Podľa plejády prieskumov verejnej mienky v Spojených štátoch boli posledné vojny, na ktorých superveľmoc participovala, či stále participuje, zbytočné a škodlivé.

Namiesto ustanovenia strategických výhod sa zakladali požiare, ktoré sa nedarí zahasiť, a plamene stále preskakujú. Agresívni velikáši si totiž vzali hneď za sebou niekoľko zadúšajúcich hltov. Priebeh i doterajšie dôsledky týchto konfliktov poslúžili na Západe málokomu. K výnimkám patria zbrojárske koncerny alebo tajné služby, ktorých právomoci rastú.

Zásadne iné konzekvencie prinieslo uvedenie rozličných aktérov vo svete. Okrem iného Číny, ktorá srdečne víta akýkoľvek realistický spôsob, ktorým sa dá akcelerovať oslabovanie Západu. Na sýrskej šachovnici dnes dominuje pragmatický trojlístok Ruska, Turecka a Iránu.

Prefíkané hry iránskych rozviedok prispeli k strategickej porážke Spojených štátov a ich spojencov v susednom Iraku. Američania najprv ajatolláhom z Teheránu poslúžili ako likvidátori svojho bývalého spojenca Saddáma Husajna, ktorý s ich podporou osem rokov bojoval proti Iránskej islamskej republike. Vďaka tomu, že mu kryli chrbát, sa absolútne ničoho neštítil. Preto nie je až také paradoxné, že za Saddáma bol Irak relatívne najstabilnejší.

Iracké predpolie pre ďalšiu prípadnú zmenu režimu nedokázali okupanti dlhodobo stabilizovať. Nanútené volebné reformy spôsobili, že sa zmenil vzťah medzi miestnymi menšinovými sunnitmi a väčšinovými šiitmi. Majoritou, ktorú zvrhnutý baasistický režim držal nakrátko.

Rast zmätkov, ba sektárskeho násilia viedol až k občianskej vojne. Po dlhoročných krvavých konfliktoch na otrávenom sekulárnom poli sa zrodil i obludný Daeš a ďalšie extrémistické formácie, tešiace sa po istý čas takisto podpore prozápadných kruhov. To sa podobá na situáciu, keď Západ využíval na svoje taktické ciele nábožensky radikálnych partizánov v doteraz bojujúcom Afganistane.

Súčasná vláda v Bagdade má úzke vzťahy so susednou regionálnou mocnosťou, a tak sa zo západných médií dozvedáme, že sa búri ten „vhodný“ iracký ľud. Rovnako ako demonštranti v Iráne, ktorým sa nevidí komplikovaná ekonomická situácia v ich sankcionovanej vlasti.

Čím bude slabšia existujúca iracká vláda, tým neistejší bude vplyv Teheránu, ktorý sa ešte nedávno chvastal, ako sa jeho moc, navzdory všetkým ústrkom, roztiahla vo veľkom blízkovýchodnom polmesiaci. Od Iránu cez Irak a Sýriu až po Libanon.

V malom Libanone sa dnes ľudia tiež búria, dokonca v niektorých prípadoch pre dosť podobné dôvody ako Iračania – pre korupciu, problémy so štátnou správou či pre nezamestnanosť. K tomu sa hodí sarkasticky poznamenať, že nejeden obyvateľ povodia Eufratu a Tigrisu na tzv. Islamskom štáte oceňoval, ako skvalitnil verejné služby a chod štátneho aparátu.

Rozdiely, a to nie nepodstatné, však existujú. Libanončania, ktorí nezabudli na svoju pätnásťročnú občiansku vojnu a sú pohlcovaní migrantmi zo Sýrie, hľadajú určité mantinely pre svoje protesty. Iračania takéto hranice nemajú. Bezpečnostné zložky používajú ostrú muníciu, obojstranné násilie je na dennom poriadku. Straty na životoch pri potláčaní nepokojov v uliciach sa už prevyšujú tri stovky.

Nestabilitu v Iraku ovplyvňuje mnohoročný zápas o dominanciu nad týmto štátom ležiacim na bohatých náleziskách ropy. Ide o boj o pozíciu regionálneho hegemóna. Čoraz znepokojenejší z teheránskeho rozmachu na Strednom východe je Izrael, ktorý disponuje jadrovými zbraňami. Iracké búrky sú tak vlastne len kamienkom do mozaiky.

Publikoval slovenský deník Pravda