V týchto chladných a tmavých zimných dňoch zahreje spomienka na leto. Najmä keď sa jedná o takú príjemnú spomienku, ako je tá na stretnutie brabantíkov a grifónikov v Hodoníne.

Iris, foto M. Kozáková

Už niekoľko rokov, priznám sa, že neviem koľko, sa na konci leta koná stretnutie brabantíkov a grifónikov v kynologickom klube v Hodoníne. Aj vlani, keď Iris ani nebola na svete, nás pozvala Iriskina chovateľka Jarka Hřebáčková, ktorá toto stretnutie organizuje, aby sme sa prišli pozrieť. Bohužiaľ, vlani nám to nevyšlo, ale keď už sme mali Iris, tak sme sa rozhodli, že si to nesmieme nechať ujsť.

Stretnutie sa koná posledný augustový víkend, teda aspoň posledné dva roky. A toto posledné stretnutie sa konalo v dňoch 27. – 30. 8. 2014.

Vzhľadom na naše mačacie osadenstvo si vyžaduje každá viacdňová cesta dôkladné plánovanie a spoluprácu našej dcéry. A teraz hlavne pre Merlinov zdravotný stav (astma) som nechcela odísť z domu na viac dní. Preto sme sa rozhodli, že sa pôjdeme pozrieť len na jeden deň. Aj tak bolo vhodné, aby ho dcéra skontrolovala. Keďže 29. 8. je na Slovensku štátny sviatok, tak o termíne bolo rozhodnuté.

Bolo mi síce ľúto, že prídem o niektoré zaujímavé akcie, ale lepšie niečo ako nič. Aj tak som bola hlavne zvedavá na dve veci. Za prvé, čo povie chovateľka na Iris. A za druhé, či ju Iris po 7 mesiacoch spozná. Mačky majú dlhú pamäť, ale so psami som si nebola istá a okrem toho Iris odišla z domu ako 2 mesačné šteniatko, síce vymaznané, ktorému sa chovateľka maximálne venovala, ale predsa len mladučké.

Iris s bratmi a Jesicou, foto M. Kozáková

Konečne nastal ten deň. Ráno bolo slnečné a ukazoval sa krásny deň, ktorý zodpovedal mojej nálade. Vyrazili sme síce neskôr, ako som chcela, čo sa stáva u nás už chronické, ale Hodonín je od Bratislavy v podstate len na skok a diaľnica bola vďaka štátnemu sviatku poloprázdna, takže cesta rýchlo ubehla, a keď nás GPS ubezpečilo, že sme na mieste, tak jediným problémom bolo, nájsť ten správny vchod do areálu. Išla som za nosom a štekaním a boli sme dnu.

Dostalo sa nám srdečné uvítanie. Je pochopiteľné, že ľudia so spoločnými záujmami majú k sebe bližšie, ale aj tak som bola milo prekvapená priateľským ovzduším.

A ihneď som dostala odpoveď na prvú otázku. Iriska sa okamžite hlásila k svojej chovateľke a bolo jasné, že sa nejedná len o jej typické priateľské chovanie, ale evidentne spoznanie a radosť so stretnutia.

A aj druhá otázka, tá pre mňa dôležitejšia, bola zodpovedaná vzápätí. S Iriskou bola Jarka spokojná. Jej výzor, kondícia a chovane bolo pochválené aj ostatnými chovateľmi. Priznám sa, že ma to až detinsky potešilo.

Predsa len nie sme skúsení chovatelia a nikde naokolo nepoznáme nikoho s brabantíkom. Práve naopak, bežne stretávame sa s tým, že majitelia psov a dokonca aj chovatelia toto plemeno nepoznajú a teda sa nevedia kvalifikovane vyjadriť k Iriskinej kondícii. V tom lepšom prípade sa od rôznych majiteľov stretávame s otázkou, čo je to za plemeno, resp. ju považujú za mopslíka. V horšom prípade mi oznámia, že je to rozkošný kríženec. A „najlepší“ sú tí mudrci, ktorí mi suverénne „milo“ oznámia, že „tá čivava je príliš bacuľatá“. Na to mám len jedinú odpoveď : „To bude asi tým, že to nie je čivava!“

Takže teraz som mala možnosť nechať posúdiť Irisku od ľudí, ktorí naozaj vedia, čo je brabantík, ale hlavne som bola zvedavá na názor Jarky. Z jej rúk sme dostali šťastné, vyrovnané a zdravé šteniatko, takže na jej mienke mi záležalo. Iris nám, na naše potešenie, chválili aj ostatní a ako špeciálny bonus sme brali pochvalu Irisky od skúsenej vystavovateľky a majiteľky svetového víťaza.

