Ľudia, ako skupinový živočíšny druh, odnepamäti prežívali len vďaka hierarchicky štrukturovanej sociálnej organizácii, kde sú takmer vylúčené konflikty členov komunity rôzneho spločenského statusu. Vo vnútri rovnoprávneho spoločenstva by silové riešenie sporov viedlo k jeho zbytočnému oslabeniu (o zranených a zabitých) a v drsných podmienkach boja o prežitie by komunita, ako celok, iste podľahla. Pravekí ľudia žili v malých tlupách s dominantným postavením silného jedinca, ktorý rozhodoval o všetkých životne dôležitých otázkach spoločenstva. Prechodom k agrárnemu a kočovnému spôsobu života sa spoločenstvo početne zmnohonásobilo a podstatne vzrástla aj moc kmeňového náčelníka (relatívne i absolútne). Šejkovia nomadických kmeňov (napr. Abrahám, Mojžiš ap.) mali výlučné privilégium priamo komunikovať so svojim kmeňovým bohom a rozhodovali aj nad životom a smrťou svojich súkmeňovcov. Králi a cisári odvodzovali svoj mandát od bohov, prípadne boli považovaní priamo za bohov (Egypt) alebo čosi medzi človekom a bohom (v Číne Syn Nebies). Tento trend, keď najvyššia pozemská autorita získala polobožský alebo božský status, sa vyskytoval nezávisle vo všetkých oblastiach sveta a preto ho možno považovať za (svojim spôsobom) prirodzený vývoj. Hegel, abstrahujúc od nepodstatných jednotlivostí vo vývoji ľudskej spoločnosti, zredukoval dejiny na vzťah medzi pánom a rabom.

Potom došlo, neočakávane, v egejskej oblasti k podstatnému odklonu od tohoto všeobecného vzorca sociálneho správania. V gréckych kmeňoch postupne oslabovali putá kmeňovej príslušnosti, pretože samostatní farmári, rybári, remeselníci a kupci hospodárili individuálne, často aj mimo rámec svojej obce a kmeňový náčelník sa postupne stával anachronickou príťažou rozvoja spoločenského a hospodárskeho života. Hľadali sa možnosti ako skĺbiť osobnú individuálnu nezávislosť a kolektívnu bezpečnosť bez tradičnej kmeňovej štruktúry a autority. Skúšali všemožné formy pravidelne volených zástupcov samosprávy, kde zvolený reprezentant bol počas funkcie nositeľom novej, abstraktnej autority, t.j. zákona, ako dobrovoľnej písomnej zmluvy o pravidlách spolužitia v obci. Iba slobodný mužský príslušník danej obce mal právo voliť a byť volený (niekedy v závislosti od majetkového cenzu). To sa samozrejme nevzťahovalo na otrokov - otroctvo sa v staroveku považovalo za prirodzený stav. Grécke mestské štáty boli laboratóriom úplne nového typu sociálneho systému - vlády zákona a demokracie. Na sklonku klasického obdobia Grécka Aristoteles zaznamenal ústavy až 158 polis - gréckych miništátikov.

To bolo také vybočenie od normálneho chodu dejín, že 150-ročné obdobie tzv. klasického Grécka možno považovať za nedopatrenie histórie - akúsi pozitívnu deviáciu. Z pohľadu histórie to bol jednoducho úlet, ktorý sa dotýkal možno tak jednoho percenta svetovej populácie (a na tejto, historicky unikátnej skúsenosti, postavili neskôr duchovní otcovia parlamentnej vlády zákona, J. Locke a Ch. Montesquieu, koncept dnešnej demokracie). V Egypte, Mezopotámii, Indii, Číne ako aj na americkom kontinente boli v tom čase štandardné sociálne systémy - rôzne formy orientálnej despócie a teokratického režimu - ale vždy to boli Hegelovi páni a rabi a nie svojprávni slobodní občania, pre ktorých jedinou autoritou je zákon. Do kolísky rodiacej sa európskej civilizácie jej sudičky vložili veno v podobe zárodku racionálneho sociálneho systému individuálne nezávislých a slobodných členov spoločenstva, v dôsledku čoho Európa nastúpila odlišný smer vývoja a mala sa tak pre budúcnosť zretelne vyčleniť z radu ostatných civilizácií.

