Milá Bára, už to bude pomaly rok, čo je Vojtík náš a čo sa vám chystám podať správu. Vojtík svoju hviezdnu kariéru začal nasledujúce ráno po príchode tým, že si ocikal moju posteľ a sestrinu chladničku. Presvedčila som samu seba, že je to veľmi múdry pes, lebo vie, čo je v živote dôležité. Sestru sa mi presvedčiť nepodarilo, a tak mal Vojtík asi mesiac zakázané návštevy na poschodí.

Prvé dva týždne bol ohúrený novými vecami, lákalo ho všetko, čo vydávalo neznámy zvuk a tak celé dva týždne strávil pred tlačiarňou, z ktorej vyliezali papiere, žmýkajúca pračka bola drogou a pečúca trúba neviditeľným vodítkom.

Trvalo asi pol roka, kým sa Vojto udomácnil a pochopil, že tu je naveky doma a vytvorili sa správne vzťahy. Dovtedy to bral ako úžasnú srandu, ktorú si treba užiť, kým trvá a podporoval ho v tom 11ročný synovec Rastík. Tí dvaja dokázali v momente rozbúrať celý dom aj záhradu. Ale nebol tu ešte doma a žil sám pre seba. V lete, keď sestra s deťmi odišli na dovolenku si Vojtík odchod chlapca dva dni tvrdo odsmútil a po návrate detí z dovolenky sa stal z neho úplne normálny pes domáci.

Od prvého dňa Vojtík hlásil pohyb ľudí v okolí, tak ako všetci ostatní psi v okolí a najmä Kamela (tá je uvrieskaná až beda). Dnes už nehlási, ale stráži. Maminu s kočiarikom ignoruje a Kamelu brzdí pri vrieskaní pri plote (pred časom jej pri usmerňovaní vyrval kúsok uška), ale ak má pocit, že ten na ulici je lump, ide z neho hrôza. Keď návštevu pustím do dvora, väčšinou sa hneď skamaráti, ale už sa stalo, že sa mu ktosi nepáčil a tak ho úkosom celý čas zo strategickej vzdialenosti sledoval.

Nikdy nezabudnem na jeho prvý "zásah". Vojtík bol vtedy u nás tri dni. Bol u mňa kolega a potreboval si ísť niečo vybaviť, a tak som mu dala kľúč od bránky. Odchod prebehol v pohode a kolegov príchod mi ohlásil Vojta nesmelým vrčaním. Pozrela som z okna a ako kolega postupoval k domu, tak Vojtík sediac cúval k domu a snažil sa vrčať. Vycúval hore schodmi, cez prielez vycúval zadkom dopredu a stále sediac a vrčiac docúval až ku mne do kuchyne. Ovládla som sa, potlačila smiech a Vojtíka veľmi pochválila.

Vojtík je všežravec, žerie dokonca aj mandarinky. Psiská ráno dostávajú biely jogurt a 2 eukanuba keksy, večer granule. Eukanubu odmietli obaja, Kamela má najradšej Acanu, Vojtík Firstmate. Novú Acanu "fish and potato" berú obaja. Vojto dostáva dvojnásobok toho, čo Kamela a na rozdiel od Kamely je štíhly až chudý. Trošku narástol, najprv zadná časť - mali sme psa dolu kopcom - a potom sa pomaly dotiahla aj predná časť. Teraz váži 25kg, Kamela 20kg.

V začiatku svojho pobytu mi pripravil veľa "radosti" a aj tú, že zo stola zožral dve obrovské horúce pizzy, práve vytiahnuté z trúby a pripravené na obed a ani nedostal trest, pretože keď som to uvidela, premkol ma strach, že mi to zviera skape - mal v sebe kilo horúceho kysnutého cesta a brucho ako bubienok, a tak som ho len uložila do brlohu a on si s radosťou schrupol. Dnes už, samozrejme, zo stola nezoberie nič.

Prvé prechádzky s Vojtíkom boli čistá hrôza. Hoci sme na dvore nacvičili chôdzu na vodítku, realita bola úplne iná. Za hodinu sa nám podarilo prejsť 100m tam a naspäť. Vojta bol totiž rozhodnutý rozbehnúť sa tým smerom, kde bolo niečo zaujímavé a tak som sa zmietala na konci vodítka viac-menej do kruhu. Druhým problémom boli psi. Vojtík je dodnes presvedčený, že musí za každým psom vyštartovať, hneď a ako torpédo (presne tak, ako vyštartoval na Kamelu v deň svojho príchodu) a vôbec mu nevadí, že ten druhý pes je na druhej strane štvorprúdovej cesty. Po asi troch prechádzkach sme zvládli krátke vodítko a prešli na flexinu.

