V našej rodine máme psa od mojich dvanástych narodenín. Psa som chcela odjakživa, ale až v tom veku sa mi sen konečne splnil a ďalších jedenásť rokov bol mojím najlepším kamarátom skorojazvečík Brett – po matke jazvečík, po otcovi – nikto nevie presne čo. Brett ma opustil, keď som končila vysokú školu a v tom čase som už ďalšieho psa nechcela. Mama ale psa chcela, tak si kúpila jazvečíka Maxa a po jeho odchode opäť jazvečíka Brixa, ktorý je s nami už štyri roky.

Brix je vážne super pes, má mimoriadne pozitívny prístup k životu a vlastne nikdy nemá zlú náladu. Ale nie je to môj pes, ja si ho len „požičiavam” na vychádzky, inak život trávi s veľkou paničkou a pánom. A u nás doma chlpáč chýba. A tak sme sa s manželom konečne rozkývali a rozhodli sme sa, že pes je to, čo by sme si predsa len mali zaobstarať. Do kariet tomu nahrávalo aj to, že som zmenila prácu a na psa budem mať viac času. A tak bolo rozhodnuté, šla som si hľadať vhodné plemeno.

Samozrejme, ako prvé do úvahy prichádzal jazvečík. S nimi máme viac ako štvrťstoročnú skúsenosť a vieme, čo môžeme od tohto plemena čakať. Čo bol dôvod, pre ktorý som sa rozhodla, že jeden jazvečík v rodine je vlastne tak akurát primeraný počet a nie je potrebné toto číslo zvyšovať. Aby nedošlo k omylu, jazvečíky sú fakticky dokonalé, úžasné, najlepšie a najmilšie psy na svete (Brix by určite súhlasne prikyvoval) a osobne odporúčam do každej rodiny aspoň jedného jazvečíka, aby človek spoznal, čo je to tá pravá zábava.

So psom, ktorého predkovia, ovenčení všemožnými titulmi, týkajúcimi sa ich pracovného nasadenia a celé generácie vedení k samostatnému mysleniu a schopnosti používať vlastnú hlavu, odovzdali všetky tieto gény do svojho potomka, sa človek rozhodne nikdy nenudí. Síce občas zažíva predinfarktové stavy a má chuť toho škriatka pretrhnúť na dvoch menších, ale nenudí sa. Zhrnuté a podčiarknuté, Brix bude naďalej náš jediný jazvečík - hlavne v záujme duševného zdravia dvojnohých členov klanu.

Rozhodla som sa pristúpiť k voľbe toho správneho plemena zodpovedne a porozhliadnuť sa, aké možnosti sa ponúkajú. Chcela som psa strednej veľkosti, s dlhými nohami, ktorý bude vždy ochotný k akémukoľvek druhu športového vyžitia, s milou, priateľskou povahou, s dlhým čumákom, so srsťou, ktorú netreba strihať (keďže mám obe ruky ľavé a som lenivá voziť psa do špecializovaného salónu) a teda celkovo takého pohodového kamaráta do času aj nečasu. A po dôkladnom prieskume možností som sa rozhodla pre českého strakatého psa.

Myslela som, že zohnať takého psa bude jednoduché, stačí skočiť na web „k susedom” do Čiech a určite ho mám čoskoro doma. Ha! Že to nebude tak jednoduché mi došlo, keď som zistila, že toto plemeno zastrešuje aj Klub chovateľov málopočetných plemien. Oslovila som viacerých chovateľov a od každého som dostala odpoveď v duchu „ste asi tak pätnásta v poradí a ďalšie krytie plánujeme budúci rok, môžeme si vás zapísať do poradovníka“.

Ale po dvoch mesiacoch sa na mňa šťastie usmialo a získala som kontakt na chovateľskú stanicu, kde práve plánovali svoj prvý vrh, takže ešte nemali vytvorenú web stránku a šteniatka neboli rozchytané skôr, ako vôbec došlo ku krytiu. Keďže máme Brixa, zahovorila som si chlapčeka (ak sa narodí).

Narodil sa v polke júna, presnejšie, narodili sa štyria chlapci a štyri dievčatká a my sme sa s manželom o pár dní vydali na štvorhodinovú cestu, aby sme si zarezervovali toho svojho. Krpci mali práve desať dní, ešte boli slepí a v zásade len spinkali, ale boli neskutočné zlatí. Ešte nikdy som nemala možnosť vidieť tak malinké šteniatka, bola som úplne očarená. Dvaja chlapci už boli rezervovaní, takže som dostala na výber z ďalších dvoch. Práve boli po kŕmení, tak som ich dostala do rúk, aby som si vybrala.

Chvíľku som sa obávala, že psia mama bude znepokojená, ale tvárila sa priateľsky, hoci v pravidelných intervaloch prišla, pooblizovala tých dvoch, ktorých som jej „uniesla” z debničky a skontrolovala, či sa im u mňa nedeje nejaké príkorie. A tak mohla nastať chvíľa výberu.

Myslela som si, že sa dlho nebudem vedieť rozhodnúť, ale nakoniec to nebolo tak ťažké. Jeden krpček si totiž iba ľahol a zaspal a vôbec neprejavil žiaden záujem o čokoľvek. Ten druhý ale áno. Chvíľu sa po mne plazil, aby našiel tú správnu polohu, a nakoniec sa mu podarilo doplaziť sa mi na predlaktie, čumáčik si strčil pod môj lakeť a spokojne zaspal. Neskôr sa obrátil na bok, labky vystrčil smerom ku mne a tváril sa, že tak sa mu spinká najlepšie. A bolo rozhodnuté.

Pomenovala som ho Ares, odfotili sme si ho (bohužiaľ len mobilom), zaplatili sme zálohu, vrátili sme ho aj s bráškom naspäť do debničky k súrodencom a vybrali sme sa na štvorhodinovú cestu domov.

Ak sa nič zlé nestane, v polovici augusta sa opäť vyberieme „k susedom” a vrátime sa domov už aj so strakáčikom Aresom.

Foto: autorka