Matematicky Gerhard Schröder v skutočnosti netriumfoval. Vlastne veľmi tesne prehral. Jeho víťazstvo spočíva v tom, že ešte pred pár mesiacmi to vyzeralo tak, že prehrá nie tesne, ale katastrofálne. Možno naozaj zvrátil hroziacu likvidačnú prehru socialistov svojím nepopierateľným talentom politického tribúna, svojou charizmou vášnivého populistu a zachrípnutého hypnotizéra davov. Tá príliš obyčajná Angela Merkelová mu v tejto javiskovej disciplíne naozaj nebola vážnou súperkou. Nebola, až na jeden detail - takmer vo všetkom, o čom sa v Nemecku vedie politický spor, mala pravdu. Pre Nemcov však veľmi nepohodlnú, hoci plachú a často aj nie celkom úplnú pravdu. Tú úplnú si ani ona nedovolila vždy a jasne vysloviť - napríklad o neudržateľnosti nemeckého sociálneho štátu. Takú pravdu by nemecký volič okamžite a zlostne potrestal. A nemecký volič sa až príliš ochotne nechal znovu opantať sociálnym demagógom, na ktorého už predtým takmer zanevrel, a ktorý chripel s odhodlanou tvárou a zaťatými päsťami, že on nikdy nedovolí opäť rozdeliť Nemecko na chudobných a bohatých. Ako keby to záviselo od neho. Nemecký volič čakal na sociálneho demagóga Schrödera, lebo ho už dôverne poznal a v jeho záverečnom rozhodovaní nebolo ani štipky kritickej racionality, túžil sa nechať oklamať ešte raz, chcel počúvať o zodpovednosti štátu za neho a nechcel počuť ani slovo o svojej zodpovednosti. Hádam by si toho Schrödera nakreslil na stenu sám a oživil, keby ho už nemal z mäsa a kostí. Nie všetky okamihy dejín (teraz mám na mysli skôr tie dejiny s malým "d") mávajú na stenách zmysluplné varovné nápisy. Dokonca väčšinou sú tam načmárané iba jalové a neškodné čarbanice. To sú tie šťastnejšie fázy dejín.

Aj tentoraz neveští Schröder ako nápis na stene kataklizmu (bohuchovaj rozmerov Tretej ríše), iba ďalšie trápenie a úpadok ešte o poschodie nižšie. Ale aj to je veľmi vážne - ide totiž o európske trápenie a o európsky úpadok. Nemci to tak nepociťujú - hoci o historickom význame Nemecka v Európe by asi nebol problém ktoréhokoľvek z nich rýchlo presvedčiť - ale Európa nemôže nad triumfujúcim Schröderom jednoducho pokrčiť plecami. Nemecko je príliš dôležité. Mnohí jeho význam merajú iba jeho HDP, hospodárskou silou a počtom obyvateľov, to však je iba časť jeho dusivej váhy. Druhú podobnú Nemezis ako Nemecko Európa nemá. Ani Rusko, hocijako mocné, nevypočítateľné a zlovestné - a, po desaťročia našich životov na tej horšej strane železnej opony, kľúčové - si takú osudovú váhu nevyslúžilo. Predsa je len priďaleko na východe a je skôr eurázijskou mocnosťou. Nemecko Európu vždy niekam za sebou ťahá - nahor i nadol, k slobode i do poroby, k prosperite i do horúcich pekiel - a nesúvisí to iba s tou jeho ominóznou ekonomickou silou. Darmo budeme v niektorých okamihoch úplne iní, a nech by sme boli trebárs aj Britmi v tej "splendid isolation" za kanálom La Manche, štatisticky je Nemecko Európou, nemecký politik etalónom európskeho politika, nemecký volič etalónom európskeho voliča a jeho slepota, predsudky a zadubenosť sú predobrazom všeobecnej euroslepoty, europredsudkov a eurozadubenosti, ak odpustíte tento jazykový hriech. Francúzi ako politická entita slávili v týchto eurodisciplínach mnohé triumfy, ale sú priveľmi elitárski a fajnoví. Eurozadubenosť nie je v konečnom dôsledku triumfálne frankofónna. Eurozadubenosť hovorí okrem francúzštiny a nemčiny ešte mnohými inými členskými jazykmi a okrem toho ešte zlou angličtinou. A rozumie skôr pivu než šansónu. Preto je triumfujúci Schröder na stene znamením pre Európanov a nie iba pre Nemcov. Zlým znamením. Na jeho dešifrovanie netreba mať talent Alana Turinga. Čítajme:

(Ne)odvaha meniť veci

Schröder na stene nám vraví, že v Európe odvahy meniť veci už takmer niet. A v tej starej Európe, na západ od bývalej železnej opony, ani gram. Sám Schröder síce pochopil, že reformovať a okresávať rozkysnutý nemecký (a platí to aj vo zvyšku Európy) sociálny systém treba, lebo nielen vnuci, ale pomaly už aj deti súčasných voličov budú pre dlhy rodičov žiť v núdzi, ale narazil už vo vlastnej strane a na predvolebných tribúnach rýchlo stratil aj tú platonickú ochotu veci meniť. Jeho súperka Angela Merkelová si dovolila vytiahnuť na svetlo božie rozumného muža - Paula Kirchhofa. Hovorilo sa, že by mohol, po jej očakávanom víťazstve, keď zasadne do kancelárskeho kresla, byť jej ministrom financií. Tento 62-ročný muž si zasa trúfol niečo nevídané - začal verejne snívať o rovnej dani pre Nemcov. Opatrne, solídne, nemecky - teda nie o nízkej rovnej dani, ale takej kompromisnej, dvadsaťpäťpercentnej. Štátny rozpočet by to asi priveľmi nebolelo, veď by sa zároveň zrušil neprehľadný systém daňových výnimiek, odpisov, privilégií, úľav a podobne. No ale práve to by veľmi bolelo ich poberateľov. A totálne by to rozbilo nedotknuteľnú posvätnú kravu "sociálneho trhového hospodárstva". So strmo progresívnou daňou je totiž spojený neobhájiteľný a predsa nezničiteľný mýtus o sociálnej spravodlivosti takéhoto systému. Mierny reformátor Kirchhof vydesil aj vlastné rady v CDU a ešte aj Angela Merkelová, keď videla, čo sa deje, dala náhlivo od neho ruky preč. Bol opľutý, vysmiaty a rýchlo odprataný naspäť na univerzitu - aj s tou nepatrnou nádejou na rozumnejší a predovšetkým spravodlivejší systém daní v Nemecku. To o jeho návrhu presvedčivo a úplne hlúpo hovoril Gerhard Schröder, keď zachrípnuto prisahal, že nedovolí rozdeliť Nemecko na bohatých a chudobných. Zabralo to, a to znamená, že to zaberie všade, kde sa voličské prostredie a sociálny štát podobajú tomu nemeckému. Čo je prakticky všade v "starej" Európe. Schrödera na stene teda treba čítať tak, že Európa síce naliehavo potrebuje reformy, liberalizáciu ekonomických pravidiel a zníženie daní, ale európsky volič o tom nechce nič počuť, bude voliť tých, ktorí mu sľúbia, že nič také nechystajú, a zmietne do ničoty tých, ktorí by si trúfli navrhnúť mu telocvik a sociálnu diétu na schudnutie a prevenciu chorôb srdca. A bude to robiť až do trpkého konca bohatej Európy. Schröder je slepý strach Európy.

