V septembri sme sa s priateľom rozhodovali, kam ísť na dovolenku. Nemecké CK (ktoré sú bezkonkurenčne najlacnejšie) ponúkali množstvo lákavých zájazdov, len si vybrať. Ako jedna z prvých nám padla do oka Srí Lanka, lenže na stránke ministerstva zahraničných vecí sme si prečítali, že kvôli nestabilnej vnútropolitickej situácii je dobré zvážiť vstup do krajiny. Zvážili sme a začali pozerať iné destinácie. Akosi sa nám nič z toho nezdalo byť to pravé, a tak sme sa okruhom vrátili k Srí Lanke. Ako je to vlastne s tou situáciou tam?

Stručná história

Pôvodní obyvatelia Srí Lanky sú Véddovia - niečo ako Aboridžinovia v Austrálii. Tí si tu pokojne žili ako lovci a zberači, až kým okolo 5. storočia pr. n. l. neprišli z Indie na ostrov prví Sinhálci. Tí čoskoro Véddov vytlačili z pôvodných území, asimilovali a dnes z nich ostal len malý kmeň žijúci v domoch na stromoch hlboko v pralese. Asi o dve storočia neskôr prišli z inej časti Indie na územie prví Tamili a začali s občasnými úspechmi súperiť so Sinhálcami o nadvládu. Počas ďalších storočí sa tu striedali vlády niekoľkých dynastií, až kým v roku 1505 neprišli na ostrov prví Portugalci - pôvodne dočasne - a tým nezačala koloniálna éra. Vystriedali sa tu Holanďania aj Briti a v roku 1948 získal ostrov nezávislosť. Ako definitívnu bodku za koloniálnou minulosťou o vyše dvadsať rokov neskôr prijali zmenu názvu z vtedajšieho Cejlón (tak ich nazvali Portugalci) na dnešnú Srí Lanku (čo je sinhálsky výraz pre priaznivý, žiarivý).

Tým sa však problémy Srí Lanky neskončili a okrem tých bežných v mladej demokracii vznikla potreba riešiť neustále rozbroje s extrémistickou skupinou militantných Tamilov (nazvaných Tamilskí tigri), ktorí požadujú osamostatnenie severnej časti ostrova, kde je sústredená väčšina Tamilov. Následné dejiny sú veľmi krvavé, koná sa občianska vojna, samovražedné útoky zo strany Tamilských tigrov a podobne. Rokovania s vládou stále trvajú, konflikt stále nie je vyriešený a na ostrove momentálne panuje akési nepísané prímerie (narušené občasnými bombovými útokmi).

Znie to hrozivo, avšak počas nášho pobytu sme sa vôbec necítili ohrození a daná situácia nakoniec náš výlet vôbec neovplyvnila. Napokon, obyvatelia Srí Lanky sú veľmi tolerantní, jednak k náboženstvám (majoritný je tu budhizmus, no nájdeme tu aj hinduistov, moslimov či kresťanov, ale žiadne rozbroje kvôli tomu nevznikajú), jednak k národnostiam, pravda až na výnimku Tamilských tigrov.

Prílet

Neznášam cestovanie lietadlom - presnejšie povedané bojím sa - a predstava, že v ňom strávim 10 hodín, nebola veľmi povzbudivá. Navyše som mala takú zlú predtuchu... Všetko už ale bolo zaplatené (a zlú predtuchu mávam skoro vždy, keď mám sadnúť do lietadla), tak mi neostávalo nič iné, len nasadnúť. Sedím si teda v lietadle a čakám na štart, keď sa zrazu ozve hlas kapitána: "Zistila sa menšia závada, ktorá nie je veľmi závažná, ale pre istotu ju musíme odstrániť." S priateľom sa pozrieme na seba. Žeby predsa? Po skoro hodinovom meškaní predsa len odlietame a na letisko pri Kolombe - hlavnom meste Srí Lanky - sa našťastie dostávame živí a zdraví. Máme menší problém pri odbavení, pri opúšťaní príletového priestoru si zamestnankyne letiska starostlivo zaznamenávajú každého človeka, vrátane krajiny pôvodu. Slovensko ale zdá sa nemajú v databáze (až takí malí nie sme!). Pracovníčka s úľavou nájde Slovinsko a zaradí nás tam. Snažíme sa jej vysvetliť, že je to úplne iná krajina, no ona nás s úsmevom vyprevadí preč. Pre tento výlet sme Slovincami.

Pri východe z letiskovej haly nás (pravdaže nielen nás) čaká množstvo Srílančanov ponúkajúcich odvoz, ubytovanie a rôzne iné služby. S našou cestovnou kanceláriou okrem vybavenia leteniek a hotela nechceme mať nič spoločné, výlety chceme podnikať na vlastnú päsť, ale pre tento moment som rada, že máme zabezpečený odvoz do hotela. S ospravedlňujúcim úsmevom sa predierame davom, odmietajúc všetky tie lákavé ponuky a mierime do nášho autobusu. Vyzerá ošumelo, no na miestne pomery je zjavne luxusný. Nasledujúca trojhodinová jazda do hotela nás má pripraviť na to, čo nás tu vlastne čaká. Tak v prvom rade, je tu veľmi vysoká vlhkosť vzduchu. Napokon, sme v trópoch. Celkom rýchlo si na ňu zvykneme, po suchom vzduchu v lietadle je to dokonca príjemné a nedostaví sa ani únava či bolesti hlavy, ktoré majú byť s ňou - a celkovou zmenou prostredia - spojené. Potom si všimneme množstvo zelene... a potom už vnímame len šialenú jazdu šoféra.

