Chýbajú karanténne priestory
U nás sa ochrane a záchrane mačiek venuje niekoľko málo útulkov, čo je síce dobré pre zranenú dospelú mačku, ktorá už má určitú imunitu, ale hotová katastrofa pre slabé, choré mačence. Nemenovaný dobre informovaný zdroj z oblasti ochrany zvierat odhaduje úspešnosť v zachraňovaní útulkových mačeniec na 5 percent. K tomuto údaju niet čo dodať. Chýbajú peniaze, chýbajú ľudia, ale hlavne chýbajú vyhovujúce karanténne priestory.
Záchrane zvierat sa venujú aj súkromné osoby. Môžeme ich rozdeliť do niekoľkých kategórií. Od rozumných ľudí, na ktorých platia logické argumenty, a ktorí sa postarajú o zvieratko a následne ho ponúknu na adopciu, až po tých, ktorí po nájdení zvieratka začnú kričať: Našiel som zviera, postarajte sa oň, lebo ho dám do útulku.

Zberateľia
Najnebezpečnejšia je však skupina ľudí, ktorá zachraňuje všetko, čo sa hýbe, bez ohľadu na to, či týmto činom neprivodia katastrofu. Pracovne ich nazývame militantné mačkárky. Doslova po nociach snoria po uliciach Bratislavy a s úlovkom, bez ohľadu na zdravotný stav, šup medzi ostatné nazbierané mačky. Nie je žiadnou výnimkou, keď títo ľudia majú v byte aj okolo 40 mačiek, keďže nikto sa o ne nedokáže tak dobre postarať – a tu už nehovoríme o ochrane, ale o týraní zvierat. Obrovským problémom je, že komunikácia s týmito osobami je vlastne nemožná. Neuznávajú nutnosť karantény, nutnosť veterinárneho dohľadu. Jedna takáto dáma mi dokonca povedala, že na veterine tie mačence len zabijú, kým ona ich zachraňuje. Bolo to v čase, keď som s ňou riešila škaredý prešlap. Dala na adopciu choré mača, ktoré fŕkalo okolo seba krvavé soplíky... a aj to v priestoroch veľkého obchodného centra!

Farská záhrada
Z tejto istej skupiny som riešila s jednou paňou kuriózny problém. V centre mesta, vo farskej záhrade, si žila pokojným životom – pokiaľ teda po nej zbožní farári a ich verné ovečky nehádzali kameňmi  - sterilizovaná mačka. Jedna. Kŕmili ju tam, čo samozrejme znamená plastové misky, ktoré rozhodne nepôsobia estetickým dojmom v historickom centre. Takže farári zavolali Slobodu zvierat, ktorí nastražili pascu, do ktorej sa mačička aj chytila. Plán bol vypustiť ju v bezpečnej lokalite, hoci aj na rozsiahlom pozemku, patriacom sloboďákom. Plán to bol celkom šikovný, lenže kŕmička striehla a mačku z pasce vypustila. Strhla sa samozrejme riadna mela, až to došlo tak ďaleko, že ma vyzvali – dodnes nechápem prečo – aby som sa zúčastnila stretnutia s farármi a obhájila existenciu tejto konkrétnej mačičky na ich pozemku.
Predpokladám, že ma v budúcnosti už o nič také nepožiadajú. Podivila som sa totiž, prečo tú mačku vypustili z pasce, keďže v tej farskej záhrade bola vážne ohrozená. Kto môže vedieť, aký úžasný nápad osvieti tých zbožných ľudí na odstránenie mačky. Keď si vážne myslia, že SZ nemá nič lepšie na práci, len po nociach chytať mačky, ktoré sú pre niekoho nepohodlné, aby ich mohli následne utratiť, tak majú dve možnosti. Buď pani, ktorá si to chcela s farármi vybaviť, si vezme vraj prítulnú cicu domov aspoň na prechodnú dobu (vlastní až dve mačky), alebo si môžu ísť skontrolovať do útulku, či je mačka živá a je o ňu postarané... Môj pohľad na problém sa nestretol s veľkým porozumením.

