Naša dcéra bola asi iného názoru. Nie, nehľadala inú mačku. Ale keď priateľkin manžel, v dobrom úmysle pomôcť nešťastníkovi, doniesol domov asi desaťmesačného kocúra, tak ju samozrejme hneď napadlo, aby sme sa išli pozrieť. Úplne nezáväzne. Problémov bolo hneď niekoľko. Kocúr menom Puškin bol krásny, ale bol skoro dospelý a dospelý nekastrovaný kocúr páchne. To bol dôvod, prečo stratil svoj prvý domov.

Pre kocúra vychovávaného v byte existuje len jedno riešenie, ale majiteľom bol mladý muž a tak kocúra radšej daroval. Vzal si ho ďalší mladý muž, ktorý ho doniesol domov manželke na materskej. Prvé, čo Puškin urobil na novom mieste bolo, že sa počúral. To musí "potešiť" každú ženu s malým dieťaťom, najmä ak na zviera v byte nebola zvyknutá.

Tak sme sa prišli pozrieť, vo dverách do izby sedel sivý kocúr, ktorý sa nás pozrel, rozbehol sa k nám a začal sa k obom túliť. Bolo rozhodnuté. Donútili sme sa nechať si niekoľko dní na rozmyslenie, ale už za pár dní sme si išli pre nový prírastok. Cesta domov bola neuveriteľná.

Dala som kocúra do prenosky, položila ju do auta na deku a igelit, keby sa náhodou vydesil a neovládol močový mechúr. Vydesil - máš ho vidieť! Sedel v aute s výrazom ostrieľaného obchodného agenta, ktorý práve urobil kauf svojho života a ktorý ho neopustil ani po príchode domov.

Najprv sme ho pustili len do jednej izby, aby sa domáce osadenstvo aj prírastok oboznámili najprv cez dvere čuchom a sluchom, čakala som obavy, zaliezanie do kútov, ustrašenosť, prskanie, bitky. Ustrašenosť - ani náhodou! Po 20 minútach sa začal domáhať vypustenia z izby. Áno, prskanie bolo, aj trochu bitky. Bony ako alfa kocúr ho zvalcoval, prefackal a obom bolo od prvého dňa jasné, kto je kto.

Benji si nebol taký istý svojím postavením, tak ho valcoval niekoľko dní, občas ho dohnal aj k volaniu o pomoc, ale nikdy to neskončilo ničím horším ako trochou strachu a útekom za moje nohy, odkiaľ pokukoval na útočníka. Ale povinnú úctu obom bratom odvtedy prejavuje, veď jej porušenie je okamžite potrestané pádnym zauchom.

Ako sme sledovali náš prírastok, bolo nám jasné, že meno Puškin mu nesedí a nejde nám z úst. Z romantického básnika nemal v sebe nič. Bol to jednoducho čarodej a tak sme ho začali volať Merlin. S trochou obáv, ako zmenu prijme. Prijal a bez problémov. Starý život hodil za hlavu a ani sa neobzrel. Merlin je proste doma.

Dokonca poprel aj to málo, čo sme o ňom vedeli, napríklad, že chodí na prechádzky na vodítku. Tak som kúpila postroj, krásny modrý s rovnakým vodítkom, aby sa mu hodil k sivej srsti. A kým mu zabralo očkovanie, ktoré samozrejme nemal a musel absolvovať, tak som ho doma učila v ňom chodiť. Nastal deň D. Dali sme mu postroj, v ktorom sa po byte pohyboval bez problémov a milý kocúr sa začal priečiť.

Keď sme otvorili dvere, tak sa začal zmietať, predviedol tanec svätého Víta až sa mu podarilo vyvliecť sa z postroja a zdrhol do spálne (ďalej nemohol). Potom sme mu dali iný postroj, z ktorého sa mu už nepodarilo vyvliecť. Tak sa aspoň pleskol o zem, zrejme zdvojnásobil svoju váhu a snáď sa aj zadrapil do linolea. Tak som ho zdvihla vložila do košíka a podarilo sa nám ho preniesť cez dvere.

Pri výťahu sa katapultoval z koša, skoro mi vytrhol ruku z ramena, doslova vyletel k dverám bytu (výťah máme na medziposchodí) a začal zúrivo škrabať na dvere aby sa dostal dnu. Teraz neriskuje, vyjde maximálne na podestu a zdrhne domov. S výletmi resp. pokusmi o prechádzky sme skončili.

Je pravdou, že dnes po 3 rokoch by sa už do postroja ani nedostal, pretože z pôvodných 5 kíl sa prepracoval na osem. Nuž, keď najradšej na svete má dve veci jedlo a ešte keď sa môže uvelebiť medzi nami v posteli a hlavičkou drgať do toho, ktorý ho práve nehladká. Nie že by mu chýbal temperament, pohyb alebo zábava, veď naše kocúrie trio sa nikdy nenudí a s nimi sa nenudíme ani my.