Európanstvo trpaslíkov

Schröder na stene nám vraví, že Európania sú a zostanú xenofóbnymi trpaslíkmi, bez ohľadu na množstvo rečí o spoločnej európskej identite, rovnosti a multikulturalizme. Nebolo väčšieho bojovníka za predbežne šťastne pochovanú európsku ústavnú zmluvu ako Gerhard Schröder. Nijako to však nebráni jeho vláde ani strane odkázať Slovákom, Čechom, Maďarom, Poliakom a zvyšným chudobným prišelcom do Európskej únie, že slobodný pohyb osôb v Únii (teda sloboda zamestnať sa hocikde, kde im dajú prácu, bez obmedzení a zvláštnych "papierovačiek") pre nich neplatí a ani tak rýchlo platiť nebude. To právo je síce natvrdo napísané nielen v tej neplatnej ústave, ale i vo všetkých predchádzajúcich dokumentoch tvoriacich zmluvný základ Európskej únie, ale Schrödera na stene to netrápi. Všetci sme Európania, bratia spojení Beethovenovou a Schillerovou Ódou na radosť, ale Nemcami sme iba niektorí. To nám odkazuje Schröder a drží sa pritom za ruku so Jacquom Chiracom a s väčšinou zvyšných lídrov "starej" Európy. Lepšie povedané, presne to nám chcel odkázať Schröderov volič, ktorý je predobrazom európskeho väčšinového voliča. Tak zúfalo by niektorí z nás chceli mať konečne tú vysnívanú európsku identitu, ale vo dverách je ešte stále ten chrapúnsky nemecký (rakúsky, francúzsky, taliansky... vyberte si) vrátnik a tvrdí, že nás, farebných, tam zatiaľ nechcú. A naozaj, neklame - aj zvnútra na nás zazerajú. Všetci sme tí povestní poľskí inštalatéri. Chceme im zobrať prácu, výhody, pohodlie a ženy. Je zúfalo ťažké byť na takú európsku identitu hrdý, ak ju už aj niekto v sebe objavil. A nie je to len identita nežičlivých starousadlíckych trpaslíkov. Je to aj identita obyvateľov sebeckej bohatej pevnosti s plnými sýpkami, ktorí budú do úmoru hovoriť o pomoci chudobnej Afrike, ale nikdy nedovolia otvoriť svoj trh ich lacným potravinám. Je to identita solidarity lacných rečí a pokryteckých skutkov.

Zbabelosť ako cnosť

Schröder na stene nám vraví, že budeme mať zvláštnych kamarátov. Nie Busha, ale Putina, Castra, Huga Chaveza a možno i Kim Čong Ila a Alího Chameneího. Tí všetci sú nám predsa len bližší než tí americkí kovboji a ich vodca Bush. Schröder na stene nám vraví, že my, vzoroví Európania, chceme za lídrov radšej odrastených stlstnutých zväzákov, ktorí sú dodnes zavrznutí v marxistickej politickej puberte a dodnes hrdí na svoje hádzanie "Molotovových kokteilov" na "mierových" demonštráciách v šesťdesiatych rokoch, a na všetky nasledujúce pochody proti Pershingom, Amerike, vojne v Zálive, globalizácii, kapitalizmu a Izraelu za spevu "All we are saaaaaying is give peace a chance...". Kedykoľvek uvidíme amerického prezidenta, hneď sa nám to zachce spievať. Schröder na stene nám vraví, že práve tieto podmienené reflexy nám budú diktovať to, čo budeme omylom považovať za našu legitímnu zahraničnú politiku. Budeme sa báť dráždiť tých besných ajatolláhov v Teheráne, a tak budeme tvrdiť, že sme ešte nevyčerpali všetky diplomatické možnosti, keď ide o to, aby sa im nepodarilo vyrobiť atómovú bombu. Budeme prinášať stále nové diplomatické iniciatívy a budeme im dávať stále viac peňazí. Ajatolláhovia sa budú výborne zabávať. Už teraz sa chytajú za bruchá. Prípadne sa pokúsime spolu s Rusmi a Číňanmi, ktorí s tým nemajú problém, im nejakú tú technológiu (samozrejme, že mierovú) dodať a zarobiť si zopár eur. Schröder na stene nám vraví, že Číňanom nedovolíme doviezť k nám lacný textil, veď kto to kedy videl (?!), ale nepovieme im ani slovo, keď zasa zatknú či popravia zopár disidentov. Tibet Číne nepripomenieme tiež ani slovkom, lebo majú tie nukleárne rakety a sú vôbec nejakí nervózni. Okrem toho máme záujem na ich trhu a obchode. Vo veci ľudských práv nepovieme nič ani Fidelovi Castrovi, veď je to láska našej politickej mladosti. Keď budú naši islamskí a arabskí spojenci opäť hromadne vraždiť kresťanov a animistov v Afrike, napríklad v Sudáne, najprv pevne zažmúrime oči. Prečo riskovať psychickú traumu. Keď do nás predsa len nejakí nepríjemní aktivisti štuchnú, budeme síce pohoršení, ale v Bezpečnostnej rade sa zdržíme hlasovania alebo podporíme "vyvážený" arabský návrh, ktorý vyzve všetkých, teda i tých vraždených, aby sa láskavo miernili. Sudán potom podporíme v členstve v Komisii OSN pre ľudské práva. A nielen Sudán, ale aj Kubu, Čínu a Zimbabwe. Keď vyhodia palestínski teroristi z Hamasu zasa do vzduchu autobus so školskými deťmi, prejavíme pochopenie pre boj palestínskeho ľudu za slobodu a vyzveme k zastaveniu kruhu násilia a návratu k rokovaciemu stolu. Nedovolíme obesiť Saddáma Husajna a veľmi sa pohoršíme, keď niekto nazve náš kontinent Eurábiou. Kedykoľvek sa na nás bin Ládin či ktorýkoľvek iný stúpenec celosvetového kalifátu za čokoľvek zamračí, prejavíme pochopenie a hneď mu ponúkneme ústupky. Ceníme si predsa kultúrnu diverzitu, no nie? Schröder na stene nám vraví, že hlboko pohŕdame vojenskou silou a sme pacifisti. Presnejšie povedané, nechce sa nám dať na vlastnú obranu a armádu ani groš, lebo by sme si museli siahnuť na niektoré "sociálne" výdavky. Schröder na stene nám vraví, že to aj tak netreba, lebo Američania budú obranu Európy vykrývať bez ohľadu na to, ako hnusne budeme na nich brýzgať. My pompézne vyhlásime, že už nie sme neandertálci, a preto veríme v absolútnu kom petenciu OSN, a potom neurobíme nič pre to, aby si plnila aspoň najzákladnejšie funkcie. Schröder na stene nám vraví, že to všetko považujeme a budeme považovať my Európania za našu cnosť a nie za zbabelosť, ako nás nálepkujú tí americkí zaostalci.

