V tomto svetle by možno bolo zaujímavé pozrieť sa bližšie kto tu o údajnom Kudnerovom hriechu hovorí? Kto túto kauzu vytiahol a prečo?

Syn mstí otca?

Kunderov údajný hriech spred päťdesiatich rokov vytiahol časopis Respekt ako hotovú vec hodnú morálneho odsúdenia už rovno na obálke časopisu. Každému musela udrieť do očí karikatúra slávneho spisovateľ aj s jasným odsudkom „Příběh muže, kterého v roce 1950 dostal slavný spisovatel do vězení“. Tomuto časopisu šéfuje Martin M. Šimečka a podáva si slávneho spisovateľa hneď dvakrát – v úvodníku a zvláštnom „výchovnom“ článku vnútri čísla. A tu to začína byť zaujímavé.

Je dobré vedieť, že Kundera aj Šimečka st. (otec zmieneného šéfredaktora) strávili mladosť v Brne. Tamojšia intelektuálna elita okolo významného literárneho časopisu „Host do domu“ na čele s Kunderom, ktorý už vtedy vyčnieval svojím rozhľadom a kritickým postojom, však Šimečku odmietla. Možno aj pre jeho fanatické komunistické postoje. V danom čísle Respektu je charakteristika doby, kedy sa údajné udanie malo stať, citovaná podľa Ivana Klímu takto: „Pro generaci, která dospívala kolem války, bylo velmi těžké nepodlehnout této iluzi.“ A táto charakteristika naozaj sedí - ibaže na Milana Šimečku, otca dnešného šéfredaktora Respektu. Tvrdí sa dokonca, že Šimečkovu stranícku karikatúru môžeme nájsť aj v slávnom Kunderovom románe „Žert“. Dá sa zniesť vyhnanie z vtedy rešpektovanej intelektuálnej elity, ale dá sa zniesť aj verejný výsmech? Isté je len to, že Šimečka st. nakoniec z Brna veľmi neslávne odišiel a svoj možno životný neúspech si liečil neskôr na Slovensku tým, že vo svojom komunistickom odhodlaní ešte pritvrdil a kádroval naozaj „zápalisto“, ako sa vtedy hovorilo. Vyznamenal sa napríklad aj tým ako zorganizovali spolu s profesorom Mrlianom verejný súd s vtedy mladým Milanom Lasicom, pretože vraj „spôsobil rozklad organizácie ČSM na VŠMU“. Na svoje potupné vyhostenie z „Hosta...“ i Brna však iste nezabudol. Že by ho syn teraz konečne po rokoch pomstil?

Príklady na Slovensku

Sám Šimečka mladší sa otcovej mladíckej tendencie kádrovať inak zmýšľajúcich nezbavil ani dnes, kedy by ako bývalý predseda Slovenského PEN klubu mal slobodu slova naopak obhajovať. Vieme o tom dosť aj z jeho neslávneho účinkovania na Slovensku na poste šéfredaktora denníku SME, z ktorého musel nakoniec odísť práve do Respektu (viac tu). Navyše sa v kauze Kundera hrá s faktom, že z pozície bežného občana je nemožné ju preveriť, dá sa len veriť alebo nie. Najmä preto, že na materiály ŠtB sa nedá plne spoľahnúť. To dosvedčili už aj viaceré súdne kauzy na Slovensku (viac tu). A tak aj prehlásenie Akademie literatury české cituje výstižné slová Josefa Škvoreckého: „StB a SNB byly všemocné, nekontrolované a nekontrolovatelné organizace. Kdo věří jejich záznamům jako Písmu svatému, je podle mě idiot.“ Problém je ale v tom, že komusi sa hodia aj nedôveryhodné obvinenia. A je celkom možné, že na túto veľkú chvíľu revanšu sa mu oplatilo čakať celé desaťročia...