Takto sa dnes nechal počuť Robert Fico, premiér Slovenskej republiky a obávam sa, že má pravdu. Dostali sme sa do tak veľkej závislosti od EÚ, že bez peňazí z Bruselu by sme neprežili. Mám silné pochybnosti, či toto chcela väčšina občanov Slovenska – zbaviť sa (politickej) závislosti od Moskvy a dostať sa do (ekonomickej) závislosti od Bruselu. Myslím si, že nechcela.

Ako sa mohlo stať, že bez peňazí z Bruselu neprežijeme?

Na jednej strane platíme stovky miliónov do trvalého eurovalu, vystavili sme miliardové záruky pre španielske banky a skrachované Grécko. Neodvolateľné a bezpodmienečné záruky. A taktiež už dnes platíme ďalšiu miliardu eur ročne do Bruselu.

Na druhej strane máme nárok na eurofondy. Je úplne logické, že ak pošleme do Bruselu ročne miliardu eur, že na verejné investície ostane o miliardu menej. A potom je rovnako logické, že nebyť eurofondov, tak by sa verejné investície výrazne utlmili.

Takže ten "deal", ktorý Robert Fico (a aj vlády pred nim) robí, znie: Slovensko sa zriekne svojich vlastných peňazí (peňazí slovenských daňovníkov), s ktorými môže robiť prakticky čo chce a za to dostane eurofondy, ktoré sú viazané na prísne podmienky (vďaka ktorým vyčerpáme sotva polovicu) a ďalšiu významnú časť minieme na nezmysly, nehovoriac o korupcii.

Áno, poznám tú báchorku, že na eurofondoch dostaneme trikrát viac, ako zaplatíme do Bruselu. Lenže to tak nie je. My síce máme v rokoch 2014 až 2020 nárok na eurofondy vo výške 20,29 mld. Eur, ale to je len nárok na papieri. Skutočnosť je tá, že vyčerpáme polovicu, ostáva už len 10 miliárd. Najmenej 25% padne za obeť korupcii. Ostáva 7,5 miliardy eur. Z tejto sumy treba ešte odrátať deformácie trhu spôsobené eurofondami, nezmyselné projekty typu rozhľadňa v údolí a tiež treba zohľadniť povinné spolufinancovanie. Preto reálny úžitok z eurofondov v rokoch 2014 až 2020 bude odhadom 5 miliárd eur a to už vôbec nie je tak výhodné, ak to porovnáme zo 6,8 miliardami eur, ktoré bude Slovensko musieť zaplatiť do Bruselu - zo štátneho rozpočtu a teda z peňazí všetkých daňovníkov, zatiaľ čo eurofondy dostanú len vyvolení.

K priamym slovenským platbám do Bruselu (vyššie spomínaných 6,8 miliardy eur v období 2014 až 2020) treba prirátať 650 miliónov eur, ktoré fyzicky pošleme do trvalého eurovalu a vyše miliardy na vystavených zárukách (pre súkromné španielske banky, Grécko, Portugalsko a Írsko), ako aj ďalšie miliardy ktorými sme sa zaviazali ručiť v rámci dočasného a trvalého eurovalu a ktoré už dnes do Slovenského verejného dlhu. Aj preto má Slovensko dnes verejný dlh vyše 55%, čo nás dostáva do ďalších problémov. A čo je ešte väčší problém: Slovensko sa dostáva do stavu ekonomického nevoľníctva, čo je presne to, čo tvrdí Robert Fico ("bez peňazí z Bruselu by sme neprežili").

Ako vidieť, posúvanie peňazí hore dole, nie je pre Slovensko výhodné. Je to dokonca zjavný nezmysel, napriek tomu to robíme, lepšie povedané, robia to naše politické elity. A prečo to robia? Lebo sladký jed eurofondov. Eurofondy živia korupciu a Európska únia eurofondami korumpuje naše politické elity, aby tieto na oplátku súhlasili s každou jednou kravinou z Bruselu.

A aké je riešenie?

Minimálne by sme mali žiadať, aby naše platby Bruselu boli započítané s nárokmi na eurofondoch. Nemali by sme teda nárok na 20,3 miliardy eur, ale len na 13,5 a zároveň by sme prestali platiť do Bruselu. Za ušetrené peniaze by sme mohli znížiť DPH na 15%, čo by priemernej slovenskej rodine ušetrilo 500 eur ročne. Ľahšie by sa prežilo.