Nie je to tak dávno, keď som lietala pod stropom, pretože manželovi kolegovia mu na narodeniny darovali mača. Malá Mandy sa krásne udomácnila, robí nám radosť, ale predsa len naše postaršie osadenstvo začínalo strácať dych a mne sa stále viac vkrádala do hlavy myšlienka, že Mandy by potrebovala iného parťáka. Sem tam som to nadhodila, ale keď zaúradovala centrálna distribúcia mačiek, osud, bohyňa Basted, alebo čokoľvek iné, tak po strop letel pre zmenu manžel.

Jedného dňa prišla na návštevu dcéra a začala zase spomínať rodinu svojej priateľky, od ktorej už máme Merlina a ktorá sa vlani ujala mačiatka. Z malej mačičky vyrástla mladá mačka a skôr než sa rozhýbali ku kastrácii, milá Labka bola "v tom" a výsledkom lásky čiernobielej Labky a pravdepodobne čierneho domáceho Ňúraka boli 4 mačatá, čierne, čiernobiele a dve sivé, proste "naše" farby. A pri každej návšteve dcéra spomínala mačatá a nosila a posielala fotky.

A mačatá potrebovali domov a Mandy potrebovala primeraného kamaráta a moje narodeniny sa blížili a keď mohol Janko na svoje narodeniny doniesť mača, prečo by som to nemohla aj ja a tých "a" bolo ešte veľa. A výsledkom bolo, že sme sa na mačatá išli pozrieť, samozrejme, úplne nezáväzne.

Prišli sme, pozreli a moje srdce si úplne získal čiernobiely kocúrik, len som ľutovala, že to nie mačička, ináč by už bolo rozhodnuté. Ale manžel sa tváril neoblomne, mali sme ešte odcestovať, tak sme zase nezáväzne odišli domov. Už cestou domov som manžela zlomila natoľko, že súhlasil, že sivá mačička má krásnu farbu a mohla by byť, hoci nadšenie sa nekonalo. Nakoniec sme sa dopracovali ku kompromisu, že teda tá sivá mačička rozšíri naše osadenstvo.

Dohodli sme termín, kedy si pre mačiatko prídeme a ja som sa snažila vypustiť hlavy spomienky na čiernobieleho kocúrika. Prišiel deň "D" a my sme naklusali, sedeli v záhrade, popíjali šťavu a snažili sa polapiť sivé šidlo, ktoré nám bolo určené. Aspoň sme si to mysleli, ale osudom bolo zrejme určené niečo iné, pretože jediný, kto sa pri nás motal bol čiernobiely kocúrik.

Dokonca aj domáca pani usúdila, že tento nežný maznoš, vzhľadom na jeho prítulnosť a miernu povahu, asi nie je stvorený pre existenciu vonkajšieho kocúra a tak sme nakoniec odišli s ním. Ja som v duchu jasala a snažila sa tlmiť svoje nadšenie a manžel mi celý čas v aute hundral, aké krásne boli tie mačiatka spolu a ako sa krásne hrali a my sme ho vzali od matky až dovtedy, kým so sa ho nespýtala, či si naozaj myslí, že by tam mal dlhý a šťastný život.

Pretože sme sa zdržali dlhšie, ako sme plánovali, museli sme odložiť návštevu veterinára na druhý deň a mača strávilo prvú noc v karanténe. Na druhý deň sme pobavili nášho veterinára, keď sme do ordinácie vkráčali s jemu neznámym mačaťom. Na otázku, ako sme k nemu prišli som odpovedala, že toto je zase môj narodeninový darček a veterinár skonštatoval, že je šťastie, že máme narodeniny len raz do roka, aspoň nám už nič nepribudne. (To netušil, že sme skoro prišli k mačaťu v Tatranskej Lesnej a to takmer na moje meniny.)

Potom sme nového člena predstavili ostatným. Pôvodne osadenstvo reagovalo podľa očakávania, Bony a Benji zdvorilo očuchali a stratili záujem, Miška prskla a odbehla. Zvedavá som bola hlavne na reakciu Merlina a Mandy. Na to, či Merlin nesklame a zareaguje pozitívne ako na Mandy a ako sa bude chovať Mandy na nového spoločníka. Merlin moje očakávanie naplnil, reagoval s nadhľadom a so záujmom skontroloval mača a Mandy prekvapila, pretože syčala ako prepichnutá pneumatika a potom sa zdula a zdrhla do spálne.

Našťastie jej odutie netrvalo dlho a prekonala ho prirodzená zvedavosť. Prvý spoločný deň si ešte udržiavala odstup, ale veľmi rýchlo ocenila hravosť nového člena rodiny. Ďalšie dni už skúšala, nakoľko je nový prírastok použiteľný v hrách a neplechách. Veľmi rýchlo zistila, že tohto partnera jej zoslalo samo dobré nebo, pretože lepšieho partnera na svoje nápady si nemohla ani vymyslieť. Filip sa ukázal ako učenlivé mačiatko radostne prístupné všetkým bláznivým nápadom a ako sa ukázalo, rozhodne mu nechýbajú nápady vlastné.

