19.3.2024 | Svátek má Josef


ZVÍŘATA: Pestúnka

16.5.2007

Nebudem sa tu rozpisovať, čo všetko človeku môže dať pes, teda oddanosť, lásku, radosť, pohyb, zvýšený krvný tlak, kreativitu pri tvorbe nových nadávok, atď., atď. To vedia všetci, ktorí psa mali alebo majú. Preto je pochopiteľné, že po tom, čo som opustila rodičovský dom a "náš" jazvečík Max sa stal "ich" jazvečíkom Maxom (ako som pred nejakým časom popisovala aj tu na Zvířetníku) mi pes začal chýbať asi tak na druhý deň po presťahovaní sa. Antoničová Max 1

Po zrelej úvahe, že akýkoľvek pes, či Max či iný pes, by v mojom novom bydlisku trpel, a to z dôvodu mojej pracovnej vyťaženosti, vďaka ktorej chodím domov prakticky len spať, som si zakázala všetky pohnútky k návšteve psích útulkov a začala som sa zamýšľať nad tým, či sa nájde zástupca iného živočíšneho druhu, ktorý by mi dokázal nejakým spôsobom naplniť moje túžby po zvieracom kamarátovi.

Pretože som si však uvedomila aj to, že som nikdy netúžila po nijakom inom zvieratku ako po psovi (zrejme preto, lebo nebol dôvod, pes ma plne uspokojil a iného plyšového alebo opereného alebo šupinatého kamaráta som skrátka nepotrebovala), rozhodla som sa, že skôr ako si nejaké zvieratko zaobstarám, si ho najprv "vyskúšam". Výsledkom boli moje uši nastavené na všetky strany ako radary, ktoré sa snažili zachytiť v okruhu kamarátov a blízkych vety typu "hľadám niekoho, kto mi cez dovolenku postráži moju Micku, Kikinu, Sandokana, Čvira, ...", nech už je to čokoľvek. Výsledky sa dostavili veľmi rýchlo, a tak som sa v krátkom čase stala dovolenkovou pestúnkou najprv mačky, potom potkana.

Prvá sa u mňa dočasne zabývala Ari, prekrásna zástupkyňa plemena britských modrých mačiek s kvalitným rodokmeňom a spôsobmi anglickej kráľovnej. Pri miske sa správala ako dokonalá dáma, jedla po malilinkých sústach, spôsobne posadená s vystretým chrbtom a chvostíkom omotaným okolo zadných paciek. Servítku nepoužila pravdepodobne len preto, že mi v momentálnom očarení nenapadlo jednu jej podať.

Mačky som mala vždy rada, ale tak akosi "zvonku". Na ulici v okolitých domoch žilo množstvo mačiek, ktoré si s elegantnými obojčekmi na krku posedávali v záhradách a vždy ochotne pribehli na zavolanie a nechali sa poškrabkať na hrdielku a pod bradou. Super, mačka bude to pravé - myslela som si. Ale ejha! To som si naozaj len myslela. O tom, že mačky sú nezávislé stvorenia som už počula kdečo, ale čo to znamená v praxi, mi ukázala až Ari.

Výsledkom bol fakt, že Arinka na mňa cez deň kašľala, maximálne mi skúsila zavadzať na linke, keď som niečo varila. Pritúliť sa nechcela, utekala a pozerala naozaj škaredo - myslím, že tak zazrieť dokážu len mačky, špeciálne ak sú sivej farby a ich oči sú jantárovo žlté. Maznať sa ale chcela v noci. Už niekoľko rokov trpím nespavosťou, takže ak ma niečo zobudí počas noci, už do rána nespím. Pri Arinke som sa teda rozhodne nevyspala, maznať sa vedela dokonale, bavilo ju to niekoľko hodín, prítulnejšie zvieratko by ste nenašli v celej strednej Európe. Ignorovať sa ju nedalo, dáma - nedáma, použila nevyberané nadávky takej intenzity, až som sa hanbila.

Táto elegantná striebornosivá mačička zároveň v mojom prípade dokonale vyvrátila mýtus o "mačacej chôdzi". Kto kedy tvrdil, že mačky chodia potichu?!? Tak Ari teda potichu rozhodne nechodila, počula som každý jej krok. Chodiť vydržala celú noc, aby mi dokázala, že mačky sú nočné živočíchy. To "ťap ťap ťap" ma znervózňovalo viac ako kvapkajúci kohútik. Ladný výskok na okenný parapet? Možno, ale jedine výmenou za kvetináč s fialkou. Či ho zhodila náhodou alebo úmyselne, to mi ostalo tajomstvom, mala som totiž hlavu strčenú pod vankúšom a preklínala som Ari, jej rodičov, prarodičov a celý rodokmeň siahajúci až k šabľozubým tigrom.

Poslednou kvapkou bol okamih, keď si skúsila brúsiť pazúriky na mojom nábytku. Keďže mám nové obydlie, nový nábytok, nové dvere, novú linku, ... Načo má ta potvora škrabadlo?!? Ari nakoniec putovala domov a mne veľmi odľahlo. Mačka teda nie je to pravé pre mňa. A nakoniec aj mačka, čo ako nezávislá, potrebuje spoločnosť, najlepšie ďalšej mačky. Dve také pohromy v byte? To radšej ostanem bez zvera. Čo však je zaujímavé je to, že keď teraz prídem na návštevu "k Ari", príde sa vždy na chvíľku primaznať a ja mám z nej pocit, akoby hovorila "no tááááák, veď nám nebolo až tak zle, nie?". No, nebolo. Ale mačku zatiaľ aj tak nechcem ;)))

Druhým a zatiaľ posledným dovolenkovým obyvateľom môjho bytu sa stal potkan. V jeho prípade som sa rozhodla, že budem tou najdokonalejšou pestúnkou na svete. Predsa len - trápilo ma svedomie - čo ak nám to s Arinkou neklapalo len preto, lebo mačkám moc nerozumiem? Takže v prípade potkana som sa pripravila už niekoľko dní vopred. Kúpila som si nie jednu, ale hneď dve knižky o potkanoch a dôkladne do posledného písmenka som si ich naštudovala, aby som vedela, aký potkan je, ako žije, čo potrebuje, čo ho poteší. Výsledkom bola chladnička plná asi dvadsiatich druhov ovocia a zeleniny a fakt, že som sa na jeho príchod tešila ako malé dieťa.

