Moja mama sa pred časom stala záchrankyňou štyroch čiernych mačiatok (tento príbeh niekedy nabudúce) a jedno z nich si nechala. Keďže som ju neustále presviedčala, že samému mu bude smutno, dovolila, aby som mu (teda vlastne jej - mačiatko je ona a volá sa Žofka) vybrala kamaráta.

Úlohy som sa ujala zodpovedne a po mesiaci hľadania som vybrala Darkyho: čierne mača s bielym koncom chvostíka a so šelestom na srdci, preto ťažko umiestniteľného. Mal pricestovať akurát na Vianoce a byť tak vianočným darčekom pre nás všetkých. Spolu s ním ale mali prísť aj moje dve mačky, Cindy a Riško, keďže v Bratislave neostal nikto, kto by sa o ne postaral. Štyri mačky v byte - to bol dôvod mojej radosti a maminých starostí.

Aby tých zmien nebolo priveľa naraz, vypracovali sme nasledovný bojový plán. Riška so Cindy necháme oboznamovať sa s novými vôňami v mojej izbe a Žofke s Darkym poskytneme na vzájomné zoznámenie sa zvyšok bytu. K tomu bolo treba urobiť jednu malú úpravu. V dverách na mojej izbe bolo kedysi sklo, lenže to sa pred časom kvôli prievanu rozbilo a tak sme tam namiesto neho dali nepriehľadný záves. Teraz sme ho poriadne pribili k dverám, aby sa cezeň mačky nedostali.

V piatok 23. 12. mi volal priateľ, ktorý ostal v Bratislave dlhšie ako ja, že už má Darkyho v byte. Vypustil ho a ten sa hneď utekal schovať pod posteľ, kde aj ostal, až kým ho nebolo treba zavrieť do prepravky kvôli prevozu do Partizánskeho. S mamou sme sa teda zmierovali, že ho pár dní neuvidíme a kým si zvykne, budeme mať doma jeden tieňový exemplár mačky.

Tri prepravky s mačkami šťastne dorazili do cieľa, priateľ hneď utekal domov do Ružomberka a my sme ostali sami s touto nádielkou. Riško nás obšťastnil aj inou nádielkou - menej voňavou - nuž sme ho rýchlo vyslobodili z prepravky a spolu so Cindy zavreli v izbe. Riško v nej boli asi 3 sekundy, ešte si ani zďaleka všetko neoňuchal, ale už ho zaujímalo len jediné - andulka. Tá bola v klietke hore na skrini, ale rýchlo poputovala do obývačky na skrinku, kam malá Žofka s Darkym nevedeli vyskočiť.

V tomto bode treba povedať, že naše predpovede o tieňovom exemplári mačky sa potvrdili - až na to, že ním bola Žofka a nie Darky. Darky sa totižto správal ako suverén od chvíle, ako sme ho vypustili a s výrazom svetaskúsenej mačky preskúmaval byt, pričom sa zároveň tváril, akoby tam bol už odjakživa a len si pripomínal staré známe miesta. Zato Žofka, len čo ho zočila, utekala sa schovať nevedno kam. Uvideli sme ju až na ďalší deň.

Cez noc si zrejme uvedomila, že ona je tou paňou, ktorá má určovať podmienky a nie nejaký bielochvostý votrelec. Ráno sa nám naskytol pohľad na jedno čierne mača s nosom pri zemi, ešte stále vstrebávajúce vône bytu, za ktorým ako psík (ehm, teda ako mačka) behalo druhé čierne mača vydávajúce zvuky pripomínajúce vlka kríženého s parnou lokomotívou. Darky si s jej vrčania nič nerobil, a to ju ako správnu ženu hnevalo najviac. Po niekoľkých hodinách vytrvalého snaženia dosiahla aspoň to, že si ju konečne všimol a odsyčal jej naspäť. S tým sa uspokojila a odvtedy sa začali rýchlo kamarátiť.

Lenže to už sme museli ísť do Bošian, neďalekej dedinky, kde každoročne u starkých trávievame Štedrý deň. Vianoce prebehli tak, ako mali a hneď na druhý deň, teda 25.12. sme sa vracali s miernymi obavami späť. Okolo činžiaku nestáli žiadne požiarnické autá - to nás trošičku ukľudnilo :-) Pri dverách od bytu nás vítali bok po boku Žofka s Darkym a v mojej izbe vzorne sedeli Riško so Cindy.

Potiaľ bolo všetko v poriadku; až kým Riško neurobil obrovskú taktickú chybu a neprišiel nás privítať až na chodbu - kam sa dostal otvorom v závese. Potom som už začula len mamin výkrik z obývačky: "Andulka!" Rýchlo som tam vošla za ňou a uvidela na zemi dva prevrhnuté kvetináče, ktoré boli pôvodne vysoko na obývačkovej stene a zaťažené ťažkými kameňmi, aby nespadli. Pri nich bola klietka - prevrhnutá, dvierka otvorené - a v nej andulka, živá a zdravá! Zdá sa, že nielen mačky majú deväť životov.

Vďaka Riškovmu prezradeniu sme pomerne rýchlo prišli na to, ako celá situácia vznikla. Keby sa neprepchal dverami priamo pred našimi očami, asi by sme ho neboli podozrievali, hoci viem, čoho je schopný, pretože malý otvor v závese by sme si ani neboli všimli a v čase nášho príchodu bol na svojom mieste. To by sme sa ale zase veľmi čudovali, ako mohli dve malé ľahučké mačatá zhodiť tak ťažké kvetináče s ešte ťažšími kameňmi.

A tak sme museli v najväčší sviatok vysávať a upratovať. Neviem, čo si o nás pomysleli susedia, ale na koberci bolo toľko zeme, že sme ju tam nemohli nechať do ďalšieho dňa. Dvere do izby už nemalo zmysel zatvárať, a tak sme si mohli ľahko overiť našu teóriu ohľadom toho, kto to všetko spáchal. Riško sa totiž správal v celom byte suverénne a aj s mačatami bol už trošku oboznámený. Zato Cindy chodila opatrne s tvárou pri zemi a správala sa presne tak, ako sa správajú mačky, keď sú niekde prvýkrát.

Andulku sme teda premiestnili do kuchyne vysoko na poličku a dvere do kuchyne pre istotu na noc zatvárali. Nakoniec sme boli rady, že to tak dobre dopadlo. Riško zrejme ťahal za kvetiny, ktoré trochu prevísali zo steny a tie mohli na niektorú mačku spadnúť a zadláviť ju. Zvláštne je, že okrem inkriminovanej skrinky bol zvyšok bytu neporušený, ešte aj stromček stál.

Ďalšie dni prebehli v porovnaní s týmto veľmi pokojne. Mačky sa zrejme rozhodli, že nás trochu odškodnia a pripravili nám niekoľko zábavných a milých chvíľ. A ja som sa len znovu utvrdila v tom, že od Riška môžem čakať naozaj všetko.

Z Partizánskeho som ho brala v najvyšší čas. Niekoľko posledných dní totiž vytrvalo skúšal, ako sa dá skokom zo stromčeka dostať na vrch obývačkovej steny...