Dobyvateľské úspechy Alexandra Veľkého v Európe a Ázii výrazne zasiahli do vývoja gréckych štátov i keď v osobnom živote Grékov sa veľa nezmenilo. V nasledujúcom helénskom a neskôr rímskom období sa vplyv gréckej kultúry a vzdelanosti šíril po celom Stredomorí. Jeden z generálov predčasne zomrelého Alexandra, ktorý sa tak nečakane dostal k veľkej moci a bohatstvu (Ptolemaios sa stal egyptským kráľom), založil tradíciu sponzorovať vo svojom novom sídle špičkových učencov a umelcov helénskeho sveta. A tak sa stala Alexandria (ako prevažne grécka enkláva) natrvalo intelektuálnym centrom antického sveta.

Asi najvzácnejším charakteritstickým rysom európskej civilizácie je niečo, čo by sa dalo nazvať intelektuálna zvedavosť. Ľudia, ktorých zmyslom života je dobrodružstvo poznania, roky trávia skúmaním nejakého problému len pre vnútornú potrebu prísť na koreň veci, bez výhľadu na jeho možné praktické využitie. Odmenou im je poznanie samo, často za cenu strádania, zdravia, ba i života. Zaujíma ich svet do ktorého sa narodili a hľadajú nenáboženské, logicky zdôvodnitelné vysvetlenie javov, ktoré ich v prírode udivujú. V dlhom zozname týchto neúnavých hľadačov reálneho obrazu sveta, ktorí vnášali svetlo do hláv ľudí zatemnených odvekými atavizmami, mytológiou, predsudkami a poverami, nájdeme mená s takým prenikavým intelektom, akým sa vyznačovali Aristoteles, Galileo, Newton, Darwin, Einstein ap.

Atény klasického Grécka a najmä Alexandria helénskeho obdobia vytvorili (prvý krát v dejinách ľudstva) podmienky pre také, na názoroch väčšiny, nezávislé aktivity. Aristarchos meral vzdialenosť Mesiaca a Slnka od Zeme a ich rozmery v čase, keď celý vtedajší svet pokladal Mesiac a Slnko za bohov. A nehrozilo mu upálenie za bohorúhanie. Jeho vrstovník Euklides obohatil ľudské poznanie o vklad, ktorým sa dnes prehrýzajú žiaci celého sveta, podobne ako prínosom, ktorým prispel Archimedes. Eratosthenova metóda zmerania obvodu Zeme (o jej guľatosti vôbec nebolo pochýb) sa už, žiaľ, do školských učebníc nedostala. Škoda. Eleganciou a jednoduchosťou sa kvalifikuje na intelektuálnu lahôdku. Ak by sa boli v staroveku udeľovali Nobelove ceny, tak prevažná väčšina by bola putovala do Alexandrie. Po dobu viac ako šesť storočí tam pôsobila celá plejáda výnimočných mužov, z ktorých pár desiatok by sa zmestilo do hypotetického rebríčka tisíc najlepších mozgov všetkých čias a aspoň traja-štyria aj do prvej stovky.

Euro-atlantická civilizácia je postavená na dvoch pilieroch: odkaz antiky (individualizmus a racionalizmus) a kresťanská etika (Desatoro, milosrdenstvo). Prudký nástup kresťanstva na sklonku staroveku zatlačil odkaz antiky v kolektívnej pamäti Európy na tisíc rokov do podvedomia ale úplne nevymazal. Mysticizmus a iracionalita (ázijský import) naplno ovládli duchovný život európskej spoločnosti. Cisár Teodosius r. 393 ediktom zakázal Olympské hry, súčasne ukončil aj slávnu éru Alexandrie a Európa sa ponorila na tisíc rokov do tmy. Po zániku Ríma a kristianizácii privandrovaných barbarov - Germánov, Slovanov a Hunov - vznikajúce národy vytvorili feudálne spoločenské zriadenie, staronovú obmenu pána a raba. Najvýraznejšie postavy tohoto tristného obdobia, sv. Augustín a sv. Tomáš Akvinský sú kresťanskými teológmi vnímaní ako najvyššie duchovné autority (termín 'učenci' sa v spojitosti s teológiou javí ako nenáležitý).

