Doma ma volajú: Miška, Mišinka, Mišulka, Mišiši, Mišidlo.
Na jedenie dostávam: Konzervy a kapsičky Kitekat, granule Royal Canin, občas mäso.
Ale ja mám oveľa radšej: Kuracie mäso surové aj varené, šunku, tavený syr, sardinky, jogurty, salámu, mlieko a všetko, čo jedia moji ľudia, hoci aj zeleninové rizoto a ochutnám aj koláče. Ale koláče musia byť domáce.
Obľúbená činnosť (hračka, hra): Maznanie, ale nie s hocikým. Najradšej s mladou paničkou, keď sme spolu v jej (a mojej) izbe, nepotrebujem nikoho a nič. Keď nie je doma, tak sa rada pomaznám aj s paničkou. S pánom sa pomaznám, len keď už nie je nikto iný po ruke (labke) a hlavne vtedy, keď príde za mnou do mojej obľúbenej izby. Teraz sa najradšej hrám s tunelom, ktorí mi moji ľudia priniesli a ja som hneď pochopila, že je môj a kocúrov som doň dlho nepustila.
Ja a moji ľudia žijeme: V Bratislave
A najzaujímavejšie na mne je: Moje dve tváre pre domácich a pre cudzích. Pre cudzích som stelesnená plachosť, bojím sa cudzích ľudí, návštev, zmien v domácnosti a všetkého nového. Neznášam dvere do bytu a radšej sa k nim ani nepribližujem. Vždy, keď zazvoní zvonček pri dverách, tak sa utekám skryť. Bojím sa hlavne mužov, sú to nebezpečné stvorenia. Jedinou výnimkou je pániček, toho sa teda vôbec nebojím a keď mu leziem do taniera, tak si určite želá, aby som prejavovala trochu viac rešpektu. Keď som doma len mojimi ľuďmi, tak som tá najmilšia a najmaznavejšia mačička, akú si len kto môže želať a asertivita mi určite nechýba. Občas ich počujem, že ma ohovárajú a tvrdia, že som drzá potvorka. Ale vždy sa pri tom smejú, tak to asi nemyslia vážne.
Ako sme sa našli: Mala som asi 3 mesiace, bol január, bola mi zima a zdesene som pobiehala na chodníku pred panelákom. Okolo chodili ľudia a ja som sa zúfalo snažila k niekomu pridať. Po niekoľkých hodinách vyšla z domu mladá žena, bežala som aj k nej, ale ona sa poobzerala, prešla na druhú stranu cesty, tak som si smutne sadla. Za chvíľu sa vrátila s nákupom, prihovorila sa mi, zobrala ma do náručia a odniesla domov. Doma ma zaniesla do svojej izby, dala mi jesť, bolo tam teplo a ona sa mi pekne prihovárala a hladkala ma. Bolo to ako v nebi. Za dverami izby som síce počula nejaké iné mačky, ale ona sa venovala len mne, aj keď hovorila niečo o učení, o skúškach a podobne. Večer prišla domov jej mama.
Našťastie Monika jej už zatelefonovala, že im pribudla mačka. Keď vošla panička do izby, tak som sa k nej rozbehla a kričala, aby ma nevyhodili, že vonku je strašná zima a ja sa veľmi bojím. Panička ma pohladkala a keď prišiel domov pániček, tak ten sa už nezmohol ani na slovo. Síce čosi hovoril ešte u veterinára, kam ma hneď zobrali, že päť mačiek veru stačí, ale aj pán doktor bol na mojej strane a vysvetlil mu, že medzi toľkými mačkami sa také mačiatko, ako som ja stratí. No, nestratila som sa, ale pán už neprotestoval. Keď neskôr Monika odišla na zájazd a pániček išiel do jej izby pozerať futbal, tak som mu vliezla na kolená, krásne som priadla a on ma hladkal, usmieval sa a určite ani nevedel, ako sa ten futbal skončil. A čo sa týka mačacieho osadenstva rodiny? Bolo trochu prskania, syčania, ale za pár dní bol kľud a aspoň som vyrovnala pomer mačiek a kocúrov na 3:3.
Čím sa môžem pochváliť: Naučila som svojich ľudí, že aj mačka žobre o potravu a nezáleží na tom, že má plnú misku. Kým som nepribudla do domácnosti ja, neboli moji ľudia zvyknutí na to, že keď jedia, tak im niekto pozerá do úst a musia si strážiť tanier. Som schopná nanosiť sa im do každého jedla. Nezáleží, či je od mäsa, mlieka, zeleniny alebo aj sladké. Všetko, čo jedia musím ochutnať a najradšej by som im vliezla do taniera, ale to nemajú radi. Paničku aj tak vždy ukecám na "posledné sústo", takže k ochutnaniu sa nakoniec dostanem. Kým som žila len perzskou aristokraciou, tak na mňa pozerali s výrazom: "Čo blázniš? Jedlo bolo, je a bude!". Ale odkedy pribudol Merlin, tak mám v žobraní zdatného spoločníka. Merlin je otravuje ešte viac ako ja, veď ja niekedy to, čo si vymodlikám ani nezjem, ale Merlin zje všetko, čo nezje jeho. Ale medzi nami, ja som úspešnejšia, proste mi nevedia odolať.
Moji ľudia: 1. Monika, 2. Edita,  3. Ján  Klačkovci, v tomto poradí.
Poznámka: Miška je evidentne vyhodený vianočný alebo prázdninový darček, byt poznala a vedela sa správať. Po skončení vianočných prázdnin sa ocitla na ulici a okolnosti, ktoré tomu predchádzali museli byť nechutné, pretože traumu z toho za 10 rokov neprekonala. V pondelok začala škola po prázdninách a vo štvrtok bola Miška na ulici. V piatok začalo mrznúť a mrzlo až prašťalo, preto hovoríme, že sa v ten štvrtok narodila druhý krát. Také malé mača nemalo šancu prežiť.