Videl som pekný film Purpurový závoj. Je na motívy novely W. S. Maughama. Je o láske. O láske niekedy okolo roku 1925.

Mladé dievča z dobrej rodiny sa vydá za doktora bakteriológa vlastne len preto, aby sa dostalo z domu. Ten dôvod je dôležitý. Rodičia ho nenútia vydať sa. Hoci si myslia, že už je načase. Ale veľmi nenaliehajú. Už to nie je ako kedysi, keď sa dievča muselo vydať za toho, koho určili rodičia. A vôbec to nie je ako, povedzme, v Indii, kde už dvanásť-trinásťročné dievča bolo zasľúbené budúcemu, tiež dvanásť-trinásťročnému ženíchovi. Nie. Anglicko v dvadsiatych rokoch minulého storočia je civilizovanou krajinou a dievčatá sa môžu slobodne zamilovať do toho, koho si vyberú.

Tá Angličanka ide potom so svojím mužom do Číny. Je mu neverná, pretože ju premôže vášeň. Ako to už býva, pomýli si vášeň s láskou. Jej milenec nie je taký naivný. Vie, že vášeň je vášeň. Možno nevie, čo je láska. Keď to mladá Angličanka zistí, je rozčarovaná a dotknutá. Je to ten prípad, ako v starom vtipe. Prečo existuje láska? Aby si aj slušné dievčatá mohli zasúložiť. Znie to kruto a cynicky, ale nejako tak to bolo aj v tomto príbehu. A keby sa tam nezaplietla láska, kde by bola romantika? Angličanka odchádza s manželom, ktorý odhalil jej neveru, do oblasti, kde zúri cholera. A tam, obklopení smrťou, si odpustia. Teda – on odpustí jej. Ale vlastne aj ona jemu. Nebola by to žena, keby mu nepovedala, že ak mu bola neverná, tak za to nesie hlavnú časť zodpovednosti on. V najlepšom prípade obaja rovným dielom. Pretože jej dostatočne nedával najavo svoju lásku. Pretože ju neubránil pred návalom vášne. Pretože, keď ležala s milencom v manželskej posteli, nevrazil do spálne a nenakládol mu, čo sa doňho vmestí. Inými slovami, odpustila mu, že je taký zbabelec.

Čo sa stane ďalej, to si pozrite v kine, oplatí sa. Mňa zaujíma, ako sa vyvíja postavenie ženy v spoločnosti. Nepriatelia feminizmu tvrdia, že ženy chcú byť mužmi, že sa hrnú do mužských povolaní, že chcú zastávať mužské postavenie, že chcú byť rovnako oceňované, že je to jednoducho koniec ženskosti, koniec romantiky, koniec tej nádhernej dvojpólovosti vzťahu dvoch bytostí opačného pohlavia. Ale to, zdá sa mi, vôbec tak nie je. Ženy nie sú otrokyňami rozumu, naopak, vybojovali si diktatúru citu. Koniec manželstiev z rozumu. Žena prestala byť kolieskom, aj keď mimoriadne dôležitým, v zložitom stroji majetkovoprávnych vzťahov. Nikto iný, len ona sama rozhoduje o tom, koho bude milovať. Aj o tom, že sa vydá len za toho, koho miluje. To si ženy vybojovali a netrvalo to dlho. Asi sto rokov. V civilizovanej spoločnosti. Je koniec príbehom o nanútených vzťahoch, je koniec Júliám i Maryšiam. Ženy sa konečne môžu riadiť hlasom srdca. Tak prečo je, dočerta, čoraz viac rozvodov? Azda srdce nemá takú výdrž ako rozum? Alebo je to všetko inak?

(Psáno pro Týždeň)