V ďalší deň som nezažívala už len kultúrny šok, ale aj hlad. Nemali sme si totiž za čo kúpiť jedlo. Ešte sme nestihli zameniť doláre za srílanské rupie a raňajky na hoteli sa nám podarilo zaspať. Čas sa posúval o 3,5 hodiny dopredu a keď som priateľovi večer predtým diktovala čas, povedala som mu, že je osem hodín. Ako som povedala, tak urobil - a nastavil čas na 8.00 namiesto 20.00. Ráno preto budík na mobile nezvonil. Zobudili sme sa až o jedenástej a to sa už raňajky nepodávali, obed ani večeru sme zaplatenú nemali. Deň predtým sme jedli naposledy ráno v lietadle, zvyšok sme viacmenej prespali.

Priateľa som vyslala nájsť najbližšiu banku (v našom hoteli si účtovali za výmenu 10-percentný poplatok) a kúpiť nejaké jedlo. Ja som ostala v hoteli, pretože po 24 hodinovej hladovke na mňa prichádzali mdloby. Sedela som vonku a čakanie si krátila čítaním knihy a jedením hroznového cukru. Keď som zjedla celé balenie, prečítala som si na obale, že za deň sa majú zjesť maximálne dve tablety a v žiadnom prípade sa nimi nemá nahrádzať normálna strava. No čo, hádam od toho neumriem.

Po dlhšom čase sa vrátil môj priateľ aj s ryžou s karí (najtypickejšie jedlo na Srí Lanke) a telefónnym číslom na akéhosi Mohammeda, ktorý ho previedol po meste, zaviedol do obchodu so suvenírmi a tiež do krčmy na pivo (presnejšie povedané, priateľ si dal pivo a Mohammed ako moslim si dal Fantu), to všetko kým ja som na hoteli zomierala od hladu.

Po obede sme sa išli po prvýkrát pozrieť na Indický oceán a na večeru skočili do miestnej "kebabárne", kde sme sa zoznámili aj so zástupcom miestnej fauny a nebolo to kura v jedle. Ako sme jedli, na terase oproti nám si to šinul veľký krab. Pozerali sme na neho a rozmýšľali, či im ušiel z chladničky alebo je to krab-turista, pretože pláž bola relatívne ďaleko. Žmurkol na nás a odkráčal si za svojimi krabími záležitosťami.

Kultúrny šok začal pomaly opadať. Navyše sme zistili, že v našom zájazde nie sme jediní ne-Nemci a zoznámili sa s Čechmi (Petrom a Petrou), ktorí bývali blízko našej chatky. Sympatický mladý pár, s ktorým sme podnikli hneď v nasledujúci deň prechádzku po okolí a aj niekoľko ďalších výletov.

Začali sme kratučkou plavbou cez záliv na protiľahlý výbežok, kde sa nachádzal budhistický chrám. Bol umiestnený na vyvýšenom mieste a vedľajšie skaly, ktoré obmýval príboj, priam vyzývali k meditáciám. Cestou odtiaľ sme minuli miesto, o ktorom sme si povedali, že je priam stvorené pre fotku do kalendára. O pár metrov ďalej sme uvideli nejakú miestnu modelku s fotografom a maskérmi, ktorí robili.. možno práve fotky do kalendára :-)

Po kúpacej prestávke sme vyrazili ďalej po pláži. Zastavili sme sa v liahni morských korytnačiek. Takýmto spôsobom sa miestni snažia aspoň trochu zmierniť rapídny úbytok týchto tvorov. Minuli sme ohradu s pieskom so zahrabanými vajíčkami a pokračovali dovnútra, kde v niekoľkých nádržiach plávali nádherné korytnačky a karety čakajúce na vypustenie späť do mora. Človek, ktorý tam pracoval a nás sprevádzal, to zjavne robil z lásky a nadšene nám rozprával rôzne zaujímavosti. Bohužiaľ, jeho angličtina bola s tak silným sinhálskym prízvukom, že sme z prednášky nič nemali, pretože sme mu rozumeli každé desiate slovo.

Po predĺženom obede v reštaurácií, kde nás zdržal prudký ale krátko trvajúci dážď, sme sa okľukou vybrali späť do hotela. Cestou sa k nám pridali nejakí ľudia, ktorých veľmi zaujímalo, či sme ženatí/vydatí, či máme deti a pod. Nebolo na tom nič neobvyklé, rodina je tu pre všetkých najdôležitejšia a tak otázka na manželstvo, deti, prichádza medzi prvými. Zaviedli nás do obchodíku so suvenírmi, pretože dúfali, že keď si niečo kúpime, dostanú od majiteľa províziu.