Pre slobodný rozvoj ľudského poznania je ovšem šťastím, že tí Alexandrijci žili o niekoľko storočí skôr. Aristarchos by bol, v súlade s 'učením' oboch svätcov, upálený. Zistil totiž, že teleso Slnka je tisícnásobne väčšie ako Zem a navrhol heliocentrický systém asi osemnásť storočí pred Koperníkom. A tak pomyselný zoznam top thousand brains sa začal zapĺňať až po tisícročnej pauze menami ako Koperník, Kepler, Galileo, Descartes, Pascal, Newton atď. Štatisticky je nemyslitelné, aby sa na celé jedno milénium prestali zrazu rodiť talentované deti. Zdanlivý deficit výnimočných talentov zapríčinila totalitná duchovná klíma, ktorá ich rozvoj už v zárodku udusila. Mravný relativizmus obhajcov inkvizície, ktorí cynicky bagatelizujú počty upálených obetí a zodpovednosť cirkvi, ľahko obchádzajú skutočnosť, že k vytvoreniu dusivej atmosféry strachu stačí raz za života vidieť spektakulárne autodafé a počúvať zúfalé stony nevinnej obete vrchnostenskej zvôle, v očistných plameňoch náboženského fanatizmu.

Pomalé prebúdzanie rozumu začalo už v renesancii ale fundamentálny prerod európskej civilizácie nastal až v dôsledku osvietenstva v XVIII storočí. Individualizmus a racionalizmus, vzkriesený odkaz antiky, sa stali určujúcimi faktormi západnej civilizácie namiesto mysticizmu a iracionality. Európa, poučená neblahou históriou inkvizície a krvavých náboženských konfliktov, prijala jediné možné racionálne riešenie v podobe sekulárneho štátu, ktorého zákony a etické normy sú ľudského a nie božieho pôvodu. Dnešné sociálne normy sa prirodzene vyvíjali v dlhom procese vývoja ľudskej spoločnosti ako dominantná evolučná stratégia skupinového správania. Inak by ľudstvo vyhynulo.

Druhý pilier európskej civilizácie, kresťanská etika, sa nestratil, iba sa pretavil do sekulárnej formy. Laickou obdobou Desatora je zlaté pravidlo: „Nerob iným to, čo nechceš, aby iní robili tebe“. Dobrovoľné almužny boli systémovo nahradené sociálnymi odvodmi a šľachetný počin milosrdného Samaritána sa stal občianskou zákonnou povinnosťou. Po odluke cirkvi od štátu je slobodné vyznávanie viery čiste privatnou záležitosťou. To je najférovejši možný spôsob riešenia voči všetkým skupinám obyvateľstva (katolíci, protestanti, budhisti, moslimovia, agnostici, ateisti atď.), ktorý vylučuje možnosť konfliktov náboženského charakteru. Dnes je každý k vierovyznaniu svojho súseda tolerantný, ba priam ľahostajný.

Prosperita a well-being každého spoločenstva závisí od nepríliš presne definovanej veličiny, ľudského kapitálu, akejsi sumy znalostí, kreativity, iniciatívy, vynaliezavosti, vôľových a organizačných schopností jeho jednotlivých členov. Liberálne prostredie, pluralita názorov a individuálna sloboda človeka, uvoľnili tento intelektuálny potenciál (zablokovaný v kolektivistických kultúrach), ktorý je hnacou silou spoločenského progresu západnej civilizácie. Povinná školská dochádzka vytvára priestor, v ktorom si každé dieťa overí svoj potenciál a spoločnosť takto odhalí mimoriadne talenty. Je to investícia fundamentálneho významu, ktorá podstatne navyšuje ľudský kapitál a je príčinou nesmierneho kultúrno-civilizačného a technologického náskoku krajín euro-atlantického civilizačného okruhu pred zvyškom svetového spoločenstva.

