Čísla sú neúprosné, spoločná mena príliš odlišných krajín likviduje eurozónu. Eurohujeri ešte chvíľu budú velebiť a za naše peniaze zachraňovať Euro, no eurozóna nemá šancu v tejto zostave prežiť. Fakty nepustia:

1. Do zavedenia Eura mala každá krajina vlastnú menu a cez výmenné kurzy mohla kompenzovať vznikajúce rozdiely v konkurencieschopnosti. Keď teda nemecký robotník potreboval v roku 1998 na výrobu nejakého výrobku 1 hodinu a mal hodinový plat 10 Mariek a grécky robotník kvôli nižšej produktivite potreboval 2 hodiny a mal hodinový plat 875 Drachiem, výmenný kurz nebol 1 ku 87,5 (hodina robotníka v Nemecku 10 Mariek a hodina robotníka v Grécku 875 Drachiem), ale 1 ku 175 (výrobok v Nemecku 10 Mariek a výrobok v Grécku 1750 Drachiem). Výmennými kurzami bolo teda možné zohľadniť rozdiel v produktivite.

2. Pri zavedení Eura boli tieto rozdiely v produktivite (lepšie povedané konkurencieschopnosti) zohľadnené v takzvaných konverzných kurzoch. Jedno Euro stálo 1,96 Mariek alebo 340,75 Drachiem. Presne tu bol zohľadnený rozdiel v konkurencieschopnosti v roku 1999, teda pred 14-imi rokmi. Lenže za 14 rokov sa svet zmenil, čo možno súdruhom uniklo.

3. Dnes potrebuje nemecký robotník na výrobu vyššie spomenutého výrobku povedzme, že už len 40 minút (lebo racionalizácia, nárast produktivity, nové technológie a pod.), ale grécky robotník potrebuje naďalej dve hodiny (lebo siesta, silné odbory a pod.). V starých menách by nemecký robotník naďalej zarábal svojich 10 Mariek za hodinu a grécky robotník svojich 875 Drachiem, avšak konkurencieschopnosť gréckeho robotníka by zabezpečil nový výmenný kurz 262 Drachiem za jednu Marku (namiesto pôvodných 175 Drachiem za jednu Marku).

4. To ale pri spoločnej mene nie je možné. Áno, mohol by nemecký robotník zarábať za hodinu 15 Mariek namiesto 10, no tomu bráni konkurencia na trhu práce v Nemecku a predsa žiaden zamestnávateľ nebude platiť dobrovoľne viac.

5. Tiež by mohol grécky robotník zarábať namiesto 875 Drachiem už len 583, ale tomu bránia po prvé mimoriadne silné odbory a po druhé, obrovské množstvo lacných peňazí. Spoločná mena totiž viedla k spoločným (a pre južné krajiny veľmi nízkym) úrokom. A tak strata konkurencieschopnosti znížila síce stav robotníkov, no z nich sa stali zamestnanci štátu či príjemcovia sociálnych dávok a pod. Veď peňazí na zamestnanie, resp. živenie ľudí, ktorí nemali nič poriadne na robote bolo dosť. Stačilo sa zadlžiť.

6. A tak nastal fatálny vývoj: v Nemecku priemyselná výroba rástla a rastie, na juhu klesá ako ukazuje tento hrozivý graf:

7. So spoločnou menou produkuje Nemecko umelo konkurencieschopnejšie ako s vlastnou (to si Nemci skôr či neskôr zaplatia cez Target2, čo je ďalšia konštrukčná chyba Eura, ale o tom inokedy) a, čo je oveľa horšie, likviduje pôvodne životaschopný (samozrejme životaschopný len s možnosťou devalvácie vlastnej meny) priemysel na juhu eurozóny. Práve tento vývoj jedného dňa eurozónu zlikviduje, čím neskôr, tým to bude drahšie.

Eurohujeri budú ešte nejakú dobu (nikto nevie akú, napr. socializmus u nás prežil 40 rokov, i keď všetkým bolo jasné, že dlhodobo fungovať nemôže) zachraňovať, ale Eurozóna v dnešnej zostave neprežije. Problém je, že "zachraňovanie" južné krajiny v podstate likviduje, napríklad grécky priemysel sa nachádza na úrovni 70-ich rokov.

Vývoj uvedený v grafe, teda rozptyl priemyselnej výroby trvá prakticky od zavedenia spoločnej meny, minimálne 10 rokov. Tento vývoj bol spočiatku slabo viditeľný (i keď vtedy pomerne ľahko riešiteľný), no dnes aj slepý musí vidieť, že vývoj je fatálny.