Mačky milujem, odkedy mi pamäť slúži, tak som milovala mačky, a ako som sa kedysi od otcovej sesternice dozvedela, tak som ich milovala aj v časoch, do ktorých moja pamäť nesiaha. Keď som k nim prišla, sotva som vedela chodiť, už som vraj behala za mačkami. Aj preto chovám už desiatky rokov mačky a poskytuje mi to veľa radosti.

Ale mačky majú jednu nevýhodu, nedá sa s nimi dosť dobre chodiť na prechádzky, buď chodia na prechádzky samé, alebo na prechádzky nechodia, ako tie naše. Keď sme sa o to kedysi pokúsili, tak nám jasne vysvetlili, čo si o tom myslia, a nebolo to nič pekné.

Tieto nedostatky mačiek perfektne nahradí pes a psov milujem tiež. Ale psi majú svoje nároky a pri našom spôsobe života by bolo prakticky nemožné venovať mu toľko času, koľko potrebuje pre šťastný život, na aký má každý pes právo.

Nutnosť prechádzok sa ale stáva výhodou, ak odídete do penzie. Času už máte dosť a práve pes vás donúti v každom počasí ísť von a nedovolí vám povaľovať sa doma pod rôznymi výhovorkami. Preto som roky tvrdila, že až pôjdem do dôchodku, obstarám si psa.

Iris

A ten čas sa pomaly blížil, takže bolo treba pristúpiť k činu. Najprv som musela vybrať vhodné plemeno. Predsa len sme dosť netypická domácnosť. Takže pátrať som začala už rok pred dôchodkom.

V prvom kole som vyradila veľkých psov, panelákový byt má svoje limity. V ďalšom kole vypadli teriéry a norníci, aj napriek šťastným spomienkam na foxteriérku Alku. Pre ich malé rozmery sa často podceňuje ich povaha a zabúda sa, na čo vlastne boli vyšľachtení.

Tak som ďalej spresňovala kritéria. Hľadala som spoločenského psa s tolerantnou povahou, schopného spolunažívať s mačkami, ktorý by so mnou chodil na výlety, ale nepotreboval by k šťastiu behať kilometre, nelovil by všetko, čo vidí, mal štvorcovú stavbu tela, aby ho príliš neohrozovali problémy s chrbticou, malého, aby som ho v prípade problémov mohla odniesť na rukách, pretože výťah máme na medziposchodí, ale nie príliš malého, aby jeho organizmus mal svoje rezervy, najlepšie krátkosrstého. Proste nárokov kopec, a tak som pátrala a vypytovala sa kade tade.

Do užšieho výberu sa dostalo niekoľko plemien ako napríklad Cavalier King Charles Spaniel (tip nášho veterinára potom, ako strávil prvotný šok z toho, kto sa ho pýta na psa :-) ), francúzsky buldoček a rôzni iní malí psi. Rad radom som ich vylučovala, pretože nespĺňali niektoré kritérium, prípadne ma jednoducho neoslovili.

Šteniatko Iris

Až som si jedného dňa kúpila „Psí kusy“ a na obálke bol obrázok šteniatka, ktoré ma na prvý pohľad očarilo. To šteniatko bol brabantík. Prečítala som si články, zapátrala po internete a vyšlo mi, že dokonale spĺňa moje požiadavky, čo sa týka povahy aj exteriéru. Až mi to pripadalo ako zázrak. A to nespomínam, že už kedysi sme sa s MLP dohadovali, akéže to rozkošné plemeno hralo vo filme „Lepšie to už nebude“. Bol to bruselský grifónik, drsnosrstá forma brabantíka.

Takže o plemene bolo rozhodnuté, teraz som musela prejsť do druhej fázy, teda nájsť vhodnú chovnú stanicu, na ktorú som mala rovnako veľké nároky ako na plemeno. To znamená malá chovná stanica s domácim odchovom, teda vymaznané šteniatko. Fakt dobrý nápad, vybrať si málopočetné plemeno a klásť si nároky na chovnú stanicu :-)

A tak som hľadala na internete a rozosielala e-maily. Nakoniec som skončila u chovateľky, z ktorej som mala veľmi dobrý pocit, napriek tomu, že ešte len pracovala na uchovnení najmladšej fenky. V podstate mi to vlastne vyhovovalo. Čas ma nesúril, do dôchodku som sa len chystala. A na dobré veci je treba vedieť si počkať.