A určite mu nechýba sebavedomie. Predsa len som mala trochu obavy z toho, ako sa presadí také mladé mačiatko v našom zverinci. Roztomilosťou. Naozaj by som neverila, že si mača môže cieľavedome získavať priazeň starších maznaním. Dokonca ani Bony, ktorý si dokázal udržať odstup aj od Mandy, rezignoval pred maznavým dotieraním Filipa. A Mandy, tak tá je nadšením bez seba. Nie len že má partnera do nepliech a zápasov, ale získala aj mačiatko, na ktorom môže uspokojovať svoje materinské pudy.

Maličký Filip sa vďačne podroboval jej láskaniu a jej opatrovateľské sklony neprestali doteraz, aj keď už je Filip väčší ako ona. A pokiaľ sa teraz niekedy pokúša uniknúť jej nežnej pozornosti, tak si Mandy na neho jednoducho sadne a už ho pucuje. Ale ich náklonnosť je vzájomná. Keď mala Mandy 10 mesiacov, dali sme ju kastrovať, čo je u mačky pomerne náročný zákrok a bála som sa, aby ju Filip nechtiac neporanil. Ale moje obavy boli úplne zbytočne, ten rozbláznený Filip bol najnežnejším opatrovníkom, akého som si mohla predstaviť. Žiadne naháňanie a bitky, len maznanie a spoločný spánok. Vždy je krásne sledovať, ako si unavení zaspávajú jeden druhému v náručí.

Ale Filip nie je obyčajná mačka, je krížený so škrečkom. Okusuje a ohlodáva všetko, k čomu sa dostane. Kedysi sme Miške kúpili tunel, v ktorom sa rada hrávala a skrývala pred dotieravými kocúrmi. Mandy si tunel dosť okupovala, ale Filip sa ho zmocnil tak, že Miška naň rezignovala. V tuneli viseli dve bambuľky, ktoré prežili Mišku aj Mandy, ale pár dni po príchode Filipa som ich našla mimo. V prvom momente mi nedošlo, čo to je a neuvedomila som si, že Filip ich jednoducho odhrýzol.

Postupne mi to dochádzalo, ako som po byte začala nachádzať rôzne bambuľky a hračky, ktoré doteraz niekde viseli a naraz sa začali povaľovať po zemi. V dome máme škrečka v mačacom kožuchu. Vrcholný úspech zaznamenal, keď som si dala nabíjať mobil a šťastne naň zabudla. Keď som si po niekoľkých hodinách spomenula a išla sa na mobil pozrieť, neveriacky som pozerala na mobil, ktorý bol stále vybitý. Až po chvíli som zistila, že nie je pokazený mobil, ale kábel od nabíjačky je prehryznutý.

Priznám sa, že ma to rozosmialo a manžel na mňa pozeral dosť s údivom. Potom sucho skonštatoval, že dúfa, že sa Filip nepustí aj do káblov od počítača. To bola zásadná chyba. Filip ho počul a nechal sa inšpirovať. Na druhý deň ráno som pristihla Filipa, ako sa pokúša prehrýzť počítačové káble. Vyhodila som ho z izby a na káble som z tenkej deky ušila púzdra. Sme asi jediní v strednej Európe, čo majú zateplené káble. Od tejto Filipovej akcie platí striktné pravidlo, že káble sa u nás obaľujú a nabíjajúci sa mobil sa zakrýva dekou. Napriek našej opatrnosti zaznamenal Filip aj tak niekoľko ďalších úspechov, ako napríklad prehryznutý kábel k slúchadlám telefónu, z ktorého kúsok nechal manžel neopatrne trčať spod vankúša. To bolo radosti, hlavne na manželovej strane:)

Okrem môjho manžela by z Filipa mal radosť aj Terry Pratchett, pretože v ňom ožila vraj vymretá forma mačky "labradorská retrieverka", bohužiaľ v zmutovanej forme. Veci neprináša, ale odnáša a skrýva nevedno kam. Je podivuhodné, ako dokáže veci zašantročiť v trojizbovom byte. Malé myšky, s ktorými sa tak rada hráva Mandy sú beznádejne stratené. V lete pred Filipovým príchodom sme kúpili nový gauč a pri výmene sme ponachádzali všetky poschovávané myšky.

