Na konci augusta oslavujem narodeniny a tak som pozvala rodičov na obed. Bol krásny slnečný deň, obed som mala praktický hotový a tak sme sa v rodine sa dohodli, že sa pôjdeme, ešte kým prídu rodičia, pozrieť do starej Dúbravky, kde v kultúrnom dome bola výstava zväzu chovateľov a mala tam byť aj výstava mačiek. Prechádzka bola krátka, výstava neveľká. Prebehli sme oddelením chovateľov hydiny a králikov, to nás nijako nezaujalo, preleteli výstavou papagájov, anduliek a spevavcov a vrhli sa do dvoch miestnosti s mačkami, čo bol náš skutočný záujem.

Najviac bolo perzských, atraktívnych, dôstojných s múdrym sovím pohľadom. Prechádzali sme od klietky ku klietke, bavili sa s vystavovateľmi, obdivovali mačičky a čas plynul. Nebola to veľká výstava s držiteľmi medzinárodných ocenení, ale komorná výstava nadšencov s kvalitnými a pestovanými mačkami. Prešla som výstavu dvakrát, ale beznádejne ma priťahovala klietka, v ktorej boli 3 pubertálne mačatá, ryšavý kocúrik a čierna a čiernobiela mačička. Nikdy ma moc nelákali ryšavé mačky, ale tie dve tmavé mačičky! Mohla som na nich oči nechať. Čiernobiela bola príťažlivá svojim vzhľadom, ale to čierne šidlo bolo úplne neodolateľné. Ešte teraz, po 17 rokoch, cítim v rukách to útle hrejivé telíčko s hodvábnou srsťou.

Zatiaľ som si nič nevybrala k narodeninám a manžel, vidiac moje očarenie, vycítil svoju šancu a potuteľne sa ma spýtal, čo by som chcela k narodeninám. Odpoveď samozrejme nepotreboval. Po nevyhnutnom jednaní, podmienkach atď. sme si ešte pred obedom nadšene odnášali čiernu perzskú mačičku menom Uta z Jelky narodenú 1.mája 1989. Mačička splnila všetko, čo sľubovalo jej chovanie na výstave. Milá, priateľská, hravá, prítulná aj hlavatá, sebavedomá a tolerantná mačka. Prežili sme s ňou 16 krásnych rokov, plných zážitkov a radostí. Z pamäte sa mi vynára množstvo spomienok.

Prvá hneď z tej nedele. Po oznámení, že máme novú mačku, matka reagovala obavami, čo s dovolenkami, starostlivosťou atď., ale keď uvidela mača, prehltla polovicu vety a zvolala "Otec, pozri sa aká je krásna!". Nebola som sama, koho Kika očarila. A prečo hovorím o Kike? Uta sa nám nepáčilo, hľadali a skúšali sme rôzne mená, ale nakoniec ju pomenoval manžel. Po príchode k nám, zrejme pre zmenu prostredia a stravy, mala trochu problémy, tak dostala sardinky v oleji. Pochutila si, ale zababrala si náprsenku a keď ju uvidel manžel, len skonštatoval, že vyzerá ako vydra Kikina (podľa knihy Vydra ze Zlaté stoky). Už jej to zostalo.

O perzských mačkách sa píše, že sú pokojnejšie, menej aktívne a podobne. Neviem, Kika asi nečítala správnu literatúru, pretože bola ako živé striebro. Občas som tŕpla či sa dožije dospelosti, keď som ju sledovala, ako v rozbehu narazila do steny, ani sa neotriasla a letela ďalej. Obľúbenou hračkou bola pingpongová loptička. Okrem toho, že sa dala krásne naháňať cez deň, v noci mala úplne skvelé zvukové efekty. Stačilo aby ju začala preháňať a ťukať do podlahy a nábytku a určite získala moju pozornosť a obidve sme, ona veselo, naháňali loptičku. Keď som konečne loptičku odlovila, tak Kika slušne počkala, až som si ľahla a potom vyhrabala ďalšiu, až kým sa jej neminula zásoba. Potom bol vždy pár týždňov kľud. 

To, že mačka ostane šelmou aj keď sa narodila a bola vychovaná v byte a napriek rodokmeňu do desiateho kolena, nám názorne vysvetlila prvé spoločné Vianoce. Po sviatkoch odišli rodičia s našou dcérou do Tatier a priniesli k nám svoje andulky. Položila som klietku na horné skrinky kuchynskej linky v presvedčení, že sú v bezpečí. S manželom sme chodili do práce a to, že sú andulky tichšie som pripisovala zmene prostredia. Až raz večer, keď som ako obyčajne andulky prikryla a zhasla svetlo, sme dostali ponaučenie.

S manželom sme si sadli v obývačke. Naraz začali andulky strašne kričať. Pribehli sme do kuchyne. Hore na klietke sedela Kika a snažila sa labkou dostať do klietky. Andulky sa tlačili na dno klietky a kričali o ratu. Nie len doma vychovaná mačka vedela, čo je korisť, ale rovnako doma narodené a vychované andulky vedeli, kto je predátor. Andulky na zvyšok zimných prázdnin skončili v dcérinej izbe za zamknutými dverami, pretože nezamknuté dvere si Kika vedela otvoriť.

Z mačaťa vyrástla pôvabná mačička, s perspektívou chovnej mačky. Preto absolvovala niekoľko medzinárodných výstav, na ktorých bola síce úspešná, ale znášala ich čím ďalej horšie. Keď na tretej bola ochotná sa z posudzovateľom pobiť, tak sme sa na výstavy "vybodli", usúdili sme, že Kika je dôležitejšia a lámať jej povahu nám za žiaden titul nestojí. Z mačičky pradením reagujúcej na náš každý slovný aj dotykový podnet sa na výstave pri posudzovaní stávala malá fúria. No, keď si človek uvedomí, čo posudzovanie znamená a akému manipulovaniu cudzími ľuďmi je pri ňom mačka vystavená, tak na to bola Kika priveľmi nezávislá.

