Dvojizbový byt na prízemí nebol stavaný na to, aby sa v ňom chovali zvieratá, ani to nebolo zvykom, nanajvýš nejaká andulka a keďže prírody bolo okolo poskromne, chodili sme za ňou - kam sa dalo, hlavne k dunajským ramenám.

Otec chodil na služobné cesty do Prahy a ako malé decko som veľmi chcela, aby mi odtiaľ priniesol koňa. No, nepriniesol. Tak som v 15tich našla koníky sama. Ale medzitým som strašne chcela psa. Hocijakého, len aby bol. Pamätám si môjho prvého psíka, ktorého mi rodičia dovolili - bola to sučka krátkosrstého foxteriéra s niečím krížená, celá biela s pár čiernymi fliačkami. Belka stihla za svoj krátky život rozhryznúť niekoľko topánok mame a potom ju zrazilo auto. Žiaľ to bol preveľký a tak som už psíka do mesta nechcela. Môj čas začal patriť koňom. Tie aspoň žiadne auto neohrozovalo.

Ale aj tak sa sem tam pes objavil. Raz to bol kríženec, ktorého som odniekiaľ privliekla. V tom čase sme mali záhradku na druhom konci mesta a ako mestskí chudobní ľudia si rodičia chceli prilepšiť tým, že na bezcennom pozemku hrdlačili, aby mali mrkvu a rajčiny, veď to mnohí poznajú, tú mrkvu kus za 5 korún. A tam sme dovliekli aj "nášho" psa.

Peso zavetril - a poďho v nohy! Ja za ním. A čo sa nestalo? Z malého domčeka zrazu počujem radostný krik, že sa (meno už neviem) vrátil. Tak nechtiac sme vrátili zatúlaného psa na druhý koniec mesta. Takže mal šťastie. Druhý pes bol o dosť neskôr. Rovnako postihnutá kamarátka ako ja mi zavolala, že našla opusteného írskeho setra.

Vtedy sme sa už presťahovali na kraj mesta, na malú dedinu do rodinného domčeka. Tak ja hurá - pes a ešte čistokrvný - poďho pre neho. Malo to len jeden háčik. Mama sa pomerne veľkého psa bála. Za nejaký čas dala do novín inzerát, no a prihlásil sa jeho majiteľ. Moja milá kamarátka, ako vysvitlo, psa jednoducho ukradla, keď bol na dvore! Tak aj ten sa celý radostný vrátil domov.

Chvíľu bol pokoj, ale len chvíľu. Mamina sa raz vracala z práce, keď sa k nej pridalo šťeňa - malá čierna sučka krížená s ktovie čím a už u nás zostala. Po Dorke bolo jej šteniatko Bodrík a ako posledný u rodičov bol Rony, ktorý zažil aj môjho bradáča aj terajšieho goldena Astora, ktorý tu kraľuje dnes. A to sú len niektorí, na ktorých si pamätám.

Napr. sme strážili erdelku Oľu cez prázdniny, úžasná fenulka, citlivá a spravodlivá dáma. Keď ju Rony už príliš otravoval, jednoducho ho chytila za kožuch na krku a zgúľala ho dolu kopcom. Chcela som aby zostala u nás, ale musela sa vrátiť s paničkou domov, do Prahy.

Kapitola sama o sebe je Rony, ten bastardík, čo zažil Bobina aj Astora. Keď bol malé šteňa, býval v strede mesta. Majiteľ ho ako štendo priväzoval v kuchyni o stolovú nohu a keď išiel okolo neho, často ho kopol. Venčili ho na malom dvore, kde boli len garáže a kamenné múry - teda snažili sa o to majiteľova dcéra s vnučkou. Na rozdiel od otca tie dve psíka mali radi a keď nám ho ponúkli, tak sme si ho vzali.

Prišiel vlastne z pekla do raja - napríklad na behanie mal zrazu kopec o výmere v tých časoch obrovskej - niekoľko hektárov, lebo k pozemku patrila aj vodárenská nádrž, čo už nie je pravda . Vonku bol skoro stále a zistili sme, že je pes útekár. Keď niekto otvoril bránku, daváááj v nohy! Najprv sme sa báli, ale on sa potvora vždy vrátil. Niekedy mu to trvalo aj celý deň.

