Aj keď je teplo, teplúčko, dni sú beznádejne kratšie a jeseň je vo vzduchu cítiť, nehovoriac o iných vôňach, napríklad burčiaku. Zo všetkých ročných období mám začiatok jesene a jej farebnosť najradšej.

Psovi je to v podstate jedno, akurát už nebuntoší ráno o pol piatej, ale sladko drichme aj do siedmej. Takisto vtáky. Keď sa zobudia, začne monológ, napríklad: Klára, ty opica, padaj! Ale odkiaľ a kam, to už sa nedozviem.

Pretože už mám svoj vek, veľa vecí mi evokuje spomienky. Napr. víno. Otec bol v mladosti veľký rybár (to je na samostatné rozprávanie), v staršom veku vinár. Nakúpil sklenené demižóny, hrozno - a začal nikdy nekončiaci experiment.

Každý rok sa robilo podivné víno, vždy iné a rôznych farieb, pretože sa miešalo červené s bielym na ružové, na bledoružové a čo ja viem aké. Taká bola aj chuť, ale rodičia nedali na svoj výrobok dopustiť.

A pretože víno sa má piť s kamarátmi a spoločenskí moji starkí boli, bývalo u nás veselo. Raz tak prišli "ochutnávať" známi s dcérkou, ktorá bola veľká kamarátka môjho vtedy asi 9 ročného syna. Všetko prebehlo OK, návšteva odišla - a domom sa začala šíriť neuveriteľná burčiakovo-vínová vôňa, teda až smrad. Mama otvorila dvere do pivnice a tam potopa. Dve 25 litrové fľaše prázdne, víno na zemi vytečené. Fľaše mali pekne odrezané dná. K tomu nevinne vypleštené oči môjho synka zlosynka.

Až otcove "policajné" vyšetrovanie ukázalo príčinu a to dvoch nezletilých páchateľov, ktorí sa rozhodli ľahko položené zátky do fľaší mladého bublajúceho vína poriadne zavrieť a to zatlčením sekerou, lebo kladivo nenašli. Odniesli si to len dve 25ťky, 50tky zostali celé! A teda vypiteľné, odhliadnuc od chuti. Chudáci konzumenti zdvorilí!

Domáci miláčikovia sú často presne takí istí ako deti. Ale tak ako ľúbime deti, tak ľúbime aj našu zverinu. Aj keď robí hlúposti.

To mi napríklad Astor, ktorý sa rozhodol, že už nebude psom nekúsacím, predviedol, čo dokáže. Nič netušiacej mi odpreparoval límec na starej vetrovke, čo som mala na dvor. Tak, že mi z ničoho nič zostal v ruke. Úžasná práca! Veď staré veci sa majú vyhadzovať, no nie?

Pretože je veľký milovník tenisových loptičiek, hádžu sa mu aj v byte. Mlaďas vymyslel zlepšenie - strčil tenisák do starej obliečky na perinu. To nemal robiť! Nejaký čas sa pes snažil tenisák vyloviť z periny - nešlo to.

A potom bolo počuť zvuk párania, keď sa pustil do vyrábania asi 3cm prúžkov z inkriminovanej duchny. O chvíľku bola loptička vyslobodená a na zemi zostala len kopa potrhanej látky. Od radosti pes vletel pod konferenčný stolík v obývačke a premiestnil ho na chrbte na druhú stranu izby. Odvtedy asi miluje ten zvuk trhania, lebo z kúskov robí kúštičky. Tak nám treba.

Rovnako skončila veľká lopta, ktorú nemohol pre jej veľkosť chytiť do papule. Krásne cvaknutie zubov a je po probléme. Lopta vyfučaná, dá sa pekne chytiť do zubov, ale to nás už teraz nebaví, keď to ide. Chce to novú loptu!

Inak je zaujímavé až dojímavé, aký rebríček hodnôt má. Vždy ráno mi tú loptu donesie ako vzácnosť ukázať a búcha chvostom od radosti, že je všetko v poriadku. Perinu už popravil, tak tú nenosí.

Je zaujímavé, že takmer všetci radi zbierajú hríby. Nie som výnimka. Len už nevládzem, tak štafetu prevzal syn. Keď bol malý, chodili sme na dubáky do Tatier na Podbánske. Aj na plávky a všeličo iné. A ešte keď sme žili v divočine, začali nám rásť masliaky (klouzky) v záhrade - aj tie tmavé menej slizké. Veru sme sa ich najedli!

Ale naša radosť trvala len do príchodu susedov. Nie že by nám ich vyžrali, ale začali vo veľkom upravovať záhradu, takže je síce pekná, s okrasnými kríkmi a lampami, no bez hríbov. Divočina je beznádejne preč a s ňou huby, slepúchy a kvôli mačkám ubudlo aj vtáctvo. Jedna z mála stálych a nemenných vecí (nemenných relatívne) sú psí obyvatelia - vždy tu boli a dúfam aj budú.