A to neskôr zistíme, že sa krotil s ohľadom na svojich pasažierov. Predviedol nám tamojšiu typickú jazdu brzda-plyn-trúbka-brzda-plyn-trúbka. Priemerná rýchlosť na cestách je asi 50 km/h, lenže v skutočnosti to znamená, že minútu ideme dvadsiatkou, ďalšiu minútu sa šialene rútime osemdesiatkou, aby sme vzápätí zabrzdili a opäť spomalili. Jazdenie v meste vyzerá podobne, len s tým rozdielom že maximálne sa ide tou päťdesiatkou (na väčšiu rýchlosť NESTIHNE zrýchliť, niežeby sa šofér nesnažil), a potom sa brzdí až do úplného zastavenia. Vôbec žiadnou zriedkavosťou nie sú tri autá v dvoch jazdných pruhoch, pretože sa tu predbieha akokoľvek a kedykoľvek, len v zákrutách si dávajú pozor.

Stredové čiary sú tu vyslovene na ozdobu, vrátane prechodov pre chodcov. Kľudne sa tu predbieha aj cez dvojitú plnú a chodci chodia cez cestu samovražedným štýlom typu kamikadze. Nezastaví im nikto. Dlho som rozmýšľala, prečo je tu napriek tomu všetkému taká nízka nehodovosť, dokonca nižšia ako v Európe. Nakoniec som prišla na to, že je to kvôli horším autám, ktoré tu majú; to spôsobuje nižšiu priemernú rýchlosť ako u nás a hlavne je to schopnosť šoféra okamžite zastaviť. Tak sa aj predbiehania, ktoré by u nás skončili smrteľne, končia bez nehody.

No a napokon sme si všimli ešte jednu vec. Na tomto ostrove sa môžete kedykoľvek cítiť ako britská kráľovná. Pretože ako sme cestovali autobusom, ľudia vonku si všimli, že sú v ňom turisti a začali odušu mávať a usmievať sa. Takže som sedela v autobuse, pozerala sa von z okna a usmievala sa a mávala im naspäť.

Pri jednej zastávke sme sa dali do reči so šoférom, ktorý bol očividne rád, že sa s niekým porozpráva. Ostatní nemeckí turisti sa k tomu vôbec nemali - boli to jednoducho typickí turisti. Presnejšie povedané, dal sa s ním do reči môj priateľ a dával sa do reči aj s množstvom ďalších ľudí, ktorých sme stretli. Ja nie som natoľko sociálne zdatná, aby som sama začínala rozhovor s neznámymi ľuďmi, no rada som sa "zviezla" a počúvala jeho debaty s miestnymi. Pretože len tak sa dá skutočne spoznať cudzia krajina. Hoci, ich angličtine je často veľmi zle rozumieť (kto niekedy počul indickú angličtinu, vie si predstaviť).

Napokon sme dorazili do hotela, ktorý predstavoval skutočnú oázu, kam sme sa radi vracali z našich - nazvime to - menej komfortných výletov po ostrove. Hotel tvorili chatky s verandou a samostatným vchodom, ktorý viedol do zaujímavo riešenej priestrannej izby s kúpeľňou. Chatky stáli po obvode komplexu a v jeho strede bolo to najlepšie - úžasná tropická botanická záhrada s množstvom vtákov. Stála tu dokonca aj veľká tabuľa, zobrazujúca tých vtákov, ktoré sa tu nachádzajú, spolu s ich názvami a určením, ako ich spoznať. Vedľa otvorenej jedálne bolo jazierko s množstvom rybiek a vodných korytnačiek. Proste raj!

Ten som si ale začala vychutnávať až neskôr. Spočiatku som totiž zažívala kultúrny šok. Hneď po príchode na izbu sme si zdriemli až do večera, zmorení dlhou cestou. Večer sme sa chceli trochu prejsť po okolí. Bola už tma, stmieva sa tu medzi šiestou a siedmou hodinou. Neprešli sme však ani pár metrov od hotela a už nás začali otravovať rôzni ľudia striehnuci pri bráne hotela a ponúkajúci skvelé výlety za ešte lepšie ceny. Nemala som vôbec chuť sa s nikým rozprávať, chcela som sa prejsť a pozrieť si okolie. Mali sme na výber - buď budeme každých 30 sekúnd niekomu vysvetľovať, že naozaj momentálne nemáme záujem o nejaký výlet, alebo sa vrátiť späť do hotela. Vybrali sme si druhú možnosť. Náš výlet trval 2 minúty.

Pokračovanie nabudúce :))