Behom prvého mesiaca po Filipovom príchode boli zase všetky preč. Pod novým gaučom už byť nemôžu, tam by sa zmestila vari len zlisovaná a pod ostatným nábytkom sme ich nenašli ani pri vianočnom upratovaní. Ani plazenie pod manželskými posteľami neprinieslo žiaduce výsledky, úbohým úspechom bola jedna jediná tmavá myš. A to nehovorím o tom, že tentoraz je zašantročených ešte ďalších 5 nových bielych myší.

Keďže ďalšie myšky som odmietla kupovať, za objekt svojej pozornosti si vybral sitko na odtok z umývadla v kúpeľni. Neviem, prečo ho neláka sitko z odtoku vo vani ani v kuchyni, ale umývadlu nevie odolať. Prvý raz sme sa s tým stretli po návrate z dovolenky, keď som s údivom pozerala na dve sitka vo vani a rozmýšľala, prečo dcéra vyhodila sitko z umývadla do vane. Dala som sitko na miesto a viac som sa tým nezaoberala. Ešte ten večer mi Filip ukázal, kto to sitko do vane dal.

Postupne sa vypracoval a sitko začal vynášať z kúpeľne a schovávať po byte. Nahradili sme sitko z umelej hmoty kovovým, v nádeji, že toto nechá na pokoji, ale taká maličkosť nášho Filipa neodradí. Ani narafičené druhé sitko na umývadle ho nezláka, zásadne vyberá sitko, ktoré je v odtoku a aby si z toho vytvoril adrenalínový šport, tak sitko kradne najradšej vtedy, keď tečie voda. Taká maličkosť ako sú mokré labky ho neodradí. Vôbec naše mačky nečítajú správnu literatúru o tom, ako mačky neznášajú vodu, a tak spávajú vo vani alebo umývadle, skáču nám do vane keď sa sprchujeme, pomáhajú umývať riad a pijú z otvoreného kohútika. Občas máme pocit, že z kúpeľne alebo kuchyne práve vybehol vodník Čochtan, také zanechávajú mokre šľapaje.

Filipove nápady a činy nás udržujú v duševnej aj fyzickej kondícií. Samozrejme, že nás jeho nápady neraz vytočia, ale vždy to nakoniec skončí smiechom. Je neuveriteľné, ako sa Filip, normálne prekypujúci energiou, dokáže v náručí zmeniť na najnežnejšie mačiatko a jeho hladkajúce labky sú neuveriteľne hebké. A zároveň ako pozorne a spravodlivo delí svoju lásku. Dokáže večer opakovane putovať od manžela ku mne a zase naopak, všade sa pomazná, pritúli, pradie, chvíľu pobudne u jedného, chvíľu u druhého a zase sa vráti.

Strávi takto hodinu aj viac a potom behom sekundy sa zmení na splašené torpédo na jadrový pohon a lietajú s Mandy po byte, prípadne predvedú zápas vo voľnom štýle. Najviac ma šokuje jeden Filipov zvyk: sedím v kresle a naraz mi zozadu ponad hlavu preletí Filip a dopadne mi na kolená, v horšom prípade na brucho. Táto jeho akcia mi vždy vyplaví adrenalín, ale aspoň si overím, že srdce mám ešte stále v poriadku.

Ostatne Filip, aby predišiel následkom, okamžite sa mi vrhne do náručia a pradie a hladká o dušu. Chce mi niekto tvrdiť, že mačky nemajú zmysel pre humor? Vyslovene na ňom vidno, ako sa mi smeje. A ja sa nakoniec vždy smejem s ním, takže ho to asi neodučím. Filip ma proste na neplechy talent.

Ale zaujímavé je, že naša plachá a ustrašená Miška úplne ožila odkedy máme tých dvoch tajtrlíkov. Už Mandy jej pomohla zbaviť sa čiastočne stresu, ale Filip dielo dokončil. Kým bola sama s kocúrmi, tak stále zaliezala pod posteľ, mala zdravotné problémy. Teraz sedáva na radiátore, gauči, kresle, poličke a so záujmom sleduje, čo sa deje, chodí sa maznať a domáha sa pozornosti. Je z nej krásna, zdravá a spokojná mačka. Za túto terapiu Filipovi a Mandy odpustím aj podstatne väčšie lotroviny ako je grécko-rímsky zápas v našej posteli.

A prečo Filip? Perzské mačky majú svoje mená dané chovateľským štandardom, prvé písmeno mená je dané poradím vrhu v chovnej stanici, naši najdúsi majú mená na "M", začalo to náhodou, ale Mandy už mala vybraté meno vedome. Aj pre Filipa som už mala nachystané meno na M, ale keď som videla muža, ako sa hrabe v katalógoch, tak som si povedala, nech mu vyberie meno on, aspoň to bude spravodlivé, jeho darčeku som meno dala ja, môj pomenuje on.

A ako sme sa presvedčili platí staré "nomen omen". Náš Filip má naozaj "filipa" dosť, hlavne na neplechy.