Bývame v rodinnom dvojdomku, okolo nás nie je skoro žiadna zástavba, takže je tu dosť kľud. Našťastie. Keď mal náš golden Astor asi rok a pol, suseda si obstarala tiež psa, sučku kokršpaniela. Nič horšie urobiť nemohla. Amina bola zlatá, ale bola to slečna, teda zázrak pre nášho psa.

Darmo som susedu odhovárala od kúpy, bola rozhodnutá. V najhoršom ju vraj dá sterilizovať - s čím ja veľmi nesúhlasím, ale - je to jej psík. Spočiatku bolo všetko v poriadku. Astor ako správny gentleman nosil Amine hračky, behali spolu po našom kopci a vymýšľali rôzne hry. A prišlo čo muselo. Fenka začala hárať.

Tak sme sa dohodli, kedy ktorého púšťať von. Z môjho tichého psa sa ale stal pes kvílivý. Celé noci sedel pri vchodových dverách a štekal, plakal, kvílil, skučal. Spočiatku som ho v noci púšťala von s naivnou predstavou, že to pomôže a on potrebuje von... Kdeže by. Sadol si k susediným vchodovým dverám a kvílenie neustávalo.

Toto trvalo už dva týždne noc čo noc, keď tu raz zlyhala synchronizácia a ja som pustila Astora, keď bola Amina vonku. Milovník vyletel ako šíp a poďho za objektom svojich túžob. Ale to už vyletela aj suseda a pri svojej guľatej postave urobila rekord v cezpoľnom behu do kopca, čo som kvitovala s určitou zlomyseľnosťou. Spomenula som si totiž na to, ako som sa štrachala do kopca ja s mojimi tromi nohami (mám paličku pomocníčku), keď sa Astor ako šteňa "stratil" - podliezol plot.

Suseda priletela za 5 minút 12. Ešte že Astor je dobrácke teliatko a tak ju ani nepohryzol, keď ho odháňala, ani nestihol založiť nový rod. Neviem si ani predstaviť, čo by sa im narodilo a či by to bolo vôbec možné pri takých veľkostných rozdieloch. Ale príroda je veľká čarodejka.

Roztúžené kvílenie pokračovalo ešte pár dní, než odznelo. Suseda sa odsťahovala, pes zabudol a život šiel ďalej.

S utekaním cez plot urobili rázny koniec noví susedia, ktorí museli zlikvidovať kvôli svojim pomerne malým psom - prasiatkam ušatým všetky netesnosti, lebo ich dvaja psí štoplíci sa párkrát (našťastie) ocitli v útulku, keď išli ako tandem preskúmať svet. Náš Astor sa už do dier nevmestil a ani nikdy neušiel, len ten jeden raz a aj to sa motal okolo domu.

Ďalšie porušenie povesti tichého psa prišlo o niečo neskôr. Namiesto panej s fenkou si byt v našom domku kúpili dvaja mladší podnikatelia a prvý čin bol - kúpa dvoch francúzskych buldočkov - psíkov. Dvoch preto, aby im nebolo smutno, keď oni sú stále v práci.

Astor sa potešil, psi za ním behajú ako za mamou, ale - psím spôsobom neznášajú naše polodivé mačky, preháňajú ich kde môžu. A Astor je s mačkami kamarát. Vždy odstúpi, keď sa kŕmia, aj keď je pažravec. Keď som do mačacej misky hodila pre ne žrádlo, dobehli buldočkovia, odohnali mačky a začali žrať. No a náš pes usúdil - dosť!

Také mohutné zaštekanie - hromburác som od neho ešte nepočula. Ohrnul pysky, vyceril zuby, zavrčal. Vyzeral hrozivo a to je čo povedať - na retrievera. Psi pochopili, jeden zaliezol pod lavičku, druhý vystrelil schovať sa za roh domu. Odvtedy viem, že ich občas "vychováva". Neublíži, ale... je to predsa len zviera a aj keď sa chová predvídateľne, je to odtiaľ potiaľ. Dúfajme, že sa nič zlé nestane.

No a tretie štekanie je ako niečo medzi nebom a zemou - to sa zapozerá niekam medzi stromy a začne sa štekať úplne bezdôvodne na niečo, čo vidí len pes. Kiežby ma takto aj strážil! Ale to nie - čím viac cudzích ľudí, tým väčšia radosť! Našťastie toto štekanie sa deje len málokedy.

Nedá mi nespomenúť ešte jedného člena našej malej domácnosti - to raz dávno, je to viac ako 25 rokov, syn bol malý, mal asi 8 rokov, keď nám zahynula andulka, šiel kúpiť druhú, ale práve nemali. Vtedy doletela suseda, že za plotom na strome sedí nejaký čudný zelený vták. A potom never na osud!

Otcovi sa podarilo ho odchytiť, ja som letela kúpiť väčšiu klietku, internet ešte nebol, informácií málo. Vták bol krotký, podľa múdrych kníh sme zistili, že je to Alexander ružový. Večer som mu zhasla svetlo a tu sa zrazu ozvalo detským hláskom zreteľné "ďakujem". Prvý raz som počula hovoriaceho papagája.

Vie ešte "hubičku, kluku" takže je polyglot. No a trochu nadávať. Ináč je to hrozný jedoš, koho môže, toho štípne, psov nevynímajúc. Tí si od neho vytrpeli! Starý pán, voláme ho Cyro, (podľa ing. Cyrusa Smitha z verneovky) má dnes dobre okolo 30-tky a je plný života. A miluje palacinky.

Žakovia, ktorých máme, sa dožijú okolo 40, takže budú ich mať na krku ešte aj moji vnuci, ak nejakí budú. To sa mi pekne poďakujú! Ferdo momentálne vykrikuje "som krá krá krásny, Ferdo ošklbaný, boha"! Odkiaľ to má, netuším. Myslím toho boha. A ošklbaný teda je riadne. Klára to celé zaklincuje, keď hlasom starej prefajčenej bordelmamá štekne "drž hubu!". Teda takýchto zdedia!

Posledné, čo dnes prezradím, je strašný strach z petárd, búrky a ohňostroja. Bývame na kopci, sídlisko máme ako na dlani, Silvester sa blíži a s ním ohňostroj. Viem, čo bude nasledovať, mám to overené rokmi, scenár je asi takýto: pretože som na Silvestra doma (v podstate deň ako deň ), vleziem si k polnoci do postele a čakám, poučená z predchádzajúcich silvestrov.

Vtedy Astor poruší tabu chodenia po schodoch, vyletí na poschodie, praskne svojich 45 kilo ku mne do postele, strčí mi hlavu pod pazuchu a nechá sa utešovať. Dychčí, stone, poštekáva a srdce mu bije o závod. Mala by som odviesť jeho pozornosť, ale nedá sa. To ho musím mojkať, túliť a upokojovať.

Jeho sestra Arlena urobila úspešne poľovnícke skúšky a tam sa strieľalo ostošesť, čo som videla na vlastné oči. To by boli pre môjho hrdinu muky. Podotýkam, že žalúzie a rolety posťahujeme! Psom, ktorých som mala pred Astorom, hluk nevadil, ani papagájom. Tak neviem, kde sa v tom psovi taký panický strach zobral.

Želám do Nového roku všetkým zvieracím kamarátom čo najmenej stresov z novoročných osláv a ich majiteľom veľa zdravia a radosť zo svojich miláčikov.

A ešte želám, aby bolo "zvieracích" ľudí čo najviac a smutných príbehov čo najmenej. Šťastný Nový rok! Haf! Haf!