Aspoň som sa mala na čo tešiť. Síce len z diaľky, ale mala som možnosť sledovať jednotlivé kroky k uchovneniu, následné krytie, až konečne prišiel ten deň a 26. 11. 2013 sa v chovnej stanici Větrná pole narodili Gladiolke Grand Petros 2 šteniatka, naša vytúžená slečna a jej tmavší braček.

Iris

Bolo že to u nás radosti, teda aspoň na mojej strane. MLP len rezignovane skonštatoval, že som to predsa len myslela vážne. Len sme museli ďalej čakať, kým budú šteniatka vo veku vhodnom na odber. Nekompromisný názor chovateľky bol – najskôr v 8 týždňoch, čo ma len utvrdilo v názore, že som volila správne. Koniec koncov mačatá sa od chovateľa berú ešte neskôr, práve mne sa tých 8 týždňov zdalo priskoro, tak som sa dohodla na veku 9 týždňov.

Tak sme ďalej komunikovali s chovateľkou, tešili sa z fotiek a sledovali, ako šteniatka rastú do krásy. A teraz už obaja počítali dni do príchodu a na výzvu chovateľky hľadali meno na I pre šteniatko. Vybrali sme meno Iris – Iris Větrná pole

Nakoniec prišiel ten veľký deň a my sme sa mali pobrať do Dubňan pre našu slečnu. Ráno som neverila vlastným očiam, zobudili sme sa do mlieka. Skutočne nebolo vidieť ani domy cez ulicu. Našťastie po pár hodinách sa predsa len počasie umúdrilo a nakoniec bola cesta v pohode.

Po príchode k chovateľke sa na nás s nadšením vrhol kŕdeľ brabantíkov. Na otázku chovateľky, či poznám tú našu, som bez problémov siahla do chumla a zobrala do náručia Iris. Vzhľadom na to, že svorku tvorila babička Dorotka, teta Borůvka, matka Gladiolka, Iris a tmavý brat Inky, to skutočne nebol problém. Trochu ma pobavila pochvala chovateľky, že viem chytiť šteniatko, veď keby taká dlhoročná chovateľka mačiek nevedela správne držať mača alebo šteňa, tak to by bola neskutočná hanba.

Strávili sme niekoľko príjemných hodín v rodine chovateľky, ešte sme obdržali posledné inštrukcie a rady a nakoniec sa predsa len pobrali domov. Trochu som sa obávala, ako malá zvládne cestu autom, ale Iris nám už pri tejto prvej ceste ukázala, ako sa bude chovať pri cestovaní – zaľahnúť a spať. A toto platí dodnes, akonáhle nasadneme do auta, Iris sa uloží a celú cestu spokojne prespí.

Iris

Keď sme prišli domov, tak nastalo neuveriteľné „pozdvižení“. Na rozdiel od detí, mačky sa na takúto zmenu nedajú pripraviť, takže príchod Iris u nich doslova vyvolal šok. Zato Iris bola novými spolubývajúcimi nadšená a nechápala, prečo sa s ňou tí divní psi nechcú hrať. Podotýkam, že dnes síce má Iris cca 4 kg, ale pri príchode mala 1,5 kg a naše mačky od 3 kg (Mandy) do 8 kg (Merlin).

Takže ako to u nás vyzeralo a vyzerá, keď to zoberiem podľa veku:

Merlin – prežil príchody všetkých našich mačiek a ako skúsený borec, hádže na všetko salám. Najprv dal Iris pohlavok, keď mu liezla do misky, potom dostal poza uši odo mňa on, keď liezol do misky jej. A odvtedy je pokoj a Iris ho v podstate nezaujíma, a aj keď okolo neho tancuje, tak Merlin leží ako balvan. Toleruje ju, ale venuje sa podstatne dôležitejším veciam, napríklad každej dostupnej miske a jej obsahu.