Iris a brabantíci, foto EditaK

Vidieť toľko brabantíkov, belgických a bruselských grifónikov pokope bol zážitok nie len pre Iris, ale aj pre nás. Iris bola priam v siedmom nebi. Musím ale priznať, že aj keď na chovateľku reagovala jasne, matka Gladiólka, babička aj teta ju nechali chladnou. Ďaleko viac ju zaujímali jej dvaja mladší bratia Jeník a Jack. Ale nemenej som nimi bola očarená aj ja, veď boli práve v tom rozkošnom veku ako Iris, keď sme si ju brali. A za šťastie som mohla považovať fakt, že sa jednalo o chlapcov. Keby tam bola aj nejaká sestrička, ťažko by som bojovala s neporušiteľným pravidlom našej rodiny – maximálne 6 zvierat. A kapacita je s Iris a piatimi mačkami naplnená.

Zatiaľ, čo sme zoznamovali a bavili s účastníkmi stretnutia my, Iris zapadla do svorky týchto rozkošných a priateľských psíkov, ako keby ich poznala odjakživa. Po chvíli som ich začala rozoznávať aj ja, od dôstojných dám v úctyhodnom veku ako Aiša alebo Iriskina babička Dorotka až po šteniatka ako Jessica, Jack a Jeník.

Prekvapilo ma, že Aiša mala kupírovaný chvostík. Na moju nesmelú otázku, čo sa jej stalo, myslela som, že sa jednalo o nejaký úraz, som sa s údivom dozvedela, že predtým sa brabantíkom chvosty kupírovali. Som rada, že dnes sa od toho ustúpilo. Priznám sa, že ja Iris ani prerastené chlpy na chvostíku nepristrihujem, hoci sa to má, nech mi je chovateľkou a štandardom odpustené. Mne sa jednoducho páči, keď si Iris pri prechádzkach povieva chvostíkom ako zástavkou. Na svoje ospravedlnenie dodávam, že prerastené chlpy na zadočku jej strihám.

Iris, foto M. Kozáková

Za nejakú dobu ma Jarka vyzvala, aby si Iris vyskúšala cvičisko. Priznám sa, že v prvom momente ma na chvíľku chytila tréma, ako keby mali skúšať mňa. Bol to len moment, ktorý rozhodne neovplyvnil Iriskinu náladu, a prvým tunelom preletela ako strela. A potom to už išlo ráz na ráz. Iris mala evidentnú radosť z úloh, ktoré boli pred ňu stavané, a ja, keď som videla, s akou chuťou plní naše požiadavky, tak som sa bavila rovnako.

Vyskúšala si jeden menší tunel, potom sme skúsili dva spojené tunely, kde sem tam využila, že vždy presne nepriliehali, a tak občas vystrelila cez najbližší otvor von. Načo by sa hnala tou čiernou dierou, keď sa ku mne môže dostať rýchlejšie ?

Potom sme skúsili áčko, ktorým prešla ako baletka, a rovnako ľahkou nohou zvládla aj kladinu. A pokojne si to zopakovala, koľko krát sme chceli. Možno jej pomohlo aj to, že ma ani nenapadlo, že by to moje šikovné šteniatko nezvládlo. Ani väčší a dlhší tunel ju nijako nezaskočil, až na občasné vybehnutie nepriliehajúcim spojom, keď sme neskôr spojili dva tunely. Tak skvele sme sa už dávno nebavili.

Potom sme sa vrátili medzi ostatných grifónikov, nech si užije spoločnosti a spoločnej zábavy. Akurát keď sa objavila border kólia, tak sa nepripojila k štekajúcim spoločníkom. Border kólia je jej stará známa, veď doma na sídlisku má dve.

Ja som zase s obdivom sledovala cvičenie kólie a jej mladej majiteľky, ako na slovo a pohyb rukou s nadšením plní pokyny. A nemohla som neporovnávať túto dievčinu, ktorá bola s nami na cvičisku s Iriskou a Gladiólkou. Ochotne pomáhala, naťahovala sa s tunelmi kvôli cudzím psom a musela som ju porovnávať s vnučkou našej susedy v dome, ktorá pre svoju nezodpovednosť by do rúk nemala dostať ani plyšového psa a napriek tomu si vydupala argentínsku dogu, na ktorú teraz kašle a tak chudák Justin sedí doma a otravuje všetkých susedov štekaním.

