Narodená v znamení škorpióna vodu milujem. Pamätám sa, že ako malé decko som s rodičmi chodila na dunajský ostrov, ktorý dnes už je len polovičný - voda a kríky ho upravili a priehrada Gabčíkovo dorazila.

Najvýraznejšie spomienky mám ale nie na rodičov a cigánsky život v malom áčkovom stane - keď pršalo, bolo úžasné počúvať bubnovanie kvapiek na celtovinu ( nič iné sa vtedy robiť nedalo), ale na život kypiaci okolo. A že sa bolo na čo pozerať celé leto!

Úplne prvý magnet bol vlčiak Suli, čo býval so starou večne usmiatou Bárta néni v chalúpke s hlinenou podlahou a slamenou strechou. Kvôli nemu som sa naučila pár slov maďarsky, voľne preložené: čo robíš? Ako sa máš? A tak podobne.

Často sme sem chodili aj koncom jari, keď bolo teplo. Vtedy to pípalo a štebotalo všade naokolo. Malé húsatká, kuriatka, kačky. Husi boli jedným z fenoménov podunajských ostrovov. Gazdiné ich vypustili ráno von a večer na člnoch zvolávali každá svoj kŕdeľ domov. Husacie potvory vedeli presne, kto ich volá a kam majú utekať, resp. plávať.

To isté ovládali aj kravy, ktoré sa tiež celý deň popásali a značkovali trávu na ostrovčekoch. A pretože sme chodili bosí, občas sa skok do kravinca musel končiť vo vode - ale aj husincov bolo požehnane!

No ale ten kravský čerstvý tej, tak ten nemal chybu. Kupovali sme v dedine - aj tojás a kenyir. Chleba sa ešte niekde piekol v murovaných guľatých peciach, ale ten sa túristom ako my neušiel. Keď kravy narazili na náš "zásobovací" stan - vojenské áčko bez jedného dielca, kde sa schovávala zelenina, nám ho jednoducho vyžrali, jedno, či papriku alebo mrkvu. Skúste odohnať kravu od zeleniny! Krava ťažká, vy malý, maličký oproti nej. Zviera sa zaprie a nepohnete s ním.

Žrádla vtedy veľa nebolo, tak sme boli väčšinou odkázaní na ryby, čo muži chytili, keď chytili a na to, čo nám kravy nezožrali. Prilepšením boli ostružiny, čo rástli pri strmých brehoch a zbierali sa na člnoch, ale tie boli vykúpené vlastnou krvou - vycicanou mračnami komárov, čo sa schovávali v kríkoch. A večer zaútočili. No proste - dobrodrúžo.

Aby toho nebolo málo, sem tam sa niekto topil (ja len raz), sem tam prišla povodňová vlna a vyhnala stanujúcich "na súš". Proti upírom komárom sa určitá obrana vytvorila - na striešky slamených sombrer sa priviazala gáza (jedna zo spolutáborníkov bola zdravotná sestrička), spustila sa dolu a človek bol až po kolená v takej moskytiére, ale proti väčšej povodni existoval len útek, keď to ľudia stihli.

Domy to samozrejme nestihli, ani majetok a často ani zvieratá. Stop tomu urobila až výstavba Gabčíkovo-Nagymaros, čo je jedno z podstatných plus. To druhé je vzniknuvší vtáčí raj a záchrana vysychajúcich lužných lesov. Ale aj zmena toku Dunaja!

Jednu takú veľkú vodu som zažila priamo pri "kočovaní". Prišla náhle a pretože rádio sme nemali, dosť dramatická situácia! Behom noci sa voda zodvihla na úroveň brehov a stále stúpala. Keď začala zalievať náš stanový tábor, dospelí rýchlo všetko pobalili, nahádzali do pramíc (veľkých drevených nemotorných člnov s veslami) - a išlo sa - cez veľkú hučiacu vodu, na akú sa premenilo tiché dunajské rameno. Podarilo sa doslova za minútu dvanásť, a tu na druhom brehu čakalo malé prekvapenie. Autá ,čo sa nechali na hrádzi - napoly utopené vo vode! Ani neviem, ako sme sa odtiaľ vtedy dostali.

To nás ale neodradilo a keď vyliezlo slniečko, už sme boli "na fleku" znovu. Tu som si vycvičila trpezlivosť, lebo asi málokomu sa podarí chytiť drobné rybky do sitka na čaj. Ja som ich chytala aj celý deň prikrčená na štrku pri brehu, aby som ich potom púšťala späť. Ryby na udicu som nechytala, nevedela som zaháčkovať červíky ani odháčkovať rybu.

Chlapi chodili večer na "pytlačku", to povešali návnady pri strmých brehoch a ráno sa vyťahovalo, čo sa zachytilo, belice, plencky, okúňe a hlavne jalce. Úhory, zubáče, šťuky a iné dravce sa chytali na "blinker", bolo to ťažšie, ale ryby o to chutnejšie a menej často uloviteľné!

A ešte existoval jeden zakázaný spôsob lovu. Nie výbuchy, to je bohapustý masaker, ale - dlhý pás siete sa chytil z obidvoch úzkych strán, pričom lovci boli každý na inej strane kanálu (ten nesmel byť široký ani hlboký) a prečesal sa. Vtedy, keď sa vrátili malé ryby späť do vody, býval pekný úlovok!

Ale najúžasnejším lákadlom boli pre mňa stáda koní, čo sa preháňali po ostrovoch. Nikdy nedovolili, aby sa k nim niekto priblížil a ja už vôbec nie. Niekto priniesol kanoe a tak som sa mohla premávať po okolí, cítila som sa ako indiánka a nič mi nechýbalo, okrem Hatatitlu.( A aj ten bol, ale neskôr). Zaujímavé bolo, že rodičia sa o svoje deti nebáli a nechali ich robiť si čo chcú, pokiaľ nešlo o vyslovene devastačnú činnosť .

Pri potulkách na kanoe som raz narazila na zvláštnosť, ktorá nielen že dnes už neexistuje, ale aj v dobách dávno minulých bola zriedkavá - zátoku v tvare slepého čreva tesne pod splavom, v ktorej bola krištáľovo čistá voda a boli vidieť ryby, ako sa premávajú hore dolu. Dno vyzeralo byť na dosah, ale zdanie klamalo a bolo to poriadne hlboko. Inokedy človek narazil na jazierko plné leknínov, ale aj pijavíc.

Takže sa nie je čo čudovať, že Dunaj a jeho ramená sa stali mojou veľkou láskou. A to som ho preliezla od Regensburgu cez Katarakty až po Izmail. Nuž, mladosť, pochabosť plná síl. Ale bola to pekná pochabosť a rada na to spomínam. Dnešné deti pri počítačoch zažívajú iné "dobrodružstvá", svet je iný a povedané slovami klasika: "nikdy nevstúpiš dvakrát do tej istej rieky".