Keď som bola baby, (to si nepamätám, len čo rozprávali rodičia), mali sme vlčiačku Noru. Pri nej som sa naučila chodiť - chytila som sa srsti a bolo to. Tiež ma strážila pred agresívnym kohútom čo napádal ľudí. Asi odvtedy mám rada psov, hlavne vlčiakovité druhy, ale vlastne všetkých.

Ako som rástla, vláčila som domov, podotýkam, že do stredu Bratislavy, všetko čo bolo poranené, choré alebo opustené, mačky, psov, holuby... Rodičia si so mnou užili. Dokonca som v komore chovala, teda živila pavúka križiaka, ktorý narástol do úctyhodných rozmerov a vyvaľoval oči vždy, keď ma videl, aspoň som si to myslela. Keď ho raz jeden rodič vyhodil, milý križiačik na druhý deň prišiel znovu. No verili by ste tomu?

Vianočný kapor vo vani bol tragédia, aj keď ryby som jedla. Natrafila som aj na agresívne holuby, raz to bolo na Vianoce, kedy vbehol otvoreným oknom (podotýkam že na prízemí, asi utekal pred dravcom), kde sa začal v izbe kŕmiť koláčmi nachystanými na pohostenie.

Druhý raz to bolo v novom byte na sídlisku na druhom poschodí, kedy si ten holubí somrák normálne zaťukal zobákom na balkónové dvere a keď som otvorila, napochodoval dnu. Keď som ho chcela vyhnať, našuchoril perie a že nie. Tak chodil po všetkých balkónoch a ľudia ho živili. Bol tučný ako prasiatko, až ho nakoniec niekto odviezol kamsi ďaleko - lebo enono od neho na balkónoch nebola žiadna maličkosť! Skôr veľkosť.

No a raz si ma už ako staršieho človeka našiel malý čierny bradáč. To bolo tak: vracali sme sa domov z návštevy so synom, bývali sme na veľkom bratislavskom sídlisku neďaleko dostihovej dráhy, síce trochu bokom, ale sídlisko - kamenné, studené a špinavé - bolo blízko a pri našom vchode do domu ležal do klbka skrútený malý bradáč. Akurát vtedy sme museli ísť okolo. Pamätám si, aké mal smutné a prosebné oči.

Nemohol sa postaviť, nemal ani obojok. Tak som ho zobrala domov, dala ho na deku - a vznikla otázka, čo s ním. Začal sa zháňať vet, do čoho boli zainteresovaní viacerí obyvatelia nášho trojposchodového domu. Veterinár skonštatoval, že pes má zlomenú zadnú nohu a musí na operáciu. Ale že on na to vybavenie nemá. Preto zatelefonoval kamarátovi s tým, aby nám urobil "dobrú" cenu. Medzitým som špekulovala, ako sa k nám mohol dostať, keď okolo bol samý lužný les, sídlisko bolo trocha bokom. Niekto ho musel vyhodiť z auta. A tak k nám prišiel, resp. sa doplazil malý čierno-strieborný bradáč. Dostal meno Bobino.

Odvtedy máme šťastie len na dobrých veterinárov.( Aj pokiaľ ide o Astora - lebo aj on bol už pod nožom ). A veru sme ich občas potrebovali! Jeden z najlepších operatérov v Bratislave vzal pesa do parády - za rozumnú cenu - a bolo to.

V deň, keď robili Bobina, prišiel na návštevu pápež, teplo bolo ako v pekle, a ja som sa vliekla krokom v presmerovanej upchatej doprave autom bez klímy s v narkóze spiacim psom, ktorý sa už už chystal zobudiť do toho horúceho marastu. Len som sa modlila, aby ešte vydržal spať. Síce tesne, ale vydržal. Ušila som mu z froté ponožky návliečku na ranu a peso tri týždne hopkal s najprv bielou, neskôr šedivou ponožkou priviazanou gumičkami.

Nastali nám bežné starosti. Bobino bol vďačný a verne strážil, na čo si museli susedia veru zvyknúť, lebo oštekal ako správny malý bradáč úplne každého a vždy. Našťastie sme boli psoidný dom, skoro v každom byte bol nejaký havkáč, aj keď náš bradáč svojím hlasom bol bezkonkurenčný... Preto dnes, keď máme Astora, ktorý temer nešteká, aj mi to chýba.

Chodila som do práce, tak pes býval doobeda doma sám (syn v škole). Prvé mesiace preplakal celé hodiny než si zvykol, že určite prídem. No a veru hlas to bol ostrý, kvílivý, povedala by som nezabudnuteľný a počuteľný pekne ďaleko. Naučil sa vyliezť po stoličkách na stôl v kuchyni, na čo som prišla podľa oslintaného okna - to mal pozorovateľňu. Tú som mu chudákovi zrušila a to tak, že som odtiahla stoličky, ja mrcha.

Malý najdúch, ako sme zistili, bol prefíkané zviera. Keď niečo chcel, išiel na to väčšinou okľukou, Astor sa do všetkého hrnie ako tank a ide na vec priamo. Bobino sa naučil váľať "duby", "spievať" árie s fúkacou harmonikou a iné hlúposti.