Cestou z obchodu sa k nám pridal ďalší človek, ktorý nám chcel ukázať neďaleký budhistický chrám. Priviedol nás tam, porozprával čosi o budhizme, nenápadne postrčil do miestnosti, kde sa dávali milodary a keď sme sa už chceli rozlúčiť, doviedol nás k rieke, kde čakala podozrivo a nestabilne vyzerajúca loďka (veľmi vznešené slovo) s dvoma veslujúcimi. Ponúkol sa, že nás prevezie po rieke a zavedie bližšie k hotelu. Na otázku, čo to bude stáť, nejasne odpovedal, že to nechá na nás, podľa toho, ako sa nám to bude páčiť. Nuž dobre.

Plavba to bola krásna. Slnko práve zapadalo, my sme sa pomaly plavili po pokojnej hladine rieky, nad hlavami nám lietali papagáje a netopiere. Prepletali sme sa pod hustými konármi stromov a počúvali, ako ťažko sa žije ľuďom na Srí Lanke. Pol roka, počas turistickej sezóny, idú obchody veľmi dobre, ale v ostatnú dobu si musia hotely brať pôžičky z bánk, je málo práce aj peňazí. My sme tu boli tesne po konci turistickej sezóny, čo malo tú výhodu, že pláže boli ľudoprázdne, no nemohli sme sa potom čudovať, že všetci chcú od nás peniaze. Ako napríklad v nasledujúcej chvíli.

Zastali sme na brehu, my sme vtlačili podľa nás primeranú sumu nášmu sprievodcovi a chystali sa odísť. Nato ale začali rázne gestikulovať veslujúci (ktorí zrejme nevedeli prakticky vôbec po anglicky) a žiadať od nás nehoráznu sumu vhodnú za dvojhodinovú jazdu na motorovom člne. Začalo búrlivé dohadovanie, kedy sme my sprievodcovi rázne vysvetľovali, že tak to teda nie, povedal nám, že sumu si určíme sami a veslujúci sa tvárili oklamane (zrejme nevedeli, akú dohodu s nami sprievodca uzavrel) a chceli od nás peniaze. Uzavreli sme to tým, nech sumu, ktorú sme dali sprievodcovi, rozdelí medzi všetkých, dúfajúc, že si to nejako vysvetlia, a nahnevaní odišli. Poučili sme sa, že cenu treba v každom prípade dohodnúť vopred.

Keďže nás vysadili na opačnej strane brehu, museli sme prejsť cez blízky most, aby sme sa dostali k hotelu. Daný most, široko ďaleko jediný, bol riešený zaujímavo, ale vôbec nie nezvykle v krajine, kde úplne absentujú chodníky pri cestách. Bol rozdelený na dve časti. Jedna z nich bola cesta, po ktorej premával nepretržitý prúd áut, autobusov a tuktukov, pravdaže bez chodníka, po ktorej vydať sa sa rovnalo samovražde. Vybrať sa po druhej časti, na ktorej boli koľajnice, sa rovnalo samovražde tiež, pokiaľ po nej práve išiel vlak. Dúfali sme, že vlak zrovna nepôjde a poistili si to tým, že sme šli úplne po kraji, kde už koľajnice neboli a kde sme sa mohli držať zábradlia.

Tú "cestu" tvorili dosky, medzi ktorými boli medzery a v nich bolo pekne vidieť riečku plynúcu niekoľko metrov pod nami. Zaujímavé to začalo byť, keď sem-tam dosky chýbali. Keď chýbala len jedna, s odvážnym nádychom som dieru preskočila, no keď na jednom mieste chýbali dve, zistila som, že ja mám vlastne strach z výšok a odmietala sa pohnúť z miesta. Vedľa mňa veselo poskakoval postarší Sinhálčan z dosky na dosku, medzeru ladne preskočil a o chvíľu bol na druhej strane. Ja som rozmýšľala, že buď sa vrátim, alebo tam zostarnem, no nakoniec zaúčinkovala podaná pomocná ruka a ja som to s trasúcimi sa kolenami zvládla. Nikdy viac!

Nasledujúci deň sme strávili plánovaním nášho prvého väčšieho výletu. Vláčikom idúcom popri pobreží sa odvezieme na juh buď do mestečka Galle alebo Matary (to sme sa chceli rozhodnúť interaktívne), odtiaľ autobusom do Deniyayi, kde prespíme a ráno sa vydáme do rezervácie Sinharaja, ktorá je zaradená do Zoznamu svetového dedičstva Unesco. Potom ešte možno navštívime národný park Uda Walawe, kde sa okrem iného dajú pozorovať voľne žijúce slony.

Viac fotografií k tomuto výletu nájdete zde.