6.12.2019 | Svátek má Mikuláš


PS: Ako sa hľadá nový pes

11.7.2016

V našej rodine máme psa od mojich dvanástych narodenín. Psa som chcela odjakživa, ale až v tom veku sa mi sen konečne splnil a ďalších jedenásť rokov bol mojím najlepším kamarátom skorojazvečík Brett – po matke jazvečík, po otcovi – nikto nevie presne čo. Brett ma opustil, keď som končila vysokú školu a v tom čase som už ďalšieho psa nechcela. Mama ale psa chcela, tak si kúpila jazvečíka Maxa a po jeho odchode opäť jazvečíka Brixa, ktorý je s nami už štyri roky.

Brix je vážne super pes, má mimoriadne pozitívny prístup k životu a vlastne nikdy nemá zlú náladu. Ale nie je to môj pes, ja si ho len „požičiavam” na vychádzky, inak život trávi s veľkou paničkou a pánom. A u nás doma chlpáč chýba. A tak sme sa s manželom konečne rozkývali a rozhodli sme sa, že pes je to, čo by sme si predsa len mali zaobstarať. Do kariet tomu nahrávalo aj to, že som zmenila prácu a na psa budem mať viac času. A tak bolo rozhodnuté, šla som si hľadať vhodné plemeno.

Samozrejme, ako prvé do úvahy prichádzal jazvečík. S nimi máme viac ako štvrťstoročnú skúsenosť a vieme, čo môžeme od tohto plemena čakať. Čo bol dôvod, pre ktorý som sa rozhodla, že jeden jazvečík v rodine je vlastne tak akurát primeraný počet a nie je potrebné toto číslo zvyšovať. Aby nedošlo k omylu, jazvečíky sú fakticky dokonalé, úžasné, najlepšie a najmilšie psy na svete (Brix by určite súhlasne prikyvoval) a osobne odporúčam do každej rodiny aspoň jedného jazvečíka, aby človek spoznal, čo je to tá pravá zábava.

So psom, ktorého predkovia, ovenčení všemožnými titulmi, týkajúcimi sa ich pracovného nasadenia a celé generácie vedení k samostatnému mysleniu a schopnosti používať vlastnú hlavu, odovzdali všetky tieto gény do svojho potomka, sa človek rozhodne nikdy nenudí. Síce občas zažíva predinfarktové stavy a má chuť toho škriatka pretrhnúť na dvoch menších, ale nenudí sa. Zhrnuté a podčiarknuté, Brix bude naďalej náš jediný jazvečík - hlavne v záujme duševného zdravia dvojnohých členov klanu.

Rozhodla som sa pristúpiť k voľbe toho správneho plemena zodpovedne a porozhliadnuť sa, aké možnosti sa ponúkajú. Chcela som psa strednej veľkosti, s dlhými nohami, ktorý bude vždy ochotný k akémukoľvek druhu športového vyžitia, s milou, priateľskou povahou, s dlhým čumákom, so srsťou, ktorú netreba strihať (keďže mám obe ruky ľavé a som lenivá voziť psa do špecializovaného salónu) a teda celkovo takého pohodového kamaráta do času aj nečasu. A po dôkladnom prieskume možností som sa rozhodla pre českého strakatého psa.

Myslela som, že zohnať takého psa bude jednoduché, stačí skočiť na web „k susedom” do Čiech a určite ho mám čoskoro doma. Ha! Že to nebude tak jednoduché mi došlo, keď som zistila, že toto plemeno zastrešuje aj Klub chovateľov málopočetných plemien. Oslovila som viacerých chovateľov a od každého som dostala odpoveď v duchu „ste asi tak pätnásta v poradí a ďalšie krytie plánujeme budúci rok, môžeme si vás zapísať do poradovníka“.

Ale po dvoch mesiacoch sa na mňa šťastie usmialo a získala som kontakt na chovateľskú stanicu, kde práve plánovali svoj prvý vrh, takže ešte nemali vytvorenú web stránku a šteniatka neboli rozchytané skôr, ako vôbec došlo ku krytiu. Keďže máme Brixa, zahovorila som si chlapčeka (ak sa narodí).

Narodil sa v polke júna, presnejšie, narodili sa štyria chlapci a štyri dievčatká a my sme sa s manželom o pár dní vydali na štvorhodinovú cestu, aby sme si zarezervovali toho svojho. Krpci mali práve desať dní, ešte boli slepí a v zásade len spinkali, ale boli neskutočné zlatí. Ešte nikdy som nemala možnosť vidieť tak malinké šteniatka, bola som úplne očarená. Dvaja chlapci už boli rezervovaní, takže som dostala na výber z ďalších dvoch. Práve boli po kŕmení, tak som ich dostala do rúk, aby som si vybrala.

Štěňata českého strakatého psa

Chvíľku som sa obávala, že psia mama bude znepokojená, ale tvárila sa priateľsky, hoci v pravidelných intervaloch prišla, pooblizovala tých dvoch, ktorých som jej „uniesla” z debničky a skontrolovala, či sa im u mňa nedeje nejaké príkorie. A tak mohla nastať chvíľa výberu.

Myslela som si, že sa dlho nebudem vedieť rozhodnúť, ale nakoniec to nebolo tak ťažké. Jeden krpček si totiž iba ľahol a zaspal a vôbec neprejavil žiaden záujem o čokoľvek. Ten druhý ale áno. Chvíľu sa po mne plazil, aby našiel tú správnu polohu, a nakoniec sa mu podarilo doplaziť sa mi na predlaktie, čumáčik si strčil pod môj lakeť a spokojne zaspal. Neskôr sa obrátil na bok, labky vystrčil smerom ku mne a tváril sa, že tak sa mu spinká najlepšie. A bolo rozhodnuté.

Štěňata českého strakatého psa, budoucí majitelka má vybráno

Pomenovala som ho Ares, odfotili sme si ho (bohužiaľ len mobilom), zaplatili sme zálohu, vrátili sme ho aj s bráškom naspäť do debničky k súrodencom a vybrali sme sa na štvorhodinovú cestu domov.

Ak sa nič zlé nestane, v polovici augusta sa opäť vyberieme „k susedom” a vrátime sa domov už aj so strakáčikom Aresom.

Foto: autorka

Katka Neviditelný pes


OVĚŘENO: Jak obstály olejíčky Frei öl® v testu?
OVĚŘENO: Jak obstály olejíčky Frei öl® v testu?

Propadli jste pleťovým a tělovým olejům a hledáte inspiraci? Vyzkoušeli jsme olejíčky Frei öl®, které slibují tu nejlepší péči pro pokožku dospělých i našich nejmenších.