PORTRÉT: Mikeš

Doma ma volajú: Mikeš, Miki, Mikinko, Mikeško, Miketko, nepodarenec jeden.

Na jedenie dostávam: Konzervy a kapsičky Kitekat, granule Royal Canin

Ale ja mám oveľa radšej: Predsa to, čo si od paničky vydrankám. Samozrejme surové mäso, prípadne kúsok šunky. Ak si panička robí na obed šampiňóny, tak jej vždy jeden ukradnem a zjem. Veľmi rád mám mlieko, to vraj mačky nemajú dostávať, ale na také reči ja nedbám. Ale nie hocijaké mlieko, len presne určenej značky a to mi potom nosí paničkina dcéra aj do zásoby

Obľúbená činnosť (hračka, hra): Čokoľvek, čo ma práve napadne. Veľmi rád sa hrám s malými myškami z pravej zajačej kožušiny. Každej hneď odhryznem chvost a tak už mám doma podivný regiment bezchvostých myší. Rád sa samozrejme maznám s paničkou, to je moja pravidelná ranná činnosť. Taktiež rád vysedávam v okne a pozerám z výšky ôsmeho poschodia dole na ľudí a hore na lietajúcich vtákov. Preto aj jedná z prvých vecí, keď som prišiel k paničke bola, že jej rýchlo urobili pevné pletivo na okná, také, že po ňom môžem loziť a desiť ľudí na chodníku, že na nich vypadnem. Ale na to si dali dobrý pozor, aby bolo dosť pevné a udržalo ma.

Ja a môj človek žijeme: V Bratislave

A najzaujímavejšie na mne je: Vlastne všetko. Ale panička ma na mne najradšej to, ako ju pekne privítam vždy, keď sa vráti domov aj z najkratšej prechádzky. A paničkina dcéra na mne asi najviac oceňuje to, že som taký dobrý spoločník jej mame.

Ako sme sa našli: Narodil som sa na dedine na Východnom Slovensku. Raz tam prišla na návštevu jedna staršia pani s vnučkou a veľmi ma obdivovala. Vtedy som bol ešte maličký. Potom asi o mesiac tam prišla zase na návštevu iná pani a počul som ako sa rozprávali s domácimi, že jej umrel otec a jej mama je smutná a nevedia ju rozveseliť. Tak ma zbalili do tašky a dlho som cestoval s tou paňou a jej mužom. Najprv autom do Košíc, potom vlakom InterCity a nakoniec taxíkom. Vo vlaku ma všetci obdivovali aký som vzorný, pekne som sa hral na kolenách, vylízal smotánku a trochu papal aj z konzervy pre mačiatka a aj si pospal. A keď som prišiel do cieľa cesty, tak tam čakala tá prvá pani a veľmi sa mi potešila.

Pani s dcérou čakali, že sa budem báť, ale to ma ani nenapadlo. Obzrel som si izbu a na stene som zbadal také čudo, čo ma zaujalo. Tak som vyskočil hore na operadlo gauča a začal do toho drgať labkou. Boli to spiežovce a krásne zvonili. Vôbec tam bolo veľa zaujímavých veci, ktoré som mohol vyskúšať. Tak sa mi to páčilo, že som ani papať nechcel. Ale potom som zistil, že tam majú také dobre veci aké som ešte neochutnal a tak som sa rýchlo pustil do jedenia. A odvtedy bývam s paničkou, robím jej spoločnosť a dbám na to, aby sa nenudila. Aj keď sa jej občas postarám o zábavu, o ktorú nestála. Musím predsa sem tam niečo vyviesť, aby som jej ukázal, že som riadny kocúr, v ktorom sa šelma nezaprie.

Návštevy väčšinou vítam a hrám sa s nimi, ale aj tie najmilšie rád po čase vyprevadím. Hoci niektoré len opatrne, aby ma nevzali zo sebou. Už sa mi to stalo, keď bola panička vraj v nemocnici a ja som musel k paničkinej dcére. Tam bolo 6 mačiek. Aj sme si na seba celkom dobre zvykli, ale ako rád som sa vrátil domov! A odvtedy keď príde paničkina dcéra s mužom, tak ich pekne privítam, pretože mi vždy prinesú niečo dobré. Rád sa s ňou hrám, ale keď odchádzajú, tak ich vždy vyprevadím len po prah izby. Do predsiene ani nejdem. Čo keby ma chceli vziať zo sebou. Síce sa vždy na mne smejú, že len ja im chýbam ku šťastiu, ale jeden nikdy nevie, či to nemyslia vážne. Rozhodne nehodlám riskovať.

Čím sa môžem pochváliť: Že som splnil všetko to, čo sa odo mňa očakávalo, keď ma k paničke priniesli. Odkedy som u nej, tak určite nemá dlhú chvíľu. Nemá čas myslieť na choroby a na svojich 82 rokov. Nikdy nie je sama a keď príde domov, nečaká ju prázdny byt. Keď je jej smutno, tak sa môže so mnou porozprávať, ja sa k nej túlim a keď je chladno, tak ju aj zohrievam. A bez ohľadu na počasie a vonkajšiu teplotu, tak ju vždy krásne hrejem na duši.

Môj človek je: Edita Drotárová