7.8.2020 | Svátek má Lada


KOČKY: Andy - biely princ

29.9.2006 0:01

Dňa 7. júla 1991 Kika porodila 3 mačiatka. Bohužiaľ jedno bolo mŕtve, druhé veľmi maličké a slabulinké svoj boj prehralo za 3 dni, nakoniec prežil jeden biely kocúrik. Bol tiež dosť malý ale, na rozdiel od svojich súrodencov, životaschopný. Uvedomila som si, že Kika to vedela lepšie ako ja, pretože to bol práve on, ktorému od začiatku venovala maximum svojej pozornosti, takže napriek nízkej pôrodnej váhe to nakoniec zvládol. Dostal meno Andy. kocour Andy 1

Kika bola starostlivou matkou, skoro sa od malého nepohla a svojou starostlivosťou mi občas pripravila aj nejaký ten šok. Napríklad keď som prišla s práce a Andyho som nenašla na mieste, ani v žiadnom košíku, proste ho nebolo. Prehľadávala som najprv spálňu, potom obývačku nakoniec celý byt. Kika za mnou chodila a so záujmom pozorovala, čo to stváram. Na moje otázky, čo je s jej mačiatkom, reagovala ako egyptská sfinga - nijako. Naraz usúdila, že je čas kojiť. Nechala ma môjmu hľadaniu, vyrazila do spálne, otvorila si moju skriňu a vliezla do nej. Samozrejme Andy bol vnútri úplne v poriadku. Strašne ju potom naštvalo, keď sme dvere na skrini, ktoré boli pôvodne len na magnet, upevnili tak, aby ich už neotvorila.

Pod jej starostlivým dohľadom Andy vyrastal ako šťastné a roztomilé mačiatko. A veľmi čistotné. Keď mal asi 10 týždňov, zaspal hore na zadnom operadle gauča. Problém bol, že manžel zaspal bohatiersky natiahnutý na gauči. Uprostred noci som sa zobudila na to, že Kika stojí v dverách do spálne a naliehavo mraučí. Vyskočila som v strachu, čo sa deje a utekala do obývačky. Na gauči sa preberal manžel a hundral, že mu čosi skočilo na tvár. To čosi zúfalo pobiehalo po operadle a nevedelo ako sa dostať dole. Rýchlo som Andyho zložila a on sa okamžite rozbehol na záchod. Nadchlo ma, ako Kika, ktorá nemohla Andyho zniesť dole, pretože už bol príliš ťažký, dokázala predsa len tento problém vyriešiť a pomôcť svojmu synovi.

Andy rástol, dostával sa do veku, keď mačiatka odchádzajú z domu, a tak si zrejme obzrel našu rodinu a usúdil, že tie dve ženské, to je nie je problém, zvládnem toho chlapa a ostávam doma. Povedané, urobené. Začal sa tak intenzívne venovať manželovi, že za chvíľu o mal okrúteného okolo labky. Predstava ako dávam inzerát, že predám perzského kocúrika aj s pánom ma síce pobavila, ale nebola uskutočniteľná. Aj tak nám už bolo jasné, že vzhľadom na neúspech ďalších vrhov po Andyho otcovi, by Andy do chovu ísť nemal a tak naše rozhodnutie nechať si ho ako spoločníka bolo celkom ľahké a rýchle.

Menej ľahké, najmä pre Andyho, bolo naše ďalšie rozhodnutie, pokúsiť o ďalšie mačatá s iným chovným kocúrom. Ako to nakoniec dopadlo a ako sa Andy zmieril s príchodom svojich mladších súrodencov som už písala v spomienkach na Kiku.

Zážitkom bol už Kikinkin pôrod. Celý čas brezivosti sa Kika a Andy znášali veľmi dobre, ale keď začal pôrod, tak som Andyho odniesla a zavrela do dcérinej izby, aby mala Kika pokoj. Nakoniec sa ukázalo, že som sa plašila úplne zbytočne. Kľačala som pri Kike, pomáhala s mačiatkami a celý čas som počúvala, ako Andy skáče na dvere. Pretože sa dvere otvárali do izby, ani ma nenapadlo, že by ich mohol otvoriť. Nuž, dokázal to. Naraz mi okolo hlavy preletela nadšená biela guľa a rozkokošený Andy stál na váľande pripravený zapojiť sa do zábavy.

