Nesplnené sny sú korením života. Ja viem, Kipling povedal, že kto chce uskutočniť svoj sen, musí sa prebudiť. Ale uskutočnené sny často prinášajú sklamanie alebo aspoň rozčarovanie. Ako keď bežíte maratón.

Dáte do toho všetko, premôžete sám seba, utekáte, vydržíte, po štyridsiatich kilometroch vbehnete do cieľa, a teraz čo? Chvíľu tam postávate, urobíte zopár drepov a idete domov. Zapnete televízor, zadriemete, lebo ste vyčerpaný. Na druhý deň depresia. Roky ste túžili bežať maratón, mesiace ste trénovali, dali ste do toho všetko. Maratón ste zabehli a aký cieľ je pred vami? Ďalší maratón? Načo? Veď maratón ste už bežali. Splnili ste si sen a ste na dne. Nový sen? A znovu rozčarovanie? Preto si myslím, že oveľa produktívnejšie je snívať, ako sny uskutočňovať.

Predídete sklamaniu a pripravíte si príjemné chvíle, keď v predstavách dávate priechod svojim túžbam. Jeden z mojich najkrajších nesplnených snov je cesta do Ameriky. Loďou. Pravdaže, nie v podpalubí. V kajute prvej triedy. Pamätáte sa na Chaplinovo Zlaté opojenie? Ako chudák prišiel na Aljašku a narazil na zlatú žilu. Stal sa z neho boháč a vracal sa loďou do San Francisca. Chaplin stojí na palube v prepychovom kožuchu, zapaľuje si cigaru, kývne na stewarda, aby mu pomohol z kožucha. Chaplin si vyzlieka kožuch a pod ním má ešte jeden, taký istý. To je sen prostého človiečika o bohatstve. Snívam o takej ceste loďou do Ameriky. Predok lode rozráža vlny Atlantiku, z komína lode sa dymí, ležím na hornej palube na lehátku, v ruke pohár šampanského. Zabudol som upozorniť, že loď sa nevolá Titanic. Prichádza steward a oznamuje mi, že kapitán lode ma pozýva večer k svojmu stolu. Sedíme a večeriame. Okrem mňa a kapitána sedí pri stole ešte niekoľko slovenských milionárov a jeden miliardár. Sú na úteku. Vychádzam na palubu. Hmla sa rozplýva a v diaľke vidieť sochu Slobody. Amerika, dobyjem ťa, hovorím polohlasne. Amerika neodpovedá. Mlčí. Ale ja sa nevzdávam. Už sa vidím na odovzdávaní Oscarov. Dostávam, na všeobecné prekvapenie, Oscara za herecký výkon vo vedľajšej úlohe. Ako vidíte, moje sny sú skromné, stojím oboma nohami pevne na zemi.

V ďakovnej reči ďakujem všetkým, ktorí ma podporovali vrátane ministerstva kultúry. Rozmýšľam, či mám poďakovať aj ministerstvu zdravotníctva a Všeobecnej zdravotnej poisťovni, lebo sa tiež pričinili o to, že tu teraz stojím. V rýchlosti im poďakujem. Ale na ministerstvo práce, rodiny a sociálnych vecí už naozaj neostáva čas.

Na pódium prichádza Steve Martin a uvádza ďalšiu nomináciu. Po ceremoniáli ostávam v Hollywoode a odmietam ponuky zo Slovenskej televízie. Potom sa prebúdzam a začínam písať tento fejtón.

(Psáno pro Týždeň)