Na výstavách získala chovnosť a keď mala 2 roky, tak sme sa rozhodli skúsiť to s mačiatkami. A práve s jej deťmi je spojená jedna fascinujúca spomienka na Kikinkinu osobnosť. Prvý vrh nebol veľmi úspešný, z troch mačiatok sa nám a jej podarilo doslova vypiplať jedného bieleho kocúrika. Dostal meno Andy a rozhodli sme sa nechať si ho doma. Ďalší rok sme urobili druhý pokus s iným kocúrom a Kike sa narodili 3 krásne silné mačiatka. Andy mal deväť mesiacov a my sme mali trochu strach, ako bude reagovať na prírastok.

Predsa len to bol rozmaznaný jedináčik a teraz prišiel o matkinu pozornosť, tak sme jeho pohyby ostro sledovali. Obidve mačky, na rozdiel od nás, tento stav zvládli s ukážkovou noblesou. Keď mali Bubuláci (Bony, Bebe a Benji) asi 24 hodín, Kika s nimi ležala v korbe kočíka po dcére (podľa rady skúsenejších chovateľov - dá sa umývať a mačatám nehrozí prievan) a kojila. Andy pribehol a zvedavo si obzeral to čudo, čo sa tam mrvilo. Chvíľu analyzoval nové pachy a potom razantne zasyčal.

Stála som v dverách a chystala sa zasiahnuť v obave o mačatá, ale nebolo to potrebné. Kika sa zdvihla od mačiat, natiahla hlavičku k Andymu a široko otvorenými očami sa mu pozrela do očí, vyzerali ako bozkávajúci sa Eskimáci. Neviem, aká komunikácia medzi nimi prebehla, keď si takto pozerali z očí do očí. Ani jeden nevydal žiaden zvuk, ale po chvíľke si Kika uvoľnene ľahla späť k mačatám a Andy si ešte raz obzrel a očuchal mačatá a spokojne odbehol. Od tej chvíle bol Andy starostlivým a zároveň rešpektovaným starším bratom nie len Bubulákom, ale neskôr aj Miške.

Samozrejme, ako zrejme tušíte, nevedeli sme sa rozlúčiť so žiadnym mačaťom a tak sme definitívne skončili s chovateľskými pokusmi a Kika mala možnosť vychovať všetky svoje deti až do dospelosti. Vytvorila sa prirodzená hierarchia, podobne ako v levej svorke, len stým rozdielom, že alfa zvieraťom bola bezkonkurenčne Kika. Rešpekt, aký jej celý život preukazovali jej deti je vari snom každej ľudskej matky. Pôvabné bola, ako aj v podmienkach bytu učila svojich potomkov loviť. Nemohla im nosiť myši, ale jednou z jej obľúbených hračiek bola slamka. Zobrala slamku do papuľky, odniesla ju na linoleum do predsiene a privolala mačatá. Postrčila slamku aby sa skĺzla po line a sledovala ich ako za ňou letia. Neviem či aj toto Kikinkine školenie neprispelo k tomu, že pred našimi chlpáčmi nie je bezpečné žiadne pero alebo ceruzka. Stačí ich len na moment odložiť v ich dosahu a nájdete ich až pri veľkom upratovaní.

Prečo hovorím o živote s mačacou dámou? Pretože to Kiku najlepšie charakterizuje, bola dámou každým chĺpkom. Prirodzená dôstojnosť sa u nej prejavila už v mladom veku. Bola temperamentná a keď sa jej niečo nepáčilo, vedela sa pekne brániť, ale dokázala rozlíšiť, čo nemôže zmeniť a musí zniesť. A to, potom znášala s nadhľadom. Plne sa to prejavilo napríklad pri ceste autom. Na svoju prvú výstavu išla vo veku 10 mesiacov do Prahy. Nemala rada cestovanie, to vari žiadna mačka, ale celú cestu tam aj späť absolvovala na mojich rukách len v postroji, bez najmenšieho náznaku paniky, hlasových alebo dokonca fyzických protestov.

Sedela a so záujmom sledovala na cestu, div neštudovala mapu. Toto sa opakovalo pri všetkých cestách, či už na výstavy alebo k veterinárovi. Keby človek nevidel s akou úľavou sa vracia do bytu, bol by v pokušení "dožičiť" jej tieto výlety aspoň raz do týždňa. Dôstojnosť prejavila aj v prípade, keď mala pocit, že ju zanedbávam, pretože pri 6 mačkách občas ten čas chýbal. Kika bola moja mačka, presne povedané, ja som bola jej človek, ale nikdy sa nedomáhala mojej pozornosti dotieravosťou. Ak sa urazila, ľahla si gauč a sledovala život. Nechala na mne, kedy si uvedomím, že sa doň nezapája. Podľa dĺžky môjho "vedenia" potom trvalo, kým mi odpustila. Jej nezávislosť si vždy získala môj rešpekt.

Ale to neznamená, že bola komótnou mačkou. Hravosť ju neopustila do konca života. Keď mala pätnásť rokov, doniesli sme domov hračku, ktorú nepoznala. Dokázala sa s ňou hrať doslova hodiny. Krásne bolo sledovať, ako ostatné mačky čakajú, hoci im cukalo v celom tele, kým im Kika neuvoľní pole.

Je to trinásť mesiacov, čo nás opustila a smútok, ktorý stále cítime nad jej stratou je úmerný radosti, ktorú nám počas svojho života rozdala. Len ja stále repcem, prečo naše milované zvieratka žijú pre nás tak krátko.