KOČKY: Vianoce s Filipom

Chováme mačky už skoro štvrťstoročie, takže na takéto lotroviny sme pripravení a stromček mávame na stolíku, ku ktorému je priviazaný vo všetkých štyroch rohoch. Je to upevnenie odskúšané rokmi praxe a funguje spoľahlivo. Odolalo dorastajúcej trojici Bonyho, Benjiho a Bebinky, odolalo Miške aj Merlinovi pri ich prvých Vianociach, ale nepochybovala som, že Filip si na nás niečo vymyslí. Najmä predstava štedrovečerného stola s Filipom ponúkala fantázii široké pole pôsobnosti. Nehľadiac na to, že svojimi nápadmi môže prispieť aj Mandy. Aj keď je pravda, že z jej nápadov som takú obavu nemala. A ako čas ukázal, mala som pravdu.

Už pri predvianočnom upratovaní Filip s nadšením prikladal labky k dielu, boli činnosti, napr. umývanie okien, pri ktorých končil nekompromisne zavretý. Ale pretože sme nemali záujem držať ho dlhodobo v izolácii, tak pri iných sme sa s manželom prepracovali k dokonalej spolupráci : jeden pracoval a druhý sa venoval Filipovi, aby odviedol jeho pozornosť od práve prevádzanej činnosti. Nefungovalo to síce stopercentne, ale vcelku dosť spoľahlivo.

Blížil sa posledný predvianočný víkend a ja som mala resty v príprave Vianoc, pretože prechod na euro u nás spôsobil nevídanú mieru nadčasov. Tak som sa rozhodla cez víkend dohoniť čo sa dá. Pretože resty som mala hlavne v pečení, mala som pred sebou skutočne pracovný víkend. A perspektívy sa naplnili mierou vrchovatou, víkend bol naozaj rušný. Najmä sobota bola nezabudnuteľná.

Nad ránom nás zobudil zápas vo voľnom štýle, ktorý na našej posteli rozpútali Mandy a Filip. Na to sme vcelku zvyknutí, ale oni sa rozhodli usporiadať viacboj a pokračovali prekážkovým behom po byte a aj našich posteliach. U nás sa dá behať dookola, čo plne využívajú a po chvíli sa rozhodli zanechať prekážkový beh a dali sa cross, takže prekážky (naše telá) nepreskakovali ale preliezali, prípadne po nich skákali a dupotali. Keď vás do časti tela, kde chrbát stráca svoje poctivé meno, nakopne rozbehnutý mladý kocúr, tak vás to zaručene preberie.

Na moje zhúknutie zmenili disciplínu a začali sa venovať tunelovaniu. Úprimne som ľutovala, že nie ekonomickému, ale posteľovému. To spočíva v tom, že sa zalezie paničke pod paplón a začnú sa jej ožužlávať nohy. Tak to ma už katapultovalo z postele. Keď som zmizla zo spálne, tak si našli inú zábavu, skok do knižnice, na ktorú poličku sa podarí vyskočiť. Knihy, ktoré mi takto spokojne ležali roky, sa teraz učia lietať. Keď sa muž asi po hodine vrátil do spálne a uvidel tu paseku, tak sa ma len spýtal, aký mám momentálne tlak a či si trúfam vojsť do spálne. Po dlážke boli knihy a aspoň 50 fotiek, ktoré som ešte nestihla uložiť do albumu, o ostatných drobnostiach ani nehovorím.

Keďže som chcela naporciovať kapra, ktorého v piatok Janko očistil, tak sme Filipa zavreli do spálne, kde zúfalo kvílil, ale netrúfla som si nechať ho pusteného, pretože pracujem so skutočne ostrými nožmi a on má svoje labky všade. Keď som skončila a pustili sme ho, vyletel ako raketa, vrhol sa nám do náručia, aby si overil, že je stále náš maznáčik a pokračoval vo svojej ničiteľskej činnosti.

Počkal, až som rozvaľkala cesto na medovníčky a v obývačke sa vydriapal na poličku, na ktorej máme rádio. Okrem rádia tam stála aj keramická soška mačky, ktorú dali Jankovi kolegovia po Andyho smrti, aby mu nebol tak smutno, a váza s ružou. Úspešne sa mu podarilo sošku aj vázu zhodiť, váza pád prežila, soška nie. Kým som pribehla z kuchyne do obývačky, kuchyňu s obývačkou máme spojenú a polička je tesne pri dverách, Filip bol v prachu. Otočila som sa do kuchyne a Filip stál na vyvaľkanom medovníkovom ceste. Takže zase skončil zavretý a ja som z cesta vykrajovala jeho labky.

