Jar je pre nás hotovým utrpením. O to sa s prehľadom postará Max. Tento takmer päťročný ryšavý vagabund sa po dlhej a pokojnej zime spamätal a zistil, že opäť nadišla správna chvíľa, aby sa postaral o pokračovanie svojho (podľa jeho názoru) bezpochyby skvelého rodu. Vôbec mu pritom neprekáža, že ešte ako šteniatko vďaka vrodenej vade podstúpil polovičnú kastráciu a čisto teoreticky by mal mať mierne zníženú hladinu hormónov v krvi.

Teoreticky len preto, lebo podľa toho, ako ním táto (a nielen táto) jar zametá, to zrejme nie je pravda. Navyše sa vonkoncom nestará o názor veterinára, ktorý nám šteniatka neodporúčal preto, lebo táto vada sa môže preniesť na ďalších "mužských" potomkov, pričom týchto a aj prípadných "ženských" potomkov môže Max ešte zabezpečiť aj celkom slušnou potravinovou alergiou a oslabenou imunitou voči plesňovým a kvasinkovým ochoreniam.

Max sa skrátka opäť rozhodol, že množiť sa bude a dáva nám to najavo veľmi nevyberane. Doma je ofučaný ako balón - prečo má sedieť doma, keď po ulici behá toľko zaujímavo voňajúcich psích slečien? Alebo volí taktiku "umieram" a leží v predsieni na svojom koberčeku a tvári sa ako najúbohejší pes pod slnkom.

Vonku je to s ním taktiež napínavé. Na konci vodítka vedieme spupného jazvečíka, ktorý má vlastné názory na tempo prechádzky, jej trasu a aj na to, ako dlho sa zdrží pri ktorej voňavej značke a čo všetko pri tejto príležitosti môže zo zeme oblízať. Ako vycvičený pes síce nikdy neutečie, ale v tomto období ho pre istotu púšťame len na miestach, kde ho nemôže zraziť auto. V súčasnosti totiž stačí, aby po druhej strane ulice prešla nejaká psia krásavica a Max ohluchne a oslepne a vrhá sa aj pod idúce autá.

Rozlúčka s prípadnou príjemnou dámskou spoločnosťou býva občas búrlivá. Väčšinou síce stačí odtiahnuť psa z trasy, ktorou predtým spomínaná dáma šla a potom ešte nejaký čas vydržať, kým sa pes prestane metať na konci vodítka a škaredo zazerať na paničku, pričom psia slečna je podobným spôsobom vlečená opačným smerom.

Niekedy je však nutné psa odniesť na rukách, pričom tento zavýja ako pretrhnutý a ľudia sa obzerajú a očividne rozmýšľajú, či ho zrazilo auto, alebo majú volať Slobodu zvierat. A panička sa hanbí a tvári sa, že toho malého ryšavého psa, ktorého má na rukách, vlastne ani nevidí, nepočuje a nepozná.

Občas ma však pri srdci hreje to, keď v takýchto chvíľach okolo nás prejde niekto, kto sa s pochopením uškŕňa na pol úst, prikyvuje a prípadne poznamená, že "to pozná". Aspoň vieme, že v tom nie som sami...