Raz išla sesternica z práce (bývala pod kopcom na sídlisku), vystúpila z električky a koho nevidí? Rony obsmŕda okolo obchodu, kade chodila domov. Keď ju zbadal, hurá za ňou. Tak sa rozhodla, že ho skúsi odviesť k nám domov. Vodidlo nemala, ale Ronko bol inteligent a vedel prekvapiť. Pekne jej cupital pri nohe, na križovatke počkal s ňou, skrátka bez problémov.

Dnes už je v psom nebi, ale potomkov pár pri svojich túlačkách urobil, lebo občas vidno jeho verné kópie v dedine. A ešte mal jednu vlastnosť - nenávidel maminu kamarátku, ktorá za ňou často chodila. Keď mohol, tak ju zozadu chytil za členok! Mal pravdu, prišli sme na to, že to bola pekná mrcha. Ako to ten pes odhadol, neviem. Ale bol to milý a fotogenický hafuš.

Teraz mám iné starosti, napríklad:

Naše zlatíčko Astor mi, akože inak, naposledy niekam "odložil" sandálu (nepatrila k lacným topánkam) a náš pozemok má asi šesť a pol áru, pričom je to kopec so stromami - no hľadaj ihlu v kope sena! Keď sa ho snažím prinútiť, aby mi ju priniesol, vyčítavo sa pozrie, že čo to chcem a že nerozumie. Keby som mu povedala "odnes aj druhú!" to by sa išiel pretrhnúť.

Ja fakt neviem, či ho zbytočne nepodozrievam, lebo keď mu poviem "ide sa von, kde máš loptičku?", tak vždy nejakú vyštrachá a uteká k dverám a aj ostatnému väčšinou rozumie. Hrešeniu teda určite. Vtedy je mílius pätnásty nevinný s ukrivdeným pohľadom.

No a ja chodím v babičkovských károvaných papučiach! Ešte že som v dôchodku. Krása. Kto chce, aby mu mizli veci v domácnosti, nech si zadováži goldena. V tomto zmysle sa už teším na jesenné pľušte a zimu. A na to, ako vonku v závejoch poschováva "korisť". Je jasné, že na veciach sa nesmie uľpievať! Človek má vtedy dve možnosti: alebo na to kašľať, alebo mať doma vzorný poriadok, ale to mi nehrozí.

Máme novú hru. To sa do plechového suda plného vody na polievanie hodí tenisák. Pes sa postaví na zadné a chce ho vyloviť. Ako doňho ťukne rypákom, tenisák odpláva na druhú stranu suda. Tak poďme za ním. A zas ide loptička preč. Preto sa začneme rozčuľovať a hulákať.

Až po patričnom vynadaní zapojíme tie dve mozgové bunky, čo máme a ideme na vec inak. Natiahne sa a tenisák chmatne zhora, takže mu neutečie. Hurá a je to! Je to jasný príklad toho, že má aké také abstraktné myslenie. Len dúfam, že bude zabúdať, čo má robiť, lebo inak je po hre.

Najnovšie máme pred sebou úlohu naučiť sa voziť v kufri nášho miniautíčka. A to len preto, aby sa mohol kúpať v šutrovke, ktoré u nás nie sú a na druhom konci mesta ich je dosť. Tam som aj jazdila a pamätám sa ako raz jedna malá kobylka, keď sme išli okolo jazera, jednoducho naraz sa vychytila aj s nič netušiacim jazdcom a skočila do hlbočiny! Pripravila mu pekné prekvapenie. Ešte že to nebolo v zime!

Astor doteraz sa vozil na zadných sedadlách klasického auta, teraz máme taký rovný dodávkový zadok s oknom, tak snáď to pôjde. No a ešte si našiel novú hračku - starú návliečku na periny. Každé ráno mi ju donesie ako darček zmuchlanú do gule a chce sa o ňu preťahovať.

Sused si dal odborne urobiť skalku, čo sa stalo Astorovou novou pozorovateľňou, dúfam, že to tak hneď sused nezistí. A keď zistí, že niekto mu tam vyhrabal nejakú tú jamu, máme našťastie ešte dvoch pedroníkov k dispozícii. Zatiaľ teda toľko.