Naozaj je to napísané?

Naozaj je. O celoeurópskej platnosti môžeme síce diskutovať, ale nehovoríme predsa o exaktnej predikcii, iba o viditeľnom trende. A varovaní, ktoré na tej nemeckej stene bezpochyby kričí. Okrem tej schröderovskej Európy je tu, prirodzene, aj iná Európa. Jednak tá ešte horšia, ale aj tá o poznanie lepšia, normálnejšia, zodpovednejšia. Všetko je determinované väčšinami, menšinami, trendami a náladami. Tak trochu je táto situácia produktom demokracie, vlastne daňou za demokraciu, ktorá by produkovala múdrych lídrov len vtedy, ak by slúžila múdrej väčšine. Väčšiny však nebývajú múdre, hoci sa možno niekedy rozhodnú prekvapujúco múdrejšie, než by politickí elitári očakávali. Ale iba vtedy, ak sa rozhodujú v situácii, keď sú práve atomizované na slobodných jednotlivcov sledujúcich vlastné individuálne a celkom vecné záujmy, a keď nie sú práve zmietané nejakou kolektívnou úzkosťou, ktorá ich zmení na povoľný nástroj zachrípnutého demagóga. Vymoženosťou, ktorú priniesol do západnej kultúry na úsvite jej dejín monoteizmus (hoci sa na túto jeho zásluhu rýchlo zabudlo), je riskantná a predsa úžasná nepredvídateľnosť osudu a sloboda. Predovšetkým sloboda rozhodnúť o svojom osude. Svet nie je bábkovým divadlom panteónu bohov, kde sú osudy ľudí predurčené ich hrami a rozhodnutiami. Nápis na stene je iba nápisom na stene, varovaním, možnosťou, nie definitívnym verdiktom, predpovedanou nevyhnutnosťou či kismetom. Nápisom sa dá vzoprieť. Dokonca aj keď majú podobu Gerharda Schrödera a boli napísané na nemeckú stenu.

(Uveřejněno se souhlasem autora a redakce týdeníku Týždeň)