Raz bol so mnou aj v práci, prepašovala som ho na nemenované ministerstvo - dôležito sedel na stoličke, obzeral si okolie a ani len nemukol, asi vedel, že má byť ticho! Pravda, bola som vedúca strážnikov, tak som si to mohla dovoliť, ale - čert nespí! Občas k nám zavítal minister s kopou adlátusov, keby videl na stoličke dôležito sa tváriaceho Bobina miesto úradníka, asi by som letela ako lastovička.

Keď sme boli s Bobinom vonku, behal aj v 500 metrových okruhoch, na volanie často nemal čas reagovať, ale potajomky ma jedným očkom sledoval, aby som mu neušla! Cudzích ľudí nemusel, deti vyslovene neznášal, vydržal ich prítomnosť len kvôli mne a trpel ako Jób. Bol aj statočný, keď sa mu do nohy zapichla ostrá tráva osina, ktorá mu začala cestovať v nohe a začala robiť šarapatu, nepríjemný zákrok prežil tak, že mi strčil hlavu pod pazuchu a držal, ani sa po nikom neohnal!

Bol to môj srdcový psík, veľmi sme sa jeden na druhého naviazali. Rozmýšľala som - keby pri vchode domu vtedy ležal trebárs jazvečík, asi by sa mojim srdcovým kamarátom stal on, ale bol to bradáč. Nemal rád vodu a plával len kvôli mne. Keď bolo horko a išli sme sa okúpať na novoobjavené šutrovisko, pamätám si, ako chudák vyvalil oči a pustil sa za mnou do vody, bolo vidieť, ako sa nasilu premáha a snaží! Ale musel ma za každú cenu "zachrániť".

To pri Astorovi je voda andere seite, ten pláva rád a s gráciou - a na mňa vtedy kašle. Čo je aj dobre, lebo on je schopný svojimi goldeními labiskami človeka aj utopiť! Okrem toho Bobino bol úspešný zberač kliešťov, vždy ich zvonku pár dovliekol - mal ich aj na tých najnemožnejších miestach. To Astorovi nehrozí, on má tak hustý kožuch, že sa mu dnu nedostanú, keď, tak mu lozia po hlave a hľadajú cestu, kade do kožucha - väčšinou neúspešne. (Každý deň vyčešem hrču chlpov a nemá to konca).

Pretože Bobinove fúzy a brada boli často špinavé a ťažko som ich udržala čisté ( musela som ich denne niekoľkokrát utierať), raz som z neho urobila hľadaného zločinca - to jest zmenila som mu výzor. Teda - dala som ho ostrihať celkom celého, aj bradu. Zmenil sa na jazveca, nikto nevedel, čo to je za rasa, len doma susedia.

Niekedy ma syn vyzdvihol z práce, to prišiel pre mňa autom a ani nemusel ísť hore, Bobino robil v aute svojim nezameniteľným hlasom taký rámus, že ho bolo počuť aj na 10. poschodie!

Raz sme sa večer vracali z kúpania, na dvore som psa pustila z auta, ako som bola zvyknutá. Keď odbehol za roh k vchodovým dverám, počujem zrazu strašné kvílenie. Syn ako rýchlejší dobehol a - tu bitka preveľká! Na našom trávniku pred vchodom sa usadili na deke chlapec so svojím psom hovawartom - na JEHO TRÁVNIKU! Nezaváhal ani okamih a išiel nezvaného hosťa vyhnať - kašľal na veľkostné rozdiely!

No - tak to aj dopadlo, Bobino mal veľké šťastie, že ho hovawart vtedy nezabil. Syn schmatol psa, hodil ho do auta a utekal na dostihovú dráhu za vetom. Ešte ho chvalabohu zastihol, ako sa chystá domov, lebo mu "padla" . Tak išiel náš hrdina znovu "pod nôž". Pozašívaný krížom krážom ako prasknuté jelítko, prišiel o časť svojich (ináč hrozných) zubov, ktoré nechal hovíkovi v kožuchu. Odvtedy som dávala väčší pozor a psa som púšťala na voľno len tam, kde to bolo podľa mňa bezpečné. Nebol bitkár, len ten jeden raz, ale... poučila som sa.

Tak sme s týmto chytrým a múdrym psom prežili spolu 8 krásnych rokov. Koľko mal rokov, keď uhynul, dodnes netuším. A odišiel za dúhový most tri mesiace po mojej mame. Myslím, že si ho vyžiadala, aby tam nebola sama, hoci doma zostal Rony - starý bastardík, s ktorým Bobino zvádzal nekonečne boje o všetko, (ale to je iný príbeh, lebo Rony bol týrané šťeňa).

Pretože som jeho odchod veľmi zle niesla, po dvoch dňoch a nociach plaču bol u nás šteník Astor, smotanová chlpatá guľka. Prvé, čo Rony na privítanie urobil, bolo, že štípol šteňa do ucha a okamžite si získal rešpekt neskôr štyrikrát väčšieho psa. Ale o Astorovi som už písala, je to úplne iná povaha. A dúfam, že bude s nami ešte dlho. Život bez zvierat si totiž neviem predstaviť.