A nie hocijaký pes, ale zaprisahaný nepriateľ mačiek - foxteriér. Presne povedané foxteriérka z poľovníckej rodiny, teda od chovateľa poľovníka a matky lovecky vedenej a úspešnej norníčky.

Zoznámili sme sa v októbri 1968. V záhrade Grassalkovičovho paláca sa konala medzinárodná výstava psov, na ktorú som sa vybrala s rodičmi a mladším bratom. Neďaleko od vchodu ma zaujal mohutný muž v poľovníckom hubertuse, ktorý mal na vôdzke strapaté, nohaté šteniatko foxteriéra.

Neviem ako iní, ale pre mňa neexistujú krajší psy ako teriéry. Platilo to vtedy a platí to dodnes, napriek záplave mačiek v našej rodine. A strapatému šteňaťu foxteriéra sa nevyrovná nič, takže som stála úplne očarená. Rodičia sa majiteľovi prihovorili, ale keď zistili, že čaká na dohovorenú schôdzku s budúcou majiteľkou z Rakúska, pokračovali sme v prehliadke výstavy.

O pár hodín, keď sme odchádzali z výstavy, videli sme stále stáť pri vchode už mierne znechuteného pána so šteniatkom. Naši sa mu znovu prihovorili a dozvedeli sme sa, že schôdzka sa nekonala, pretože záujemkyňa zo západu neprišla. Zrejme vďaka tomu, že pár týždňov pred tým prišla z východu "internacionálna pomoc" na tankoch.

Slovo dalo slovo a chovateľ pri predstave, že by sa mal vrátiť domov so šteniatkom a časom znovu brať šteniatko od matky, sa predsa len rozhodol, že by sme mohli byť prijateľní majitelia. A zobral to v daných možnostiach dôkladne, vyspovedal našich, prišiel k nám domov, spísal zmluvu s výhradou, že má právo pri nevhodnej starostlivosti vrátiť peniaze a zobrať si psa. A o tom, že to myslel vážne, svedčí fakt, že o 2 roky sa práve preto vrátil do jeho rúk Alkin brat Atos.

A tak sme sa stali hrdými majiteľmi štvormesačnej sučky drsnosrstého foxteriéra s menom Alka z Čeklísa. Boli sme síce neskúsenými majiteľmi, ale zato teoreticky dobre podkutými, pretože po psovi sme dlho túžili a naštudovanej literatúry sme mali dosť. Pretože sme boli 3 deti, najstarší na vysokej, ja na strednej a najmladší na základnej škole, nebol problém ani s vychádzkami. Alka bola rozkošná, behom pár dni zapadla do rodiny, ako keby v nej vyrastala. A temperamentný psík bol pre našu rodinu ako stvorený.

Z Alky vyrástla pekná psia slečna, ktorá z úspechom absolvovala výstavu, a pretože sa jednalo o poľovnícke plemeno, pre získanie chovnosti bolo potrebné absolvovať norovacie skúšky. Postupovali sme dohľadom chovateľa, ktorý netajil svoju skepsu nad výkonmi "gaučového" foxteriéra. Na jeho nesmierne prekvapenie sa pri prvej návšteve skúšobnej nory v Alke prebudila poľovnícka krv jej matky a tréningy aj skúšky absolvovala bez najmenšieho zaváhania.

Získala chovnosť, ale iróniou osudu je fakt, že nikdy šteňatá nemala. Neviem prečo, pretože pripustená bola, možno jej nesedeli vybraní partneri. V skutočnosti vieme, že len jeden kurizant vzbudil jej záujem. Bol to oddaný ctiteľ, ale jednalo sa o pravú pouličnú zmes a o šteniatka za každú cenu sme záujem nemali. Nechceli sme rozširovať rady rôznych bastardíkov.

Nedá sa povedať, že by nás to nejako trápilo. Alka bola domácim miláčikom, to bol skutočný dôvod, prečo sme túžili po psovi a túto úlohu zvládala dokonale. Keďže sa jednalo o foxteriéra, rozhodne to neznamenalo, že bola vzorom poslušnosti. Pravdu povediac, do vzorného chovania mala dosť ďaleko.

Ak sa v nej prebudila poľovnícka krv neraz to znamenalo, že sme strávili aj niekoľko hodím na prechádzke, kým sa našej dáme uráčilo ísť domov. Ale okrem hlavatosti foxteriéra bola na vine aj naša nedôslednosť, pretože Alka dokázala pohľadom svojich krásnych očí obmäkčiť aj toho najnaštvatejšieho člena rodiny.