Z Andyho sa stal pozorný a ohľaduplný starší brat. Mačatá okolo neho pobiehali, lozili po ňom a on všetko strpel až kým nedovŕšili asi 2 mesiace. Potom začal robiť rozdiely. Chlapcom Bonymu a Benjimu už určité veci nedovolil a prípadne im capol po zadočku. Obaja mu začali prejavovať rešpekt. Mačička Bebe si s ním ďalej mohla robiť čo chcela. Sledovala som ako sa Andy hral s trojmesačnou Bebinkou, ktorá lozila okolo neho aj po ňom. Dokonca urobila pokus o kojenie a Andy ju len pooblizoval keď sa mu domotala k tvári. Okolo bežiaci Bony dvojicu obehol úctivým oblúkom a ani ho nenapadlo pripojiť sa.

kocour Andy 2S poľutovaním musím priznať, že, na rozdiel od Kikinky a Andyho, ten, kto nezvládol príchod mačiatok, sme boli my. Keď mali Bubuláci asi 5 mesiacov, nastali problémy. Andy bol krásny biely perzský kocúr, sebavedomý, temperamentný a zvyknutý na pozornosť, rozmaznávaný korunný princ. Teraz mu pribudla konkurencia a aj keď som dobre vedela, že vždy je potrebné venovať sa viac pôvodnému osadenstvu, tentoraz sme to podcenili. Zrejme práve pre bezproblémové Andyho správanie. Mačatá boli neodolateľné a my sme neodolali a venovali im viac pozornosti, než dokázal Andy preniesť cez srdce. A pretože aj Kika sa samozrejme viac venovala mačatám, Andy sa začal cítiť odstrčený. Pri jeho temperamente bolo nepredstaviteľné, aby ticho trpel, ale dal svoje roztrpčenie jasne najavo.

Bubulákom neskrivil ani chĺpok, ale celú svoju agresivitu preniesol na nás. Už od malička, keď chcel upútať našu pozornosť, alebo sa mu niečo nepáčilo, tak nás mierne stisol zubami. Teraz, keď bol nespokojný, tak stisk poriadne pritvrdil. Neporanil nás, ale kto to neskúsil, neveril by, akú silu v čeľustiach má perzský kocúr. Najprv sme sa podivili, čo sa deje, ale rýchlo sme si uvedomili, čo sa stalo a kde sme spravili chybu. Ale to, čo sme ľahkovážne pokazili, sme teraz ťažko naprávali. Česanie bolo utrpením, ale skúste nečesať bieleho peržana... Sklamali sme ho a on nám to dával jasne najavo. Keď problémy trvali už niekoľko týždňov, tak som, našťastie, dostala zápal pľúc. Bola som mesiac doma, musela som ležať a mala čas venovať svoju pozornosť len mačkám. Tá doba stačila na to, aby sa upokojil a vyrovnal s mierou pozornosti, ktorú sme mu mohli venovať. Koniec koncov pre manžela bol stále "number one". Úžasne bolo, že po celú dobu, keď bol taký frustrovaný, ani raz neprejavil agresivitu voči slabším súrodencom. Skutočný princ v snehobielom kožúšku. 

Dokonca aj pri česaní sme dospeli k obojstranne prijateľnému kompromisu. Andy česanie neznášal, pretože jeho bohatá a neuveriteľne jemná srsť ľahko plstnatela. Strpel ho, ale pri každom česaní mu stúpal adrenalín a potreboval sa odreagovať. Takže vyčesaný Andy mi zoskočil z rúk, chvíľu sedel ako naštvaná nafúknutá páperová guľa, potom sa otočil a mäkkou labkou so zatiahnutými pazúrikmi ma capol po nohe. Spokojne ako kozľa vyhodil zadkom a odbehol. Bolo to skôr pohladkanie, ale stačilo na jeho odreagovanie po "ponižujúcom" zážitku. Stal sa z toho rituál, ktorý sme celý jeho život dodržiavali.