Obrovskú technologickú a civilizačnú prevahu si európske námorné mocnosti vyložili ako právo rozparcelovať zvyšok sveta na svoje záujmové sféry, obyvateľstvo ktorých sa tak ocitlo (prakticky bez odporu) v koloniálnom područí voči materským krajinám. Tieto využívali svoje kolónie ako lacnú surovinovú základňu, avšak ich hospodárske aktivity si chtiac-nechtiac vyžadovali nevyhnutnú modernizáciu exploatovaných kolónií (železnice, cesty, školy, nemocnice, know-how ap.). Domáce elity posielali svoje deti na štúdiá do materských krajín a so vzrastom vzdelanosti postupne rástlo (pokorené) sebavedomie obyvateľov a odpor voči koloniálnej nadvláde. V jednotlivých kolóniách vznikali oslobodzovacie hnutia, ktoré mali charakter občianskej neposlušnosti (India) ale aj ozbrojených povstaní (Alžír, Vietnam).

Po II. svetovej vojne, pod silnejúcim tlakom svetovej verejnej mienky, proces dekolonizácie nezadržiteľne akceleroval a koloniálne mocnosti sa rýchlo zbavovali závislých teritórií, ponechajúc ich svojmu (často chaotickému) osudu. V bývalých kolóniach tak zostala čiastočne vybudovaná infraštruktúra, know-how, trpké resentimenty a štátotvorné problémy, ktoré však nepútali pozornosť povojnového, bipolárne rozdeleného sveta, v čase hrozby atómovej katastrofy. Ambivalentné koloniálne dedičstvo môže byť predmetom diskusie, neoddiskutovateľná je ale nezmazateľná morálna škvrna, čo ulpela na triumfálne expandujúcej západnej civilizácii, ktorou bol novoveký obchod s africkými otrokmi a jeho neblahé dôsledky, dodnes pretrvávajúce v oboch Amerikách.

Po skončení studenej vojny svetová mocenská paradigma tej doby (Západ, Východ a tretí svet) náhle stratila platnosť a nová sa len postupne vytvára. Kým v uplynulom období deliaca čiara bola vedená ideologickými hranicami, v súčasnosti sa aktéri na svetovej politickej scéne vymedzujú skôr na báze príslušnosti k určitému civilizačnému okruhu. Západné liberálne demokracie (predstavujúce sotva jednu šestinu svetovej populácie) majú nesmierny vedecký, technologický, kultúrny a sociálny náskok pred ostatným svetom a tým aj dominantné postavenie v medzinárodných politických a ekonomických inštitúciách, zrod ktorých iniciovali a formovali. Stále narastajúca ekonomická sila a politický vplyv ostatných krajín pomaly vychyľuje ťažisko politického a ekonomického diania z euro-atlantického priestoru do ľudnatejšej Ázie. Medzinárodná obchodná výmena, zahraničné investície, miliónový masový turizmus a on-line televízne spravodajstvo privodili každodenný, bezprostredný kontakt medzi jednotlivými civilizačnými okruhmi a vyvíjajú tak efektívny tlak na ich dynamickú adaptáciu v modernom, globalizovanom svete.

V krajinách nezápadných civilizačných okruhov odnepamäti prevládali filozofické smery, ktoré usilovali cestou meditácií a rozjímania odhaľovať duchovné sily driemajúce v človeku a viesť ho k mimozmyslovému poznaniu. Odveká tradícia konzervovala slepú poslušnosť ľudí voči autoritám a úplne absentoval priestor pre kritické myslenie, slobodný rozvoj individuality a názorovej plurality. Politicko-mocenské reprezentácie týchto krajín, konfrontované zoči-voči s nezrovnateľne úspešnejšou západnou civilizáciou, čelili a vlastne dodnes čelia výzve, zásadným spôsobom reflektovať na túto skutočnosť. Nezápadné krajiny, v závislosti od stupňa sociálneho vývoja, prijali odlišné rozvojové stratégie. V zásade prevláda tendencia komplexnej modernizácie krajiny, (pokiaľ možno) bez obetovania vlastnej kultúrnej identity a umelo implantovanej westernizácie.

