Vodovod

Každý vie, čo je 2v1, napr. šampón a kondicionér, prací prášok a aviváž a pod. My máme živé dva v jednom: kocúra a škrečka v jednom kožuchu.

Filip už má na svedomí všeličo, káble, hračky, ohlodanú poličku, ale viete si predstaviť kocúra, ktorý prehryzie vodovodnú batériu? Tak takého jedného máme doma. Boli sme s Bonym u veterinára, po návrate som si išla umyť do kúpeľne ruky, a batéria, ktorá bola pri odchode v poriadku, začala striekať do všetkých strán ako vodotrysk.

V prvom momente som nevedela, čo sa deje, myslela som si, že sa nejako poškodilo tesnenie, ale potom som identifikovala chybu. Hubica vodovodnej batérie bola na niekoľkých miestach prehryznutá, boli tam malé dierky a voda striekala dookola, pretože dierky boli zo všetkých strán. Bolo jasné, kto sa podpísal pod inováciu batérie.

To, že mi Filip obhrýza papuče mi nevadí, že ohrýza kovové kľučky na oknách ma trochu znepokojuje, pretože si môže zlomiť zub, ale že prehryzie vodovodnú batériu, to ma nenapadlo. Ja som sa smiala a Janko skoro zinfarktoval. Nakoniec sme to prežili my aj Filip, ktorého ani nenapadlo, že by si zaslúžil pár poza uši. Dokonca bez trestu a usilovne asistoval Jankovi pri provizórnej oprave..

Pečivo

Škrečkovské vlohy sa u Filipa nezaprú ani pri jeho záľube v pečive. Ale nie v hocijakom pečive. Len v pečive, ktoré si kúpim do práce a nechám ho v kabelke. To je niečo, čomu Filip nikdy neodolá, nezáleží na tom, či je to celozrnný rožok, pletenka alebo tekvicová kocka, ani to, že pečivo je suché, bez nátierky a akéhokoľvek obloženia. Vždy ho odhalí a už sa činí.

Pretože je to inteligentný kocúr a vie, že robí zakázanú vec, tak si počká, až zaspíme a ako malý Bábinsky sa prepracováva do kabelky. Stačí úplne neuzavrieť zips a slávi úspech. Ulovené pečivo si odnáša najradšej do obývačky, kde časť z neho skonzumuje uprostred koberca. Kto by ho nepoznal, poľutoval by chudáka kocúrika, ktorý sa musí dojedať suchým rožkom. Ja súcitom neplýtvam, najmä keď potom musíme odpratávať ohlodané zvyšky a omrvinky, zatiaľ čo on ohrdne raňajky. Asi preto, že ich má naservírované pod nosom a nie sú schované v mojej kabelke.

Pečivo II.

Filip sa zlepšuje. Naposledy, keď som si kúpila pečivo do práce, kabelku som starostlivo zatvorila a spokojne išla spať. Nad ránom sme sa zobudili na nezvyklý ruch v byte. Nahlas som rozmýšľala, či sa nedomáhajú predčasných raňajok, pretože večer toho moc nezjedli. Na túto úvahu manžel reagoval suchým konštatovaním, že ak sú hladní, tak sa môžu dojesť tou pletenkou, ktorá leží pri dverách. Toto oznámenie ma katapultovalo z postele. Naozaj, pri dverách ležala obhlodaná pletenka a na poličke otvorená kabelka. Zrejme si budem musieť obstarať na kabelku zámok a kľúč nosiť na krku.

Rybička

Asi všetky mačky obľubujú hračky na udičke. Aj my ich máme niekoľko, ale najobľúbenejšou už dlhé roky je oranžová rybička. Našťastie je veľmi odolná, máme ju už viac ako 15 rokov a doteraz prežila útoky Bubulákov, Mišky, Merlina aj Mandy. Zatiaľ prežíva aj Filipa, ale ten má jednu predstavu, ktorá je v zásade správna, ale v tomto prípade môže viesť k zničeniu hračky. Ryby majú plávať a tak Filip čas od času, zoberie rybičku do papuľky, odnesie k miske s vodou a hodí ju do nej. Spokojný s dobre vykonanou prácou odchádza a rybička, nasiaknutá vodou, smutne klesne na dno misky a čaká toho, kto si ju prvý všimne a dá ju vysušiť.

Zaujímavé je, že pri ostatných hračkách tieto plavecko-inštruktorské sklony nemá.

"Hrdina" silvestrovskej noci.