Bruselský grifónik, foto M. Kozáková

Čas plynul veľmi príjemne a ešte nás čakal výlet loďou po rieke Morava. Morava pre nás nie je neznáma, ale poznáme len jej dolnú časť pri sútoku s Dunajom.

Nuž akou nie len príjemnou ale aj adrenalínovou záležitosťou to pre mňa bude, som ešte netušila.

Prístav je od klubu len kratučkou vychádzkou. Ani upozornenie na krokodílov nám náladu neskazilo a usadili sme sa hore na palube. Iris a ostatní grifónci sa tvárili ako skúsení morskí vlci. Väčšina bola na voľno, ale ja som si Iris pustiť z vodítka netrúfla a ako sa neskôr ukázalo, urobila som dobre.

Počas plavby panovala družná atmosféra, ktorú korunoval Jenda, keď s typickou moravskou pohostinnosťou vytiahol batériu fľaštičiek, a začala ochutnávka tekutých plodov Moravy : marhuľa, slivka, broskyňa a tuším trnka. Priznám sa, že na tú poslednú som si už netrúfla, aj keď dávky boli decentné, naozaj ochutnávkové. Ale mimoriadne som ocenila bagetky so šunkou, ktoré Jarka a ostané dievčatá nachystali, hoci predtým som sa divila, načo sa namáhajú. No teraz mi skutočne prišli k chuti.

Iris a plody Moravy, foto M. Kozáková

Plavba po Morave mala pre mňa zvláštne čaro. Morava, v porovnaní s Dunajom, je pomerne malou riekou a plavba po nej bola pre mňa novou skúsenosťou, tak trochu komornou. S trochou preháňania by sa dalo povedať, že som mala pocit, že sa brehov môžem priam dotknúť.

Plavili sme sa po Baťov kanál a pokiaľ som nesledovala Irisku a nebavila sa so spolucestujúcimi, tak som usilovne fotila pekné okolie cestou tam a polovicu cesty späť, až kým nenastala udalosť, ktorá mi vyrazila dych.

Fotila som a Iris som mala na flexine. Mala som ju síce zablokovanú, ale predsa mala voľnosť cca 2,5m, aby sa mohla pohybovať a nemusela ťahať. Naraz, ako som stála otočená smerom k brehu, nastal poplach na palube. Otočila som sa a skoro sa mi zastavilo srdce. Iris sa dostala za zábradlie a stála na prove a pozerala dopredu ako kapitán. Dnes by som povedala, že to pripomínalo známu scénu z filmu Titanic, ale vtedy by sa vo mne asi krvi nedorezal. Našťastie ostatní účastníci boli podstatne pohotovejší ako ja a okamžite sa ju snažili dostať do bezpečia. Najprv sa nakláňali cez zábradlie, ale to bolo privysoké, nakoniec sa ju podarilo prilákať na šunku, ktorú niekto obetoval zo svojej bagetky. Iris síce mala bezpečný postroj, ktorý nosí aj do auta, ale keď som ju konečne mala na rukách, tak sa mi roztriasli kolená a na fotenie už som nemala ani myšlienku. Upokojila som sa, až keď sme boli na brehu. Iris nás proste núti byť stále v strehu a hoci to vieme, aj tak nás dokáže prekvapiť.

Po návrate z plavby sme už plánovali odchod, ale keď som sa dozvedela, že bude krátka prednáška o tom, ako správne vystavovať brabantíkov, tak som presvedčila manžela, aby sme išli neskôr. Neplánujeme pre Irisku výstavnú kariéru, ale vždy je dobre dozvedieť sa niečo nové. Najmä keď je to od takej skúsenej a úspešnej vystavovateľky, ako to bolo v tomto prípade. Zároveň sme mali možnosť si dôkladne obzrieť, ako vyzerá svetový víťaz v kategórii brabantíkov, aj keď práve nebol upravený pre výstavu. Na impozantnosti a kráse mu to neubralo.

Nakoniec sme sa predsa museli pobrať domov. Plní tých najkrajších dojmov, vďační Jarke za pozvanie a pevne rozhodnutí, že ak na budúce stretnutie budeme môcť ísť tiež len na jeden deň, tak určite z domu vyrazíme podstatne skôr.

Pred nalodením, foto M. Kozáková

S láskavým dovolením pani Marty Kozákovej, ktorá dokumentovala celé stretnutie, som použila aj niektoré jej fotografie.