Raz som ho pustila v bezpečnom priestore na veľkej lúke a miláčik kdesi 300m od nás zacítil psa a vyštartoval, bola to staršia pani so staršou kokricou, pani jačala, suka jačala, torpédo Vojto dorazilo, preskočilo suku a smialo sa a ja, doraziac samozrejme tak po štvrťhodine som sa hodinu ospravedlňovala a odvtedy Vojto jednoducho navoľno nechodí. Keď ide pes oproti nám, Vojto nemá problém, ale pes v diaľke je dodnes štart torpéda na druhom konci vodítka. (Flexinu mám pre psov do 50kg).

Vojtík je pes, ktorý neobsedí, neustále má niečo na práci, keď nič iné, provokovať Kamelu. Pravidelne robí obhliadku plotov a keď niekde niečo šustne, už len počujem dupot dvoch psov, súťažiacich, ktorý tam bude prvý. Kamela je normálny pes a občas si aj rada pospí, ale Vojto ide nadoraz.

Mali sme aj zdravotný problém, Vojtík odrazu podchvíľou pospával, a na veterine zistili, že pes je "k smrti" vyčerpaný a dôvodom okrem jeho spôsobu života je prekonávanie bolesti, Vojtík má problémy s kĺbmi. Keďže je mladý, tak som zatiaľ nasadila len chondroprotektíva - pomohli, ale udržať Vojtu v kľude by znamenalo niekam ho zavrieť. "Našťastie" mám skúsenosti s dyspláziou, a tak to v pohode zvládneme.

Jediným našim aktuálnym problémom sú ploty. Prišla som na to raz v lete, keď sme mali návštevu s deťmi, ktoré psa nemuseli. Deti sa išli hrať fotbal do záhrady a Vojtu zavreli vo dvore. Vojtík má zaujímavý spôsob prekonávania plotov. Sadne si tesne k plotu, zváži jeho výšku a rovno zo sedu sa odrazí mocnými zadnými nohami, prednými zachytí na plote a prevalí na druhú stranu. Keď na našom pozemku zavrieme všetky bránky všetkých plotov dostaneme päť samostatných uzavretých plôch. Pre všetkých okrem Vojtu.

Zavretá bránka, Vojtík proste preskočí. Na ulicu Vojto preskočil len raz, a to za našimi deťmi, ktoré sa bicyklovali hore dolu pred bránkou a pokrikovali na Vojtu. Vtedy dostali všetci traja. Po zistení Vojtových skokanských schopností mi zopár dní bolo zle od žalúdka a pri príchode domov som čakala, že Vojtu nájdem na ceste zrazeného autom a začala som uvažovať o kotci. Našťastie som toto riešenie zavrhla, to by mohol Vojtík rovno zostať v útulku. Skákanie má zakázané, občas ho odložím za plotom a NESMIE preskočiť, on totiž skáče len vtedy, keď ho odstavíme od nejakej zábavy, ako je napríklad postrek stromov niečím poriadne jedovatým.

Tento týždeň si ale našiel aj iný dôvod prekonávania plotov. Posledných 20 árov pozemku je trvalo neprístupných psom, chodia tam len so mnou, je to totiž naša džungľa, kde má príroda zelenú. A tak nám tam o.i. prespávajú bažanty a prepelice a Vojtík tam začal chodiť loviť. Tam preskočí, ale s bažantom v papuli to naspäť nezvláda, a tak si sadne k plotu, stráži si úlovok a ujedá si z neho a čaká, kedy mu prídem otvoriť. Zatiaľ ma nenapadlo vôbec nič, ako mu túto činnosť zamedziť a zároveň mám obavy z toho, aby nepreskočil aj von do poľa, kde sa to okrem bažantov a prepelíc hemží aj zajacmi a kde by sa okamžite stal obeťou poľovníkov.

Našťastie mi Kamela chodí žalovať, keď Vojto zmizne v džungli, hneď preňho idem a poriadne mu vynadám, Vojtík kňučí, plazí sa (Vojtík totiž veľmi zle znáša, keď naňho kričím) a sľubuje, že už to viac neurobí, ale ... kráľovstvo za dobrú radu. (foto: nahoře Vojta, dole Kamela, pozn. red.)

Zdravím a dúfam, že všetky správy o psoch budú len dobré.