Prišli druhé Filipove Vianoce a Silvester. Tieto Vianoce boli poznačené smútkom, pretože päť dní pred Vianocami nás opustil náš milovaný Bony, ale na rozdiel od nás ľudí a Benjiho, Filipovi to na radosti zo života neubralo a tak sa choval štandardne, t.j. striedavo demoloval stromček, tácku s koláčmi a sem tam i naše nervy, ale Silvester nám priniesol prekvapenie, priam šok.

Prišiel Silvester a sídlisko od rána dunelo občasnými výbuchmi. Možno, vzhľadom na počasie, majitelia petárd predpokladali, že nočné ohňostroje sa neuplatnia v plnej kráse. V celej Bratislave bola cez deň hustá hmla, iba naša časti Dúbravky bola zaliata slnkom. Večer sa počasie vylepšilo a jasná obloha sľubovala pekný ohňostroj. Ešte keď som dávala piecť mäso, Filip mi usilovne asistoval a, s drzosťou jemu vlastnou, sa pokúsil ukradnúť cca dvojkilový kus krkovičky. Keď sa mu to nepodarilo, urazene odkráčal a ja som v kľude upratala kuchyňu, zatiaľ čo manžel ešte vynášal smeti a staré papiere.

Medzitým sa frekvencia výbuchov podstatne zvýšila, preto ma neprekvapilo, že Filipa nevidím. Silvestrovský večer sme strávili pokojne aj my aj mačky. Flegmatik a bonviván Merlin sa vyvaľoval na gauči v obývačke a zobudil sa len vtedy, keď mal pocit, že by sa mohol dostať k nejakej lahôdke. Benji, ktorý už dávno pochopil, že Silvester treba len prežiť, spokojne spal na našej posteli, vedľa neho sa uložila Mandy, ktorá sa mu celé Vianoce venovala a utešovala ho, ale teraz v jeho prítomnosti sama našla útechu. Miška zaliezla pod posteľ, ale predsa len občas vystrčila noštek, aby skontrolovala situáciu. Jediný, ktorý sa ani neukázal, bol Filip.

Večer okolo desiatej výbuchy načas utíchli a naše osadenstvo usúdilo, že prišla tá správna chvíľa na neskorú večeru. Merlin, Benji aj Mandy sa najedli, dokonca aj Miška rýchlo niečo zhĺtla, len po Filipovi nebolo ani stopy a najmä manžel sa začal znepokojovať. Najprv len nenápadne chodil po byte a prezeral obľúbené Filipove skrýše. Keď ho ani v jednej nenašiel, pustil sa do intenzívneho pátrania. To sa už jeho nepokoj preniesol aj na mňa a spoločne sme začali prehľadávať byt a upresňovať si kedy presne sme Filipa naposledy videli. Bohužiaľ sme sa dopracovali k záveru, že to bolo predtým, ako išiel manžel vyniesť veci von a ja som prepadla panike. Zúfalo sme prehľadávali byt, vypratali veci spod postele, prehľadali skrine, dokonca aj tie, o ktorých sme bezpečne vedeli, že sme ich ani neotvorili, opakovane hľadali aj na najnemožnejších miestach, vyvolávali Filipa, lákali ho na obľúbené maškrty, ale všetko márne.

Po kocúrovi nebolo ani stopy a mne tiekli už nie len nervy ale aj slzy. Síce sme sa navzájom presviedčali, že nemohol vybehnúť, že by si ho manžel určite všimol, ale istotu sme nemali. Predstava, že náš rozmaznávaný a zhýčkaný kocúrik niekde zúfalo blúdi, ma úplne rozklepala. Blížila sa polnoc a manžel sa, ako posledný zúfalý pokus, rozhodol, že obehne schodisko a okolie domu. Práve sa obliekol, keď začul naraz šramot v spálni. V tmavom kúte za pletacím strojom a škatuľami, kde sme sa už pozerali, zastrčený do medzery, kam by sa normálne Filip nedostal ani ako trojmesačné mača, chúlil sa náš hrdina, využívajúc to, že má čierny chrbát a hlavu, neozval sa a nepohol ani keď sme sa ho prakticky dotkli.

Bolo za dve minúty dvanásť, keď ho manžel vytiahol na svetlo sveta a v hluku petárd zanikol rachot kameňov, čo nám padol zo srdca. Nechali sme Filipa, nech zahučí pod posteľ a konečne sme otvorili šampanské a pripili si, aj keď polnoc už minula.

Na Nový rok po obede, keď sa Filip znormalizoval, zase začal demolovať stromček a v dobrej nálade úplne ignoroval naše zákazy, ho manžel prekrstil na "hrdinu silvestrovskej noci". Fakt je, že aj oneskorený výbuch zahnal nášho "hrdinu" zo stromčeka rýchlejšie ako ten najprísnejší tón.