PSI: Astorove pestvá

To ale u nás nehrozí, skôr mám pocit, že sa občas vraciame do šteniatkovských dní. Problém je len v tom, že šteniatko má asi 43 kíl, možno aj viac. A tak nosiť ho a maznať na kolenách- to je nemysliteľná úloha hodná Goliáša. Lenže Astor to nevie. A to, čo doteraz nerobil, už nie je pravda, pretože to robí.

Tak napríklad: vyvalím sa k televízoru do polohy ležmo, teľa porozmýšľa - a z rozbehu vyskočí na gauč, kde je ledva miesto pre mňa - a zaľahne ma úplne dokonale vzduchotesne, vraj škrabkaj ma! Zhodiť ho dole dá peknú námahu. A ešte je potom ukrivdený. Neberúc ohľad na chlpy, ktoré lietajú úplne všade - dokonca aj do šálkov kávy či čaju. Po takej preťahovanej by mal byť aspoň chvíľu pokoj. Ale nie je.

Počujem akési zvuky, pri ktorých sa začnú plašiť obidva papagáje - no ako inak, pes sa naťahuje s koberčekom z predsiene, morduje ho a snaží sa ho pretlačiť cez dvere do obývačky, asi usúdil, že tam by lepšie vynikol. No, proti gustu žiadny dišputát, ale - tu pomôže len jedna cez čuňu.

Tak sa trochu urazíme, zaľahneme a chvíľu je pokoj. To sú vzácne chvíle, zviera chrní, dospáva. Potom začne v spánku hrabať, pískať, na čo sa zobudí. Prinesie mi rozhryzenú loptu, akože mier zbraní, ale nedá ju z mordy, čo keby som mu ju chcela zobrať?

Ako šteňa sa takmer obesil za obojok o malý strom, preto teraz chodí "nahý". Pre istotu. Vie, že obojok znamená von, niekam inde, než na dvor a patrične sa teší. No a začal strážiť. A to fest. Doteraz neštekal, ale, čo bolo, bolo, terazky...

Vedľa nášho plotu sú, totiž boli záhrady. Majitelia zostarli, aj pomreli - a zostali po nich lukratívne pozemky. Tie sú vo väčších mestách asi žiadané všade. Bratislava a jej časť Dúbravka, kde bývame, nie je výnimka. Aj keď ide o kopcovitý terén. Takto susedné záhrady dostali nového majiteľa, ktorý chce stavať. Najprv vyrúbal všetky stromy a kríky. Potom nabehli nejakí chlapi a voľačo robia.

No a to počuje a cíti pes. Šteká o dušu, občas do toho zavrčí, jeden by sa aj bál. Vydrží mu to aj hodinu, až do ochraptenia. Zmení sa takmer na aziata - zvukovo. Som tomu rada, predsa len, môže odradiť nezvaných hostí. A je vo mne aj kus škodoradosti - nech sa len v zime potrápia - treba odhŕňať sneh, aby sa vôbec niekam dostali.

Kým sú majitelia mladí, tak sa pošmýkajú, ale na staré kolená neviem, neviem. Jediné, čo je "pozitívum", je to, že nie sme v tom sami, poznám aj také oblasti, kde sa s autom vôbec nedá ísť - to sú tie pozemky voľakedajších chudobných dedinčanov. Ale aspoň nás nevytopí! ( Na fotografii je asi 1/4 - dolná časť našej prístupovej cesty).

Takže náš tichý pes sa stal štekavcom. To, že zima príde, aj keď nevieme kedy, dávajú najavo vrany, ktoré sa na dvor dostavili v hojnom počte a tiež straky, s ktorými si chodí pes pokecať - on na zemi, straka za plotom alebo na plote. Robí to už od mala.

Nuž a tiež treba sa na zimu obaliť tukom, teda takto - nielen že sme žravý retriever, ale aj žobrák a zlodej. Priznám sa, že to bola aj moja chyba, že som granule (15 kilové vrece) nechala otvorené na chodbe, tak si z nich odsypal na zem a zožral aspoň pol až trištvrte kila.

Nepýtajte sa, čo nasledovalo! Našťastie to skončilo v tráve kopami a kopami a kopiskami, čo išli z jedného psieho konca. Zajtra budeme dietovať, dúfam, že to vydržím, nič mu nedať, darebákovi.