Medovníčky nezdobím cukrovou polevou, len potieram vajíčkom a dávam na ne orechy alebo mandle. Vďaka zúfalému Filipovmu kvíleniu som bleskovo povykrajovala medovníčky, poukladala na plechy, ktoré som dala na loggiu a potieranie a ukladanie orechov som absolvovala tam.

Popri týchto všetkých vylomeninách stihol Filip vybehnúť na chodbu. Bývame na 4-tom poschodí v 8-poschodovom činžiaku. Filip mal obdobie, keď vybiehal úplne pravidelne, ja som za ním štartovala a dobiehala ho na šiestom - siedmom poschodí. Ale raz ma to naštvalo, pretože takto utekal hlavne Jankovi, ktorý si na to nedával pozor, a tak som ho vyštvala za Filipom.

Kým ho dohonil na siedmom poschodí, tak sa spamätal aj tam bývajúci pes a príšerne sa rozštekal. Filipa muž doniesol domov s chvostom zježeným ako divá mačka a nadlho si dal pokoj s utekaním. V sobotu zdrhol, ale na medziposchodí si zrejme spomenul na posledný zážitok, pričupil sa tam, zanariekal a vďačne sa nechal chytiť a odniesť domov.

Ostatné mačky zrejme tak zaujala Filipova aktivita, že ju len s nadhľadom sledovali a v podstate som o nich nevedela. Sedeli v kuchyni a pozorovali ako bublem pri pečení a varení.

Toto vyčerpávajúce dopoludnie Filipa tak zmohlo, že keď prišla na obed dcéra, tak bol z neho najsladší a najnežnejší kocúrik, ktorý si len tíško spal v pelechu a medzi ušami mu priam svietila svätožiara. Dokonca aj po obede sa už do predvianočných príprav skoro nezapojil.

V nedeľu a pondelok sa jeho neplechy pohybovali v rámci normálu. Za normál totiž považujem to, že stále pomáhal pri vianočných prípravách napríklad tým, že už nekradol a neukrýval len svoje hračky a sitko z kúpeľne, ale začal kradnúť aj sitko z drezu a pribral k tomu aj mašľovačku. Hračky aj sitka môžem oželieť, ale za mašľovačkou som vždy musela štartovať okamžite. Pomáhal pri umývaní riadu tak, že mokrými labkami prskal po celej pracovnej linke, prípadne robil mláky po kuchyni a obývačke, intenzívne sa pokúšal pomáhať pri pečení napríklad prepracovávaním sa do vrecka s múkou a podobne.

Takto sme fungovali až do utorka, keď sa dcéra sa ponúkla, že príde stromček ozdobiť a ja som vďačne (a trochu zlomyseľne) prijala jej ponuku. Už dlhšie sa Filip pri jej návštevách tváril ako stelesnená nevinnosť, a tak bolo načase, aby sa zbavila ilúzií. Filip sa s vervou pustil do pomáhania, už ozdoby prinesené z pivnice vyvolali jeho nadšenie a upevňovanie stromčeka ho ešte zvýšilo. Ak som plánovala počas zdobenia stromčeka robiť niečo iné, tak na to som mohla pokojne zabudnúť, ale dcéra len v úžase sledovala šidlo, ktoré bolo všade, kde sa otočila, najradšej na škatuliach s ozdobami, ešte lepšie v nich. Napriek úpornej Filipovej snahe sa stromček podarilo sprevádzkovať, ale obavy z priebehu Štedrej večere som už nemala len ja s manželom.

A Filip prekvapil ako vždy. Na Štedrý deň bol vzorný a roztomilý kocúrik, bez akýchkoľvek vylomenín a excesov. Rozbaľovanie darčekov ho síce nadchlo, v papieroch sa plácal radostne, ale nakoniec uprednostnil svoju hračku a spokojne pobiehal po byte s blikajúcou chobotnicou v papuľke. Jeho premena pokračovala aj na prvý vianočný sviatok a s mužom sme si pochvaľovali, že si snáď vybral svoj prídel bláznenia pred sviatkami. Na 2.vianočný sviatok nás vyviedol z omylu.

