V tom horšom prípade ide o rozvod zúčastnených strán, v tom najhoršom o smrť v rodine, a v tom treťom prípade len o to, že niektorý člen mladšej generácie skrátka vykročí svojou samostatnou cestou. Tak takáto "katastrofa" sa stala tento rok Maxovi, nášmu päťročnému jazvečíkovi.

Slovo "katastrofa" píšem v úvodzovkách schválne - pes to totiž zvládol (na rozdiel od "malej" paničky - teda mňa) úplne v pohode. Ale poďme radšej na to postupne.

Malá panička začiatkom roka oznámila veľkej paničke a páničkovi, že sa sťahuje. To sa pri veku malej paničky (ktorá čoskoro oslávi dvadsať rokov - plus nejaké drobné... hm, ehm...) samozrejme stretlo s pochopením u staršej generácie. Ale okrem sťahovania sa, o ktorom sa vraví, že je lepšie dvakrát vyhorieť, než sa raz presťahovať, sme museli riešiť aj ďalší problém, a to konkrétne otázku, čo so psom.

Našťastie sme nemuseli vybojovať nijaké ťahanice, ktoré sa bežne spájajú napríklad s rozvodom a týkajú sa toho, kto získa psa, či už v zmysle toho, že psa chce každý, alebo naopak, čo býva oveľa smutnejšie, že psa nechce nikto. Samozrejme je jasné, že psa sme chceli všetci. Takže zasadla rodinná rada a rozhodnutie padlo rýchlo a jednohlasne.

Malá panička je pracovne veľmi vyťažená, takže vlastne sa aj tak psovi venovala len ráno a gro jej vychádzok a výletov padlo na víkend - takže ráno si odpustí a cez víkend sa môže realizovať aj naďalej. Veľká panička má naopak viac času, z práce prichádza už na obed a do večera je sama, pretože pániček chodí až večer a ostatní potomkovia už stihli rodné hniezdo opustiť skôr. Takže riešenie bolo vlastne zrejmé, Max ostal vo svojom pôvodnom bydlisku.

S čím som však ja nerátala, bolo to, ako rýchlo si Max zvykne na to, že som preč. Síce som tu, na Zvířetníku, už viackrát v diskusii spomenula, že Max bol vždy skôr "mamin" pes - na rozdiel od nášho prvého psa Bretta, ktorý bol celou dušou len "môj" - a s tým aj v jedenástich rokoch umrel - a vo mne rokmi len rastie presvedčenie, že to bol "ten jediný" môj pes, ale aj tak sa ma to mierne dotklo. Zranená pýcha, že áno. Hoci na druhej strane som samozrejme rada, že Max sa netrápil. Ale aj tak ;-)))

Výsledkom je to, že Max asi po dvoch týždňoch od môjho odchodu pochopil, že konečne môže večer ísť spať vtedy, kedy sa mu zachce. Za tých predchádzajúcich päť rokov si totiž osvojil zvyk čakať ma v predsieni pri dverách, dokonca sme mu tam pred niekoľkými rokmi museli dať koberček, aby neležal na studených dlaždiciach, lebo to robil každý večer a nepomohlo nijaké lákanie na teplejšie miesto.

A to sa môj bežný čas príchodu domov pohyboval medzi ôsmou až jedenástou hodinou večernou. Po mojom príchode sa so mnou zvykol privítať a vzápätí sa s výrazom "no konečne" išiel prilepiť na veľkú paničku. Teraz to má ľahšie a na veľkú paničku sa prilepí hneď, ako si ona sadne na gauč.

A to bolo všetko. Na psovi jasne vidieť, že by nemenil ani za nič. Skúšala som ho párkrát cez víkend zobrať so mnou, ale dopadlo to katastrofálne. Max bol nespokojný, odmietal komunikovať, nechcel spať, nechcel žrať a keď som ho potom na druhý deň vracala našim, tešil sa, akoby ich mesiace nevidel a celý ten predlhý čas sa bál, že bude musieť navždy ostať "sám a opustený na tom otrasnom mieste". Takže aj týždennú dovolenku mojich rodičov, na ktorú nebolo možné zobrať psa, som nakoniec ja strávila u nich (a nie Max u mňa - ako sme si to pôvodne pekne naplánovali).

Rovnako je to aj so vzájomnými návštevami. Keď prídu naši so psom, pes sa teší, ale pri odchode sa nacapí na dvere, aby ho náhodou nezabudli zobrať domov. A naopak, keď prídem ja, prebehnú úplné vítacie orgie, ale keď odchádzam, pes sa ani nepríde pohladkať na rozlúčku, čo predtým robil vždy, a čumí na mňa z predizby - veď čo keby som ho náhodou chcela zase uniesť.

A to najmilšie na Maxovi je to, že podľa neho sú moje návštevy u rodičov vlastne návštevy u neho, teda som tam výhradne len a len kvôli nemu. Takže úplne samozrejme budem robiť to, čo chce on. Čiže asi tak pol sekundy po skončení vítacieho rituálu sťahuje z vešiaka vodítko :-)))