Potkan je prekrásny malý hlodavec, očká ako korálky, zvedavý ňufáčik, hebký kožúšok, no proste plyšák na zjedenie. Bohužiaľ ani potkan nesplnil moje očakávania a správal sa do posledného písmena presne opačne, než mi tvrdili knižky. Len dve veci súhlasili. Potkany naozaj chodia veľkú potrebu vykonávať na jedno miesto v klietke a vonku sa nevykadia - čo však už bohužiaľ neplatí o značení teritória močom - a naozaj sú nekonečne maškrtné. Bolo krásne, v akých rozpakoch bol hlodavec vo chvíli, keď som mu obradne naservírovala tanierik s niekoľkými druhmi ovocia a orieškov. Skúsil zožrať všetko naraz, a keď sa mu to nepodarilo, skúsil si všetko naraz odniesť do domčeka v klietke.

Neviem, či len tento potkan, ktorému som robila pestúnku ja, bol extrémny samotár, ale správal sa v rozpore s tým, že podľa múdrych kníh sú potkany vysoko spoločenské a potrebujú telesné teplo iného tvora, vďaka čomu ich môžete, dokonca priam musíte celé dni nosiť na pleci, v rukáve, vo vrecku, ... Môj zverenec sa totiž odmietal maznať a kontakt so mnou obmedzil na minimum.

Priblížil sa ku mne len vtedy, keď som mala pri sebe maškrty, kvôli ktorým bol ochotný vyliezť mi napríklad na plece. Inak robil ródeo po celom byte a ku mne sa nehlásil ani po týždennom pobyte. Ako som si neskôr overila u právoplatných majiteľov, rovnako odmietavo sa správal aj k nim, čo bolo veľkým sklamaním pre deti, ktoré chceli kamaráta na spoločné bláznenie sa, akým potkan podľa knižiek a odporúčaní predavačov z niekoľkých zverimexov mal byť.

Potkany sú veľmi obratné stvoreníčka, pre ktoré nijaká prekážka nie je neprekonateľná a dostanú sa naozaj všade. Až potkan ma donútil zamýšľať sa nad otázkami typu "je ten fikus, ktorý mám umiestnený 1,5 m nad zemou, jedovatý?" a "nespadne ten magor do záchodovej misy a neutopí sa?". Bolo kúzelné sledovať tohto malého bádateľa na jeho objaviteľských cestách bytom. Menej kúzelné bolo potom hľadať po ňom jeho nie veľmi vábne voňajúce značky a utierať ich. A aj tak som ich nenašla všetky, pretože po jeho týždennom pobyte u mňa už bolo pri vstupe do bytu zreteľne cítiť potkaní moč, ktorý teda nie je práve vôňou storočia. A to bez ohľadu na to, ako často som mu čistila podstielku v klietke.

A navyše - skúste sa venovať akejkoľvek inej činnosti, keď vám doma behá malý hlodavec, ktorý je neustále v nebezpečenstve zašliapnutia, povysávania, uvarenia sa v polievke, otrávenia sa chemikáliou z prehryzených krabíc od práškov na pranie a podobne. Keby bol prítulný a vozil sa na pleci - no nech sa páči. Ale takto som buď ja robila pestúnku na plný úväzok, alebo som musela potkana zavrieť do klietky, na čo som však srdce nemala, pretože mi ho bolo ľúto. Chudáčik malý, aký je to život, celé dni byť zavretý v klietke? Takže keď nakoniec potkan putoval domov, ja som poumývala celý byt od podlahy až po strop a opäť som si vydýchla.

Svoje dvojaké skúsenosti som si teda vychutnala naplno a uzavrela som ich s tým, že ani mačka, ani hlodavec nie sú pre mňa tým pravým spoločníkom. Zrejme som naozaj výhradne psia duša, ktorá síce zbožňuje takmer všetko živé (s výnimkou pavúkov, ktorých sa na smrť bojím), ale na spolužitie jej vyhovuje jedine pes, a na to si bude musieť počkať asi tak do dôchodku. Alebo som zatiaľ len nenašla toho pravého živočícha, s ktorým by som mohla žiť v takej dokonalej symbióze ako so psom. Budem teda skúšať ďalej. Nepotrebujete niekto postrážiť počas dovolenky zvieratko? Akékoľvek (okrem pavúkov)? Korytnačku? Papagája? Hada?

 

Katarína Antoničová



KONTAKT na Liku z redakce Zvířetníku je zde více... 
ARCHIV ZVÍŘETNÍKU od února 2010 do prosince 2013 najdete na stránkách Dagmar Ruščákové DeDeník
HLEDÁTE POMOC PRO NALEZENOU VEVERKU?
Vše potřebné zjistíte zde...
Víte, jak správně psát - a to nejen na Zvířetník? Podívejte se do Nápovědníku !