Japonsko bolo prvou veľkou krajinou, ktorá uznala trpkú realitu a vyvodila dôsledky v ére meidži (meidži = osvietená vláda) na prelome XIX a XX storočia. V historicky krátkej dobe troch generácií sa radikálnym spôsobom zmenila zaostalá feudálna krajina na regionálnu priemyselnú veľmoc. Získanú vojenskú a technologickú prevahu však využila militaristická vláda (podobne ako predtým európske koloniálne mocnosti) na expanziu a okupáciu východnej Ázie a Tichomoria, ktorej koniec bol poznačený tragickým osudom Hirošimy a Nagasaki. Japonsko, po najväčšom sociálnom otrase vo svojej histórii, podstúpilo dôslednú demilitarizáciu a demokratizáciu spoločnosti, pod bdelou kuratelou okupačnej US-správy a postupne vstávalo z prachu. Energicky budovalo modernú priemyselnú základňu a (súc zbavené armády a zbrojných výdavkov) rýchlo vyrástlo na ekonomického obra, pravda, bez reálnej vojenskej moci, z hľadiska politicko-mocenského zostáva trpaslíkom. Vzťahy Japonska s okolitými krajinami sú aj po šiestich desaťročiach od oslobodenia zakalené živými spomienkami na okupáciu, zverstvá a brutalitu japonskej odrody fašizmu.

Stará Čína ospalo prežívala v zajatí sebestrednej ilúzie Ríše Stredu a pri konfrontácii s vyspelejšou civilizáciou utrpela kultúrno-spoločenský otras takých rozmerov, že už poldruha storočia ňou zmietajú sociálne zápasy o formovanie jej novej kultúrnej identity (a ich koniec je ešte stále v nedohľadne). Republikánske obdobie po zrušení cisárstva náhle prerušila japonská okupácia a po jej skončení v občianskej vojne zvíťazili komunisti. Dnes, komunistickým politbyrom regulovaný kapitalizmus vybraných ekonomických enkláv, je výkladnou skriňou neživotnej totalitnej diktatúry, ktorá je len prechodnou epizódou v dlhom procese kultúrno-civilizačného prerodu Číny - akejsi čínskej doby osvietenstva. Proces modernizácie Číny nemá len technologický ale aj (a to hlavne) duchovný rozmer. Čínska spoločnosť musí prehodnotiť dedičstvo, ktoré neobstálo v skúške času a zaťažuje jej ďaľší rozvoj. To je oveľa náročnejšia úloha ako postaviť najvyšší mrakodrap, najväčšiu priehradu, narýchlejší vlak, či iné naj-projekty.

India je dnes považovaná za najľudnatejší demokratický štát (s určitými výhradami). Je to evidentne dôsledok toho, že bola dlho pod správou Veľkej Británie, ktorá odkázala svojim bývalým kolóniám trvalejšie kultúrno-spoločenské dedičstvo ako iné materské krajiny. Indický subkontinent sa vyznačuje pomerne vysokou mierou politickej stability ako aj solídnym hospodárskym rastom. Avšak pestrá etnická rôznorodosť, komunikačné problémy, stále prežívajúce (aj keď zákonom zakázané) kastové prežitky, nízka vzdelanostná úroveň, neexistujúci sociálny, zdravotný systém a nesmierna chudoba kultúrne zaostalého vidieckeho obyvateľstva spôsobujú, že transformácia Indie v modernú vyspelú ekonomickú veľmoc je liknavejšia ako v susednej Číne, prekonávajúcej podobné problémy dvoch najľudnatejších krajín sveta.