Mačací princ
Ďalšia pani ma oslovila s ľahko prekvapivou informáciou. Oznámila mi, že  odchytila snehobieleho kocúra, ktorý bol v predchádzajúcom živote princ alebo kráľ... Po tejto informácii som zostražitela, a oznámila milej dáme, že kocúra bohužiaľ z nedostatku miesta momentálne nemôžme prijať. Keď som následne odmietla na ochranárskych stránkach zverejniť aj básne tejto osoby, bola som u nej už úplne odpísaná, čo ma nesmierne potešilo. Po niekoľkých dňoch mi volala ďalšia známa, že “kráľa” nič netušiac prijala k sebe,  keďže však išlo o vyslovene divokého vonkajšieho kocúra, bola ho nútená napriek predpokladanému “vznešenému” pôvodu urýchlene vypustiť do pôvodného teritória. Kocúr totiž v uzavretom priestore zdivočel natoľko, až hlavou narážal o steny tak intenzívne, že zostali zastriekané krvou.
Takýchto prípadov je mnoho, mohla by som donekonečna písať o slečnách, ktoré zhromažďujú v malom priestore (často v jednoizbovom byte) psov, mačky, mačence, a následne sú prekvapené, prečo im tie mačence hynú. K tomu môžme prirátať karanténne stanice, ktoré fungujú systémom: povinná karanténa 28 dní, ak sa neprihlási majiteľ alebo osoba, ochotná si zviera adoptovať, zvieratko končí svoju pozemskú púť.

Spolupráca?
Tieto dámy síce robia aj záslužnú prácu, sterilizujú uličné mačky za pomoci sponzorov, ale tie obrovské bytové kolónie, ktoré si nazbierajú a ktoré následne nemajú čím kŕmiť – o veterinárnej starostlivosti ani nehovoriac -  robia vrásky na čele nejednému ochranárovi zvierat.
Po opakovaných snahách z našej strany (OZ MačkySOS) začať zmysluplnú komunikáciu  a začať riešiť tieto neúnosné situácie sme prišli k záveru: S touto skupinou ľudí nie je možné spolupracovať.
Známa, ktorá sa dlhé roky za vlastné peniaze venuje ochrane zvierat,  skúsila pomocou kontaktnej osoby riešiť jednu z týchto osôb, s ktorou sme prerušili spoluprácu. Výsledok je katastrofa. Momentálne má u seba niekoľko mačiek, ktorých test na coronaviry bol pozitívny a veterinár odporučil nejaký čas ich sledovať a následne opakovať test. Pritom niekoľko ďalších  mačiek už bolo posunutých ďalej, nevedno, ako sa im momentálne vodí.

Nie som unavená zo zvierat...
O čom sa tu dá ďalej písať. Som unavená, často dosť znechutená,  častokrát by som bola radšej, keby som o tejto problematike vedela čo najmenej. Lenže nie som unavená zo zvierat, odkázaných na pomoc, ale z mnohých ľudí, ktorí sa v tejto oblasti angažujú...
Ja chápem, že sa človek môže dostať do životnej situácie, keď stratí všetky ilúzie, a všetku svoju lásku dáva zvieratám, ktoré nás nikdy nesklamú. Nášmu chlpatému maznákovi neprekáža, keď začnú pribúdať vrásky, keď si tak strašne unavená, že sa nedokážes donútiť k žiadnej činnosti – chce od teba jediné, za hrsť jedla  a tvoju lásku. Ako však chceš preukázať svoju lásku, keď máš doma nespočetné množstvo zvierat a ty ich nedokážeš ani len poriadne uživiť, nieto im dať najavo, že sú pre teba všetkým...
Viem aj to, že človek mimoriadne prilipne k zvieratku, ktoré je najviac odkázané na jeho pomoc.  Napriek tomu, keď vyzdravie,  musíme ho pustiť do sveta, aby si mohlo nájsť toho svojho človeka, aj keď to lúčenie je kruté.
Považujem v byte za ideálny počet mačiek 3-4,  a keďže ich mám 5, nie je možné si nechať aj ďalšie. Pretože, dámy a páni, venujúci sa ochrane zvierat, uvedomme si – rozhodne ani jeden z nás nie je jediný, ktorý sa o už uzdravené zvieratko dokáže postarať na slušnej úrovni. Jednoducho, nikto nie je nenahraditeľný...