4.5.2024 | Svátek má Květoslav


SOBOTNÍ CESTY: Putovanie v daždi

19.11.2016

To bolo tak.

Jitka, naša svatka, si veľmi obľúbila rovinu v okolí Nových Zámkov, termálne kúpaliská a wellnessy. Pravdepodobne preto, že žije na Vysočine. Snaží sa prísť každé leto a pár dní sa močí v Podhájskej alebo v Štúrove. Tohto roku prejavila prosbu striedať kúpanie v termáloch s poznávaním okolia. Ja som pripravila plán, tak starostlivo ako Zana alebo Xerxová.

Bod 0 boli Nové Zámky a na každý deň som naplánovala výlet do vzdialenosti asi 40-50 km tak, aby po ceste boli termály. Bolo to perfektné, celé sa to malo odohrávať v auguste. Lenže Jitka z rodinných dôvodov neprišla.

No čo už. Neprišla, lenže ona sa ozvala, že príde v októbri, pretože meteorológovia predpovedajú dlhé babie leto.

V deň, keď docestovala (od Kútov prosím, zadarmo ako občan-senior EU), nad Azormi niečo vzniklo a u nás vypukla frontálna porucha. To znamená, že mrholilo, padala hmla, občas silne zapršalo, teploty poklesli, vietor sa zdvihol.

Plán cestovania som trochu pozmenila, ale začali sme.

V prvý deň sme putovali do Topoľčianok, malého mestečka pod Tríbečom, pár km od Zlatých Moraviec, kde máme stanicu záchrannej služby. V Zl. Moravciach žil Janko Kráľ, štúrovský básnik, veľmi krásny muž. Často ho navštevovala „naše paní Božena“, keď žila s Němcem v Ďarmotách. Janko Kráľ bol divný. Údajne bol v detstve týraný a potom týral svoju ženu a deti. Jeho synovia odišli žiť do Pešti, zmenili si meno... Nemá ani hrob. To bola malá odbočka do histórie.

Kaštieľ v Topoľčiankach

V Topoľčiankach práve silne pršalo. Kaštieľ je impozantný, je to údajne najkrajšia klasicistická stavba na Slovensku. Do tejto podoby ho prestaval rod Keglevichovcov, ktorí ho kúpili od rodu Andrássyovcov. Kaštieľ nakoniec skončil v rukách Habsburgovcov, ktorí ho vlastnili až do roku 1918. Tak sa stalo, že kaštieľ zostal nevyplienený. Je tam veľká zbierka porcelánu, nábytku, skvelých obrazov, obrovská knižnica. Po roku 1918 začal slúžiť ako letné sídlo prezidenta Masaryka, potom Beneša. Posledný prezident, ktorý tam chodil odpočívať, bol A. Zápotocký. Malý objekt vedľa nesie na priečelí názov Hradná stráž – či tam ozaj je, neviem. V areáli sídla je rozsiahly anglický park, múzeum hrebčína a Národný hrebčín. Kone sme nevideli, stále pršalo.

Kaštieľ v Topoľčiankach - nádvorie, Jitka spredu

Cestou späť je v Mlyňanoch Arboretum. Bolo otvorené, pani v pokladni sa na nás tak divne dívala a pustila nás bez platenia. Údajne je to v sezóne čarovné miesto, dreviny, ruže, azalky, rastliny z celého sveta. Teraz pršalo, voda nám čvachtala pod nohami. Behom 20 minút sme boli zase pri bráne. Baba za okienkom to komentovala: vydržali ste o 10 minút dlhšie, ako som myslela.

V Podhájskej, kde sme deň končili, bola pohoda.

Deň druhý.

Trasa bola na juh do Komárna, termál v Komárome-maďarskom a v Patinciach. Komárno bolo župné mesto, prehnali sa ním Turci, kuruci a labanci, mor, požiare...Vždy vstalo z popola. Zachovalo si vznešenosť, budovy sú (aspoň v centre) obnovené.

Komárno, starobylé centrum

Komárom je bez historických budov. Povedala by som, že páni, grófi žili na ľavom brehu Dunaja a plebs, čo im slúžil, na pravom.

Komárno Nádvorie Europy. Zrekonštruované meštianske domy roznych stavebných štýlov

Neviem, či som spomenula počasie. Áno, mrholilo, padala hmla, občas riadne zapršalo.

Bola to poľahoda ľahnúť si do horúcej vody a prehriať si celé telo.

Deň tretí.

Počasie bez zmien. Mrholilo, padala v chuchvalcoch hmla, občas silnejšie zapršalo. Ako bonus bol silný vietor. Pred nami cesta po pravom brehu Dunaja. Mestá Štúrovo, Osztrihom, Vác-Vacov, Visegrad a Szentendre (Svätý Ondrej).

Z auta sme skoro nevystúpili. Veľmi som chcela prejsť sa uličkami Vácu, chcela som vidieť väznicu, kde boli väznení panslavi, potom protifašistickí bojovníci, potom komunisti... Proste budova dobre slúžila každému režimu.

Pár km odtiaľ je vpravo Visegrad, vľavo zasypaný Nagymaros a dunajský ohyb, keď Dunaj majestátne padá skoro v pravom uhle na juh. V 14. storočí bola vo Visegrade konferencia panovníkov strednej Európy, ktorá chcela zmeniť politickú rovnováhu. Pred 20 rokmi symbolicky sa tu utvorila V4. A možno ona zmení politickú rovnováhu v Európe.

Pred nami bolo Szentendre (Svätý Ondrej).

Szentendre, meštianske domy.

Je to nesmierne malebné mestečko, v ktorom sa stretávajú národnosti bývalého mocnárstva. Ešte stále nájdete názvy uličiek písane cyrilikou. Veľa kostolov, katolíckych, pravoslávnych, kalvínskych. V starobylej štvrti – Setálló sú obnovené meštianske domy, múzeá, ateliéry maliarov, sochárov, obchodíky, reštaurácie dobové i moderné. A čo bolo nezanedbateľné – ceny za hubičku.

Szentendre, meštianske domy.

Na okraji mesta je živý skanzen maďarskej dediny. Má vlastnú železničku (nepremávala), v každom dome zamestnaný personál. Takže sme sa dívali, ako gazda češe, zapriaha kone do koča, paholok kŕmi svine – mangalice, vyhadzuje hnoj spod kráv, devečka kŕmi hyd, štopuje husi. V jednom dome sme stretli gazdinú – potomka Slovákov, ktorí po tureckých nájazdoch osidlovali Dolnú zem. Vedela ešte takú archaickú slovenčinu, práve piekla chlieb, odkrojila nám. Ten teda bol!

Skanzen v Szentendre. Dýchne tu na vás naša južna dedina

Fotky skoro nemám. Viete, pršalo, padala hmla...

A bonbonik na konci: Našla som svoje autíčko a za stieračmi som mala pozdrav od policajtov, že nemám zaplatené parkovanie a tak mám do 10 dní zaplatiť pokutu 50 eur. Pritom na palubnej doske smutne ležal parkovací lístok. S mojou chabou maďarčinou som sa pustila do vybavovania... Ale vybavila.

Ďalší deň sme si s Jitkou lízali šrámy na duši, pili čaj a robili si plány na repete tohto putovania v inom ročnom období.

Foto: autorka. Klikněte do obrázku v textu a podívejte se do fotogalerie!

Verenka Neviditelný pes