Ekonómia je paradoxnou vedou, zvlášť keď príde na analýzu inštitúcií, práva a politiky. Na jednej strane sa za jej nosnú tému môžu považovať prínosy z výmeny a obchodu, alebo „neviditeľná ruka“, ktorá vedie jedincov sledujúcich svoj vlastný záujem, aby svojím jednaním napĺňali záujmy druhých. Na druhej strane je ekonómia od čias Thomasa Carlyla známa ako „pochmúrna veda“. V modernom ponímaní tohto slova by som tým myslel najmä chápanie jedincov ako zajatcov najrôznejších väzňových dilem, nekooperatívnych hier a antagonistických situácií. Myslím si, že táto dichotómia odhaľuje veľa nielen o ekonómii ale najmä o povahe človeka a ľudskej interakcie.

Napätie medzi prínosmi z obchodu a nekooperáciou je možné veľmi dobre pozorovať napríklad v práci Calculus of Consent. James Buchanan je tradične ekonómom, ktorý kladie dôraz na prínosy z obchodu – a to najmä politického, zatiaľ čo Gordon Tullock má naopak veľmi pochmúrnu predstavu o povahe politickej interakcie. Celé dielo, ktoré napokon prinieslo Buchananovi Nobelovu cenu, sa tak nesie v duchu tohto konfliktu.

Akokoľvek zjednodušujúco to môže vyznieť, najmä pre vzdelaného právnika, dovolím si tvrdiť, že táto dichotómia všeobecne platí pre právne normy a umožňuje nám rozlíšiť medzi pravidlami, ktorými získavajú všetci a pravidlami, ktorými získavajú niektorí na úkor iných. A treba povedať, že v prípade štátnych zásahov do zmluvnej slobody a regulácie ide o pravidlá, ktoré nahrávajú niektorým záujmovým skupinám na úkor iných. Je to i prípad minimálnej mzdy, ktorá bola na tomto fóre opakovane diskutovaná (naposledy tu). Minimálna mzda bezpochyby prispieva k zvyšovaniu nezamestnanosti. Evidencia svedčiaca o opaku – najmä mnohokrát citovaná štúdia Carda a Kruegera – je raritou a skôr poukazuje na nejaký metodologický problém, keďže sa jej výsledky nepodarilo zreplikovať. Je síce pravdou, že minimálna mzda za súčasných podmienok neprispieva k nezamestnanosti nejakým významným spôsobom, to z nej ešte však nerobí žiaduce opatrenie. Akokoľvek to však je, jeden z všeobecne uznaných faktov týkajúci sa minimálnej mzdy je mimoriadne nelichotivý a málo zdôrazňovaný: Tým, že minimálna mzda odsúva z pracovného trhu ľudí, ktorí by mohli konkurovať nízkymi mzdami, škodí špeciálne menšinám a napomáha diskriminácii. Ak si zamestnávateľ, ktorí trpí predsudkami k ľuďom tmavej pleti má vybrať medzi dvoma kandidátmi, z ktorých jeden je a jeden nie je tmavej pleti, rozhodne nielen na základe svojho predsudku, ale aj na základe toho, akú mzdu obaja kandidáti od neho budú žiadať a ako produktívni sa mu javia. Ak je stanovená minimálna mzda, tak je kandidátovi tmavej pleti znemožnené uplatniť jedinú konkurenčnú výhodu, ktorú v očiach rasistického zamestnávateľa môže mať. Existuje dostatok štúdií, ktoré poukazujú na to, že minimálna mzda prispela k obrovským mieram nezamestnanosti medzi černošskou mládežou v Spojených štátov a bola brzdou ich integrácie medzi väčšinovú populáciu. Je totiž holým faktom, že časť bieleho obyvateľstva jednoducho predsudkami voči černochom trpela a žiadala kompenzáciu vo forme nižšej mzdy za zamestnanie černošského kandidáta.

Regulácia zmluvných vzťahov všeobecne je príkladom právnych noriem, nahrávajúcich jedným na úkor druhých. V ekonómii sa k tomuto pozorovaniu tradične pristupovalo tak, že najprv politik pristúpi k regulácii sledujúc verejný záujem. Ide teda o opatrenie prinášajúce prínosy z politického obchodu pre všetkých. Ako však záujem verejnosti o problém upadá, regulátor sa ocitne v zajatí záujmových skupín, až sa z neho nakoniec stane bábka ovládaná tým, ktorých má regulovať. George Stigler v práci, ktorá bola prelomovou pre vznik chicagskej politickej ekonómie, argumentuje, že regulácia ani nepotrebuje k svojmu vzniku verejný záujem, že regulátor je v zajatí záujmovej skupiny od samotného počiatku, nakoľko tá jej umožňuje získavať dotácie a uzatvoriť trh pre konkurenciou. Stiglerova téza pochopiteľne neberie do úvahy to, že proti takejto regulácii by sa postavila záujmová skupina tých, ktorí sú poškodení. Pravda, spotrebitelia sú menej schopní sa zorganizovať a čeliť koncentrovanej záujmovej skupine, to však neznamená, že ich regulátorov kalkul úplne ignoruje. Samuel Peltzman, iný klasik chicagskej školy, preto prichádza s modelom, v ktorom politik berie do úvahy obe záujmové skupiny a využíva práve rozdiely medzi nimi v svoj politický prospech. Regulácia je tak nástrojom redistribúcie medzi záujmovými skupinami.

Aké sú vyhliadky zbavenia sa vplyvu záujmových skupín na tvorbu a vynucovanie regulácie a právnych noriem vo všeobecnosti? Tieto vyhliadky sú veľmi chabé. Neskoršie štúdie pracujúce v tejto tradícii skúmajú prípady, keď k deregulácii v Spojených štátoch prišlo a zisťujú, že boli obvykle predchádzané postupným zmenšovaním renty, ktorú regulovaní producenti získavali. A to až do takej miery, že potom deregulácii nekládli odpor. Ak by však k takejto erózii renty neprišlo, deregulácia by nebola možná. Toto v princípe znamená, že to, či a koľko ekonomickej regulácie máme, závisí v mnohom na vôli záujmových skupín a na príležitostiach, ktoré majú k obohateniu sa. Treba dodať, že chicagská tradícia teórie regulácie vníma regulátora ako pomerne abstraktnú, aj keď sebazáujmom hnanú, entitu. Ak však do hry pridáme inštitucionálne faktory či byrokraciu ako vplyvnú skupinu, tak dostaneme obrázok dokonalej pochmúrnosti a beznádeje a politiky a nástroja realizácie opatrení, ktorými bohatnú jedni na úkor druhých.

Law&Economics Blog