Všetci poznáme rozprávku Cisárove nové šaty od Andersena, kde malý chlapček odhalí podvod na kráľovi, keď zvolá „kráľ je nahý“.

Myslím si však, že pravdivý výrok tohto chlapca je podľa dnes platného diskurzu nekorektný, pretože narúša obdiv davu, či jeho rodičov k šatám, ktoré vôbec neexistujú.

Aké posolstvo by sme ale mohli z tejto rozprávky vyexcerpovať, keby sme jej štruktúru i hlavných aktérov použili na výklad súčasnej imigrantskej krízy?

Máme tu majoritu, ktorá predstavuje 24 krajín EÚ, a minoritu štyroch stredoeurópskych krajín, jeden milión emigrantov a nespočítateľné množstvo prevádzačov.

Spor majority a minority predstavuje malý chlapec a obdivujúci diváci popri ceste a nahého kráľa predstavujú viacerí politici EÚ a podvodných krajčírov možno zameniť za prevádzačov a predajcov snov.

Základný problém dnešného rébusu nie je to, kto je majoritou či minoritou, ale to, kto je držiteľom pravdy.

Bruselský summit hlasovaním určil, kto predstavuje majoritu a kto minoritu v tomto príbehu, ale nie je v jeho silách určiť, kto má pravdu, pretože to bude známe až o nejaký čas.

Nie vždy totiž názor väčšiny vyjadruje aj jej pravdu.

Médiá samozrejme rozhodli už dnes, že 24 krajín EÚ má pravdu a 4 krajiny sa mýlia, pretože nedorástli na úroveň európskych hodnôt a nechápu, že solidarita je jeden z pilierov a dôvodov vzniku EÚ.

24 predstaviteľov so silnou pomocou médií kričí „pozrite na týchto nahých divochov, či indiánov“ z inej Európy.

Oproti nim sa krčí stále sa zmenšujúca skupina Stredoeurópanov, ktorá si ťuká na čelo a spytuje sa majority „čo ste rozum potratili“? Vyzývate ľudí k migrácii a neviete o nich nič, ani koľkí sú a kam ich všetkých dáte.

Zhrození Stredoeurópania pozerajú na západniarsku majoritu, ktorá nevidí rozdiel v udelení azylu pre jednotlivca či malú skupinu, od pozývania miliónov ľudí, ktorí majú spoločný jazyk, kultúru i náboženstvo.

Zdôvodňovanie svojej politiky tým, že na rozdiel od postkomunistických občanov majú solidaritu v krvi a inštinktívne sa rozhodujú v prospech núdznych ľudí im má umožniť odmietnutie diskusie o požiadavke racionalizovať tento proces a ekonomicky ho kalkulovať, pretože „zima sa blíži“ a treba rýchlo konať.

Zbytočne minoritná časť EÚ poukazuje na naivitu hlavných strojcov tohto exodusu, ktorí si myslia, že milióny ľudí sa dalo do pohybu z lásky k Nemecku, k obdivu jeho demokracie a že na srdci im neleží nič iné, iba blaho európskej kultúry a jej ďalšie povznesenie.

Reakciou majority je, že stredoeurópska minorita nepochopila budúci ekonomický prínos tohto exodusu a posilnenie našej kultúry novými impulzmi z iného prostredia.

Brázda medzi východom a západom je tak vyoraná a je veľmi hlboká.

Kto však má pravdu a komu v tomto príbehu prisúdiť rolu nahého a oklamaného kráľa?

Je to Orbán, Fico, alebo pani Merkelová?

Odpoveď na túto otázku by sme mohli hľadať tam a u tých, čo porušujú existujúce zákony, kto nadvíha Schengenské závory a kto požaduje, aby tento proces bol trvalý, kontinuitný, pretože pre EÚ je najvyššou hodnota solidarita a láska k blížnemu, pred ktorou sa musia otvárať všetky závory EÚ.

Ak sú tieto otázky i odpovede správne položené, tak musíme slušne povedať, že „pani Merkelová si toho na seba hodne vzala“ a že bude potrebovať nové šaty, pretože „zima sa blíži“.

O tom, kto na tom zarobí a prerobí, sa zhodnú asi obe strany. Sú to prevádzači a predajcovia snov, ktorí jediní na tom môžu zarobiť.

Západ i stredná Európa si budú musieť veľmi hlboko siahnuť do svojich vrecák, aby tento proces sa im nevymykol z rúk a nestal sa celoeurópskou tragédiou, ktorá si bude vyžadovať pomoc a solidaritu iných...