GLOSA: Bodka Milana Lasicu (5)
Mali sme maturitné stretnutie. Po 50 rokoch. A hľa, už prvá spomienka na školu. Nie som si istý, či sa píše po päťdesiatich, alebo po päťdesiatych. Preto som napísal číslicu. Našťastie, naša triedna profesorka, ktorá prišla a potešila nás tým, neučila slovenčinu, ale chémiu.
V chémii som, pravdaže, nevynikal. Ale to sa za tie roky akosi zmazalo. Pozabudlo sa na to. A ak aj nepozabudlo, nespomínali sme. Zišlo sa nás okolo tridsať, čo všetci považovali za úspech. Iste. Bol to osobný úspech každého z nás. Veľmi sa mi páčilo, že nikto sa nesťažoval, nikto nebedákal ani nenadával. Všetci boli vyrovnaní, pokojní, dámy a páni s nadhľadom. Milí spolužiaci, teší ma, že sme sa stretli, a venujem vám tento svoj starší text: Myslím, že sa hodí.
Dívam sa z okna našej triedy
vonku zas kvitnú agáty
a ja sa cítim ako vtedy
keď som bol chlapec strapatý
spomienky vo mne tíško driemu
iste to dobre poznáte
mám presne takú istú trému
ako pri prvom diktáte
keď smilné víly vili vence
vojaci pevnosť dobyli
na lúke pásli deťúrence
gazdove bujné kobyly
Jano sa vozil na bicykli
psy zlostne vyli na mesiac
kým si naň celkom nenavykli
a hrúbok bolo čoraz viac
sýty syn sype sypké syry
a vtom mu z hrnca vykypí
výrovi v hlave víchor víri
pytliak má v pysku polypy
tri mladé chichotavé sysle
chystali útok na sýpky
raz-dva však bolo po úmysle
keď jeden chytil osýpky
v hlave mi víria ypsilony
od ktorých život závisí
a na chodbe zas zvonec zvoní
presne tak ako kedysi
pustá je naša stará trieda
odzvonilo už detským hrám
nemožno vrátiť, čo sa nedá
a tak dnes iba spomínam
na vílu ktorá vence vije
a iné vďačné témy
z tej zabudnutej poézie
a trochu clivo je mi...
(Psáno pro Týždeň)