Andyho bolestná skúsenosť s príchodom nových konkurentov sa pri príchode Mišky neopakovala. Jeho istotu, že jeho postavenie je neotrasiteľné, nič nenabúralo. Keď sme k Miške do izby konečne pustili aj ostatné mačky, Kika ani Bubuláci si neodpustili nejaké to syčanie a prskanie. Znervóznená Miška pred nimi vyskočila na sekretár. Keď vplával do izby Andy, so záujmom pozrel na príšelca, ale ani ho nenapadlo nejako to komentovať, len sa natiahol hore a začal ju oňuchávať. Na malú a vydesenú Mišku už toho bolo priveľa a tak už preventívne zasyčala. Andy chvíľu ticho stál na zadných labkách opretý o sekretár a díval sa na ňu. Potom otočil hlavu smerom k nám a pozrel na nás pohľadom "Povie mi niekto, prečo tá malá blbne?" Doslova sme mali pocit, že mykol plecom, spustil sa všetky štyri labky a odišiel z izby. Svojím stoickým pokojom vyviedol z miery ostatné mačky tak, že sa prestali venovať prírastku a radšej odišli za ním. Možno skontrolovať prípravu večere... Fakt je ten, že Miška veľmi rýchlo zistila, že v Andyho blízkosti je v bezpečí pred otravnými hrátkami Bonyho a Benjiho na veľkých kocúrov.

Rovnako stoicky prijímal aj občasné návštevy maminho Mikeša, keď z nejakých dôvodov musel u nás stráviť niekoľko dni, nezáležalo na tom, či prišiel s paničkou alebo sám. kocour Andy 3

Andy a dvojnohé návštevy, to bola kapitola sama o sebe. Nezáležalo na tom, či dotyčného už niekedy videl, od príbuzných až po náhodného remeselníka, všetkých privítal. Od miery známosti závisela len blízkosť, do ktorej si návštevu pripustil. Známemu človeku sa nechal pohladkať, neznámemu sa predviedol v celej kráse z každej strany a jeho ťažký exhibicionizmus bol vždy uspokojený obdivom, ktorého sa mu dostávalo v hojnej miere. Dalo by sa parafrázovať vyjadrenie populárneho speváka: "Tleskejte mi, mám to rád."

Bohužiaľ, jeho zdravotný stav nebol rovnako veľkolepý ako jeho duch. Andy mával zdravotné problémy, ktoré často začínali veľmi dramatický, takže sme si nedovolili premeškať nástup choroby. Pár krát sme burcovali veterinára aj v jeho voľnom čase (buď mu za to chvála). Typickým príkladom nástupu Andyho zdravotných problémov bola situácia, keď náš veterinár bol odcestovaný, a my sme v sobotu museli navštíviť pohotovosť. Andy vyzeral ako v poslednom ťažení a službukonajúci veterinár bol presvedčený, že je to zbytočné trápenie zvieraťa. Trvala som na nasadení liečby a v nedeľu ráno mi "umierajúci" kocúr behal po byte. A po byte mi pobiehal ešte 4 roky.

Žiaľ prišiel čas, keď sa veci zmenili a z nenápadne vyzerajúceho zdravotného problému sa nakoniec vykľul ten konečný. Dlho sme si nechceli pripustiť, my ani náš lekár, že toto už nezvládneme a nastal čas rozlúčenia. Občasné zlepšenia nám dávali nádej, ale bolo to ako vyliezanie zo studne, meter sme vyliezli a dva sme spadli. Nakoniec sme sa dostali do štádia, keď ďalšia liečba by bola len prejavom sebectva a nie lásky, ktorú sme k nemu cítili a on nám viac než v hojnej miere opätoval. Vo veku necelých 12-tich rokov prešiel za dúhový most a tam ho, bohužiaľ, o rok nasledovala jeho mladšia sestrička Bebe, s ktorou sa tak rád hrával.

Edita Klačková


Ze života: Rakovina prsu může bolet nejen v pozdním stádiu
Ze života: Rakovina prsu může bolet nejen v pozdním stádiu

Ráda bych s vámi sdílela svůj příběh o tom, že rakovina bolet může. A doufám, že to alespoň jedné váhající může pomoct s rozhodováním, jestli jít...