19.9.2019 | Svátek má Zita


PSI: Ares sa predstavuje

26.9.2016

Tak, a máme ho doma. Nášho psa. Po pätnástich rokoch, kedy som si len „požičiavala” psa od veľkej paničky a veľkého pána, máme konečne doma toho svojho. Volá sa Ares, narodil sa v polke júna a je to český strakatý pes.

Ares robí svojmu plemenu česť – naozaj je strakatý.

Strakatý pes

Strakatý pes

Má strakaté nohy, strakaté biele časti na chrbte, strakaté bruško, biely koniec inak čierneho chvostíka a do dokonalosti to dotiahol tým, že ľavú stranu fúzov má čiernu, ale fúzy na pravej strane papule – pretože má nesymetrický biely fľak na ňufáku – má biele.

Aresa sme si priniesli v polovici augusta ako deväťtýždňové šteňa. Keď sme si ho prevzali z chovateľskej stanice a naložili do auta, chvíľku bol vystrašený a trochu si aj poplakal. Prešlo ho to po pár minútach a začal skúmať interiér vozidla.

„Hm, je tu veľký mäkký vankúš, ten je môj, to je jasné. A toto je čosi gumové... jeeee, ono to vie pískať! Aha, a tu to dobre vonia, to bude asi na žranie, ale nie som hladný, tak to tu radšej ešte preskúmam. Toto vyzerá zaujímavo, kožený remienok, to asi bude tiež na hranie, alebo to aspoň môžem poobhrýzať? Nie? Jak nie? A ty sa vlastne čo na mňa škeríš jak halloweenská tekvica? A čo stále máš s tým Ares, Ares?!? Ukáž, čuchnem si k tebe. Mno nie je to zlé, vôbec nie, voniaš dobre. A aj celkom dobre chutíš. Nekecaj, chvost mi neodpadne. A dá sa na tebe pohodlne ležať. Hmmm, to je servis, ale ako príjemne ty hladkáš... si ja asi trochu pospím.”

A tak aj bolo, Ares prespal celú takmer 400 kilometrov dlhú cestu. Zobudil sa len raz, na krátku cikpauzu a napitie a potom spal, až dokým sme nedošli domov. Zlatíčko od prvej chvíle.

Unavený malý pes

Unavený malý pes

Zvykol si u nás veľmi rýchlo a vykľulo sa z neho to najroztomilejšie šteňa na svete. V noci spokojne spí vo svojom peliešku, len okolo pol šiestej ráno vždy vyhodnotí, že sa potrebuje pritisnúť k paničke. Neberiem mu to a nechám ho spať pri sebe. Je mi jasné, že keď trochu podrastie, budem to asi ľutovať, ale zatiaľ to zvládame. Granule žerie bez zbytočných rečí, sám si nadávkuje množstvo – nemá zatiaľ sklony k pažravosti a je pekný, štíhly. Ale s tou pažravosťou to platí len o granuliach, večer totiž dostáva mäso a tam som si zatiaľ žiadnu brzdu nevšimla. Práve naopak, vždy sa tvári, že mäsa rozhodne nebolo dosť.

Po štvrťstoročných skúsenostiach s jazvečíkmi musím skonštatovať, že vychovávať strakáčika je veľmi jednoduché. Ares totiž na rozdiel od našich jazvečíkov nemá snahu o každom zákaze so mnou nahlas polemizovať a príkaz neberie len ako priateľské odporúčanie, ktorým sa netreba nijako vážne zaoberať. Je mi jasné, že puberta to neskôr môže všetko zmeniť, ale zatiaľ sa zdá, že Ares je spokojný s tým, že jeho život usmerňujem, a rád sa tomu prispôsobuje. Je učenlivý a ochotný. Ja mu na oplátku dopriavam psie detstvo ako sa patrí – s kopou vychádzok aj hier, čľapkaním sa v jazere, čvachtaním v blate a tak dlhým oňuchávaním nových vecí, ako potrebuje.

Oddychujeme po výlete

Oddychujeme po výlete

Mojou najväčšou starosťou, keď sme si Aresa doniesli, bolo to, ako ho prijme Brix – štvorročný jazvečík, dovtedy psí stred nášho vesmíru. Bála som sa, že voči novému prírastku by náš rozmaznanec mohol byť agresívny – a so silným pocitom zahanbenia som nakoniec zistila, že som Brixa strašne podcenila. Brix sa od prvej chvíle správal fantasticky. S Aresom sa vydrží celé hodiny hrať (iné šteňatá na ulici ignoruje), nechá si od neho loviť uši aj chvost (nám svoj chvost nedovolí ani učesať) a celkovo sa s krpcom baví očividne rád.

Trpezlivý Brix

Trpezlivý Brix

Je natoľko dobrosrdečný, že keď im nadelíme žuvacie kosti a Ares, ktorý vždy dospeje k presvedčeniu, že Brixova kosť je lepšia (sú rovnaké), Brixovi jeho kosť vezme, tak Brixík len s kľudom Angličana prejde k Aresovej kosti a žužle ďalej. Nevyvedie ho z miery ani to, že Ares o chvíľu príde a opäť sa pustí do jeho kosti – proste si vezme tú druhú. Nie že by ho teda nevedel aj prevychovať, keď už Ares od dobroty nevie, čo so sebou. Vtedy Brix použije svoj chrup (vlastní krásnu sadu veľkosťou určenú skôr pre vlčiaka) a Aresovi vysvetlí, kde sú hranice. A Ares za ním chodí ako druhý chvost a hádže na neho zbožňujúce pohľady.

Ares s Brixom v pelechu

Ares s Brixom v pelechu

Jediné, čo mi zatiaľ ohľadom nášho nového psa trochu vadí, je to, že toto plemeno je na Slovensku úplne neznáme, nepoznal ho ani veterinár. Takže keď pätnásty raz za deň niekomu vysvetľujem, čo to je, že to nie je poľovnícky pes a aké to bude veľké, tak už mám problém trpezlivo odpovedať na tie isté otázky :-) Pomáha to, že zatiaľ každý je Aresom úplne očarený, pretože je to mimoriadne chutný a priateľský psík. A navyše robím nepochybne záslužnú činnosť, pretože propagujem české národné plemeno v zahraničí. Predpokladám, že chovateľské stanice v Čechách čoskoro zaznamenajú zvýšený záujem o strakáčov zo strany slovenských susedov :-)

Zdravíme zo Slovenska a čoskoro sa opäť ozveme.

Katka a Ares (a Brix)

Foto: autorka

Katka Neviditelný pes


Můj syn má svalovou dystrofii, od 12 let je na vozíku
Můj syn má svalovou dystrofii, od 12 let je na vozíku

Na 7. září připadá Světový den Duchennovy svalové dystrofie. Tímto vzácným genetickým onemocněním trpí i Jaroslav, který je v současnosti plně odkázaný na pomoc druhých.