Doma na mňa volajú: Cindy, Cindička, Nechajto.

Na jedenie dostávam: granule Purina Proplan alebo Hills

Ale ja mám oveľa radšej: Kuracie mäsko, syry, rybky, Acidko... Musím povedať, že v tomto (tak ako aj v mnohých iných veciach) som pravá dáma. Jedlo nekradnem, počkám, kým mi ho sami nedajú (čakanie si krátim naliehavým mňaukaním, aby na mňa náhodou nezabudli), potom si ho pomaly a jemne vychutnávam. Má to nevýhodu, že môj kamarát Riško mi zatiaľ zje zvyšok dobrôt a niekedy mi ukradne jedlo priamo z úst (to je ale gentleman!). Panička ale vraví, že to nevadí, že som dosť tučná aj bez toho (to som v tejto rodine jediná slušne vychovaná?).

Obľúbená činnosť (hračka, hra): Spánok! Lepšie ako spánok je už len to, keď ma panička škrabká na brade a za ušami. Keď vidím, že sa ku mne blíži, ľahnem si na chrbát do pozície mŕtveho chrobáka a s výrazom "Hladkajte ma!" nastavím brucho. Vravia mi, že vonku na ulici by som neprežila ani minútu - keď Riškovi ťahajú myšku na motúziku po zemi, ide sa roztrhať, aby ju ulovil a ja len sedím na gauči a pozorujem ho, sem-tam mávnem labkou, keď sa myška priblíži blízko ku mne, aby sa nepovedalo. Ale veď čo by som aj vonku robila, mne je tu dobre.

Ja a moji ľudkovia žijeme: V dvojizbovom byte v bratislavskom Ružinove.

A najzaujímavejšie na mne je: Som veľmi poslušná a nerobím žiadnu neplechu (možno aj preto, lebo viem, že Riško výtržníctvo zvláda bohato aj za mňa). Stačí mi povedať len raz, čo sa nemá, neleziem na kuchynskú linku, nekradnem veci. Kým ešte neprišiel Riško a bola som v byte sama mačka, zamilovala som sa (pravdaže len platonicky) do kúpeľne. Najradšej som sedávala v umývadle a keď moji ľudia vykonávali rannú, večernú či inú hygienu, ľahla som si na práčku a s veľkým zaujatím pozorovala tečúci pramienok vody. Škoda len, že bol mokrý. Brr.

Ako sme sa našli: Narodila som sa v byte jednej milej panej, kde som prežila svoje rané detstvo. Tá ma potom dala na adopciu k inej panej, ktorá bola na mňa tiež milá, jej pes však už bohužiaľ nie :( Po čase, keď sa situácia nezlepšovala, skôr naopak, ma vrátili späť do môjho rodiska. Nevravím, že mi tam nebolo dobre (aj keď občas trochu tesno), ale pani si ma nemohla nechať, mala svojich i depozitných mačiek dosť. V tom čase moji budúci ľudkovia pobehali všetky možné útulky, no stále nenašli toho pravého. Až keď si pozerali databázu MačkySOS a zbadali MŇA, vedeli, že som tá, ktorú hľadajú. Bola to vlastne láska cez internet. Keď ma prišli navštíviť, prišla som si ich obzrieť, mňaukla som, že ujdú, hodila sa na bok, nech ma pohladkajú, trošku škrabla paničku do ruky, nech vie, čo ju v budúcnosti čaká a ladne odkráčala preč. Obaja, panička aj jej priateľ, boli mnou unesení (akoby aj nie) a odvtedy som ich.

Čím sa môžem pochváliť. Ako som už spomenula, som veľmi milá, poslušná a jemná. S tou jemnosťou to ale nebolo vždy tak. Keď si ma priviezli, práve u mňa vrcholila mačacia puberta a chcela som sa len hrať, hrať a hrať, najlepšie s paničkinou rukou, na ktorej po čase prevládala viac krvavá ako telová farba. O to intenzívnejšie mi zháňali mačacieho kamaráta. Keď mi ho zohnali, puberta prešla, ja som sa ukľudnila a už sa nechcela hrať. Skonštatovali, že by teraz potrebovali nájsť kamaráta môjmu kamarátovi. Ale tretia mačka už u priateľa mojej ľudskej kamarátky neprešla. Jedna z mála vecí, ktorú nemám rada, je zdvíhanie. Keď ma zoberú na ruky, stočím sa ako dážďovka a čakám, kedy ma opäť položia. Inak nemám veľmi rada cudzích ľudí a paničke som verná. Návštevám sa snažím vyhýbať a keď ma chcú pohladkať, prehýbam chrbát smerom k zemi, aby som im dala najavo, že sa mi to nepáči a môže ma hladkať len panička. Niekedy takto ohýbam chrbát aj mojim ľuďom, to keď ma nahnevajú. Najviac ma nahnevali, keď mi priniesli Riška, vraj aby som nebola sama. Čo im nestačím ja? Po čase som ale prišla na to, že to nebol taký zlý nápad a odpustila im. Veď sú to len ľudia.

Môj človek je: Eva Kolínková