Aj keď civilizačný okruh moslimských krajín je etnicky a jazykovo rôznorodý, ich spoločným rysom je vzdorovitá neochota vyrovnať sa s vlastnou kultúrnou zaostalosťou. Modernizácii života v moslimskom svete bráni skutočnosť, že každá inovácia je vnímaná ako invázia cudzích prvkov, ktoré bolestne narúšajú tradičné životné stereotypy a zároveň maskujú mocenské ambície Západu (po páde kolonializmu) formou kultúrneho imperializmu. Najvyspelejšia moslimská krajina, Turecko ašpirujúce na vstup do Európskej únie, má už vyše 80 rokov sekulárne orientované vlády ale spoločnosť úspešne odoláva prijať hodnotovú orientáciu EÚ, napriek intenzívnym stykom s Európou a trvalému tlaku zhora (armáda, vláda). O čosi ďalej (v Afganistane, Iráne, Iraku) absencia sebareflexie vznik potrebnej osvety takmer vylučuje. Ozbrojené kmeňové konflikty a bezmedzný mocenský vplyv klerikov efektívne znemožňujú vytvorenie centralizovaného sekulárneho štátu s reálnou celoštátnou pôsobnosťou, v ktorom by kompetentní decision-makers vypracovali a v praxi aplikovali celonárodnú stratégiu komplexnej modernizácie krajiny. V moslimskom svete, kde sa sekularita považuje za dielo Satana, je civilizačná transformácia a schopnosť adaptácie na podmienky globalizovaného sveta najproblematickejšia.

Vo svetle rastúcej hospodárskej moci nezápadných krajín (Čína je už treťou najväčšou ekonomikou sveta) bude ekonomický a politický vplyv Západu postupne upadať. Výrazný náskok si krajiny euro-atlantickej civilizácie naďalej udržujú v oblasti vzdelávania, vedy a technologických inovácií. Dnes je samozrejmosťou, že technológia využíva najnovšie vedecké poznatky a naopak vede poskytuje technológia stále vyspelejšie technické vybavenie. Ale vedecko-technická revolúcia, ktorá radikálnym spôsobom zmenila život ľudstva, odštartovala iba nedávno, koncom XIX storočia, využívaním elektriny v praxi. Dovtedy výrobná prax vôbec neťažila z výsledkov vedeckého bádania, ktoré bolo viac-menej luxusným extravagantným hobby. Ani priemyselná revolúcia parného stroja nebola výsledkom vedy. Veda, ako systematické a metodické skúmanie materiálneho sveta, ktorý nás obklopuje, skúma podstatu javov a získané poznatky nezhromažuje primárne za účelom ich praktického využitia. Potvrdenie platnosti heliocentrickej sústavy nemalo žiadny priamy dopad na život ľudí. Aj Archimedov zákon sa začal v praxi využívať až po dvoch tisícročiach. Isaac Newton spôsobil asi najväčšiu myšlienkovú revolúciu v dejinách ľudstva, aj keď v tej dobe tento počin vedelo oceniť sotva niekoľko desiatok jeho súčasníkov v Európe a mimo nej nikto.

Európska civilizácia už v antike vytvorila priestor pre premýšľavých podivínov a ušľachtilých maniakov posadnutých poznávaním skrytých tajov prírody. Po tisícročnej stredovekej prestávke, renesančná Európa nadviazala na túto tradíciu a z čudáckej kratochvíle sa postupne stávalo vysoko rešpektované povolanie. Dnes asi neexistuje vo svete prestížnejšie ocenenie ako je Nobelova cena za fyziku, chémiu, či biológiu, pričom laureáti sa roky zaoberajú takými 'odťažitými' problémami ako je pozorovanie galaxií vzdialených miliardy svetelných rokov pomocou sofistikovaných zariadení, ktoré stoja daňových poplatníkov miliardy dolárov. Kritické myslenie, hľadanie kauzality vo vzťahoch a vedecké testovanie hypotéz a teórií je integrálnou súčasťou západnej kultúry. Západné krajiny tradične alokovali a alokujú nesmierne finančné zdroje na základný a aplikovaný výskum. Široko rozvetvená vedecko-výskumná základňa a sústava špičkových univerzít sú garanciou, že krajiny euro-atlantického civilizačného okruhu, (aj po strate dominancie vo svetovej politike a ekonomike) si podržia pre najbližšie generácie hegemóniu v oblasti vzdelávania, vedy a technologických inovácií.

Bratislava, 10.11.2006