V dlhej ušľachtilej hlave, zdedenej po otcovi importovanom z Anglie, jej žiarili najkrajšie oči, aké som kedy u psa videla. Nádherné veľké, čierno orámované, čokoládové oči, ktoré by jej mohla závidieť hociktorá filmová hviezda.

Život s Alkou kolísal medzi krásnymi chvíľami a chvíľami, keď bol človek blízko infarktu. Ako keď som s ňou cez maturitný týždeň vybehla na krátku vychádzku, z ktorej sa vykľula adrenalínová a časovo náročná záležitosť. Zacítila niekde potkana a zdrhla mi do pivníc cudzieho paneláku, odkiaľ sa spokojná vynorila asi po hodine, ale nie sama.

V srsti si doniesla asi milión bĺch. Kožuch sa jej nimi priam hýbal a ja miesto učenia na maturitu resp. užívania si voľna, užívala som si odblchovávanie hrubosrstého foxteriéra. A srsť mala Alka skutočne kvalitnú, hustú, drsnú, na výstave ju mimoriadne ocenili, ale ja som ju vtedy ocenila podstatne menej a pri jej čistení som si želala, aby mala srsť ako mexický naháč.

Aj kúpanie foxteriéra je záležitosť pre silné povahy. Alka milovala vodu, s nadšením vletela do každej mláky, jazera alebo potoka, ale voda vo vani bola smrteľný nepriateľ. Len dostať ju do vane znamenalo poriadne sa zapotiť, nehľadiac na to, že počas šampónovania a oplachovania s neúnavnou vytrvalosťou vystreľovala aspoň predné labky na okraj vane.

A aj chvíľková nepozornosť znamenala, že sa z vane okamžite katapultovala. Keď sme skončili s oplachovaním, vyložili sme ju na pračku a sami sa ukryli za uterák pred prvým náporom vody. Zľahka osušená vletela do izieb a bolo na nás, aby sme zabránili väčším škodám. Občas to vyzeralo, ako keby sa bytom prehnalo menšie tornádo.

Existujú aj ďalšie úsmevné spomienky, ako napríklad oslava bratových narodením, keď sme všetci odišli do druhej izby a v obývačke ostala na konferenčnom stolíku na tanierikoch naservírovaná torta. Alka pobehovala po gauči a nešťastne pozerala na neuveriteľné lákadlo, ale vedela, že zo stola nesmie zobrať nič. Práve som sa vrátila do izby a videla som, ako vyriešila neznesiteľnú dilemu. Buchla labkou po tanieriku, tanierik urobil salto, torta spadla na koberec. A čo je na zemi, to môže.:)

Dnes na toto všetko a ďalšie príhody spomíname s úsmevom a nostalgiou, pretože podstatné na živote s Alkou bolo to, že bola skvelým kamarátom, plná lásky a porozumenia a rozdávajúca dobrú náladu. Pri príchode domov sme vždy vedeli, že nás čaká nadšené uvítanie a napriek všetkým vylomeninám, ktoré stvárala na vychádzkach, nepamätám si, že by v byte narobila nejakú neplechu. Samozrejme, že si prešla obdobím okusovania ako všetky šteňatá, ale keď dospela, bolo jasné, že svoje teritórium si chráni a svoju rodinu miluje.

Do tejto rodiny s rovnakou láskou prijala aj bratovu manželku a neskôr aj môjho manžela. Obaja si vyskúšali život so štvornohým členom rodiny a možno aj to prispelo k faktu, že bratova rodina skončila pri psovi a naša s mačkami.

A ja dnes môžem s úsmevom odpovedať všetkým, ktorí mi hovoria, aké mám šťastie v živote, že sa s manželom zhodneme v našej mačacej záľube, že prešiel náročným testovaním. Pretože, podľa môjho názoru, ak má niektorý pes niečo spoločné s mačkami, tak je to práve teriér svojou samostatnosťou a hlavatosťou.

Ten, kto čítal Robina od Z. Frýbovej si vie predstaviť, ako asi vyzeral náš život s Alkou. Samozrejme, že knihu treba brať s rezervou a Alka nebola až taká nezvládnuteľná, ale keď som po rokoch, keď už bola Alka dávno za dúhovým mostom čítala Robina, často sa mi vynorili šťastné spomienky na Alkine pestvá aj dýchol smútok, že už nie je s nami.

Edita Klačková

*****************************************************************************************************

*****************************************************************************************************

Pozn. red.: Vážení Zvířetníci, přijměte prosím pozvání do zkušebních stránek nového Zvířetníku. Najdete tam mé vyjádření k tématu. Budu moc ráda, pokud pod něj připojíte své názory.

Vaše Dede

*****************************************************************************************************

*****************************************************************************************************