Už predtým skúšal stromček, či sa naň dá vyliezť, ale na Štefana sa do toho pustil s plnou vervou. Na stromčeku nebol len vo chvíľach, keď bol zavretý v druhej izbe a príšerne kvílil za dverami. Pred zavretými dverami zase kvílila Mandy, ktorá sa celé sviatky správala dokonale, ale nikdy nezniesla, keď sa niečo vytklo jej "mačiatku". Naša nežná Mandy svojho "malého" Filipa bráni do roztrhania tela, aj keď už je väčší ako ona. A tak sme celý deň strávili hulákaním po Filipovi, ťahaním Filipa zo stromčeka, zatváraním Filipa do druhej izby, upratovaním rozbitých ozdôb a úvahami o tom, ako dlho vlastne vydržíme mať stromček.

A keď sa nevenoval stromčeku, tak pracoval na vianočnom pečive. Je samozrejme, že zákusky a koláče u nás sú vždy prikryté poklopom a spoľahlivo to fungovalo do týchto Vianoc. Teraz sa Filip rozhodol, že nestačí na zákusky vidieť, ale chce aj ochutnať, a tak toľko strkal a špekuloval, až sa mu podarilo poklop zhodiť. Že pri tom zo stola zhodil celú tácku mu nevadilo, aspoň sa o vianočné pečivo mohol podeliť s kamarátmi a tí sa vďačne pridali. Takže sme na vianočne ozdobenom stolíku mali tácku s koláčmi prikrytú poklopom a na poklope položenú kilovú činku. Po dvoch dňoch a znovu zhodenej tácke sme sa prepracovali k činke dvojkilovej.

Rada by som povedala, že o ostatných mačkách sme nevedeli, ale, bohužiaľ, musím priznať, že sa do Filipových vylomenín s nadšením zapojili. Keď som zo stromčeka ťahala skoro 17-ročného Bonyho, tak som nevedela, či sa mám tešiť z jeho elánu a temperamentu alebo si zúfať nad tým, že blbosti sa navzájom učia bleskovo a so snahou hodnou lepšej veci. Nakoniec prevládla radosť nad jeho životaschopnosťou, ale keď som zo stromčeka ťahala 9-kilového Merlina, tak moje nadšenie silne utrpelo. Nakoniec sme sa prepracovali ku kompromisu, že snáď vydržíme my aj stromček do Nového roka a potom sa uvidí.

Silvester sme trávili doma, ako konečne každý rok. Nevieme si predstaviť, že by sme našich Bubulákov nechali napospas rachoteniu delobuchov, aj keď je pravda, že najmä posledné roky sa tvária úplne ľahostajne. Ale teraz sme nevedeli, ako zareaguje Mandy s Filipom na ich prvý Silvester. Mandy reagovala tak, ako na celé Vianoce. S pokojom a nadhľadom sa o polnoci pozerala, kto a prečo robí ten hluk, ale ináč celý večer viac-menej prespala. Filip bol naopak už večer vyplašený a rád sa nechal utešovať a o polnoci bolo vidieť, že má strach.

Prekvapilo nás to, pretože normálne sa napríklad Mandy strašne bojí vysávača a Filip s nadšením pri vysávaní asistuje. Ale na Nový rok už boli všetky strachy zabudnuté, sem-tam sa ozývajúce výbuchy ho nechávali ľahostajným a s vervou sa pustil do ďalšieho demolovania stromčeka. Takže v sobotu po Novom roku sme stromček zrušili. Za usilovnej pomoci Filipa sme zbalili ozdoby, odpísali rozbité gule, znovu upevnili vylomené vetvičky a opravili ďalšie škody, ktoré napáchal na stromčeku.

Je to prvý raz za 34 rokov nášho manželstva, čo nám stromček nevydržal ani do Troch kráľov. Nuž, človek sa učí celý život. Napríklad to, aký je život s jednočlenným likvidačným komandom. Uvidíme, aké budú nasledujúce Vianoce a ja vôbec nepochybujem o tom, že budú plné prekvapení a nudiť sa nebudeme ani o rok.