Mandy – bola totálne v šoku, behom prvých dní sa situácia dokonca zhoršovala. Po týždni celkom prestala jesť a zaliezla pod manželské poste. Skončilo to tým, že večer som sa plazila okolo postele s kúskami mäsa a lákala ju von. Nakoniec si dala povedať, upokojila sa, postupne začala normálne jesť a zistila, že Iris vôbec nie je taká strašná, ako sa jej zdalo. Jej vzťah k Iris sa stále zlepšoval, pochopila, že Iris je úplne neškodná a túži len po priateľstve. Dnes je s Iris najväčšia kamarátka zo všetkých mačiek, v pohode s ňou líhava v pelechu, navzájom sa oblizujú a evidentne sa majú rady. Niekedy až doplácam na ich kamarátstvo, najmä ráno, keď sa svorne rozhodnú zobudiť ma lízaním tváre alebo sa na mne spokojne bok po boku uložia na krátke ranné schrupnutie.

Dobrá dvojka

Filip – u neho som mala veľké obavy pre jeho závislosť, ale práve tá mu pomohla pomerne rýchlo sa s Iris vyrovnať. Jednoducho usúdil, že pre príšelca nie je ochotný vzdať sa našej pozornosti. Síce mu skoro oči vypadli, keď zistil, že Iris spí so mnou na manželskej posteli, čo doteraz považoval za svoje výsostné územie, ale správne usúdil, že asi sa mu nepodarí Iris vystrnadiť. A pretože spával manželovi pri nohách a Iris pri mojej hlave, tak vcelku rozumne usúdil, že naša posteľ je dosť veľká pre všetkých štyroch a neriešil to. Na gauči sa mi úplne pokojne „narval“ do náručia, aj keď mi Iris spala na kolenách. Dnes, keď už je Iris priveľká, aby sa mu to podarilo, tak sa uspokojí s tým, že Iris mi na gauči spí na jednom boku a on na druhom, a pretože vie, že prípadný pokus o konfrontáciu z jeho alebo Irisinej strany bude pre iniciátora znamenať „prieser“ a vyhodenie z obľúbeného miesta, tak to nerieši. Jednoducho má svoje priority jasne zoradené a naša pozornosť je podstatne dôležitejšia ako nejaká Iris. Iris nemiluje, ale toleruje ju. Pravda je taká, že Filip ako latentná „jednokočka“, ktorá sa len nedopatrením osudu ocitla v našej mačacej rodine, nemiluje ani ostatné mačky, prečo by teda mal milovať psa?

Simba – zachoval sa presne tak, ako som čakala. S nadhľadom a odstupom. Po príchode Iris bol prvý, ktorý si ju dôkladne obzrel, usúdil, že nie je nebezpečná, a viac ju neriešil. Pre Simbu je Iris vcelku zaujímavým rozptýlením, posadí sa niekde mimo jej dosahu a sleduje ju, ako vystrája. Keď sa ho pokúsi naháňať (čo občas skúša so všetkými mačkami, hoci vie, že nesmie), tak v pohode vyskočí na najbližšiu zvýšenú plochu (kreslo, stolička, konf. stolík) a pobavene sleduje, čo malá na to. Alebo sa jednoducho zastaví a čaká, čo Iris urobí. Nič, Iris si sadne a dúfa, že sa mačka znovu rozbehne. Niekedy mám pocit, že Iris schválne provokuje a rozbehne sa, Iris neodolá a rozbehne sa za ním, Simba zastane a sleduje hubovú polievku, ktorú Iris zinkasuje. Nech mi nikto nehovorí, že zvieratá nemajú zmysel pre humor.

Viking – je najmladší a nemusel sa ešte vyrovnávať so žiadnym prírastkom. Možno preto ten jediný mal dlho s Iris problém. Ja si ale myslím, že problémom bolo hlavne to, že tie dve mozgové bunky sa vo Vikingovom mozgu ešte nestretli. A tak sa viac ako 5kilový Viking pri každom stretnutí malou Iris tváril, ako keby sme domov priniesli psa baskervillského, ktorý ho zatiaľ nezjedol len preto, že ho dobre kŕmime. Teda toho psa. Pohľad na mohutného chlpatého kocúra, ako zúfalo uteká, div si nohy nedoláme, pred drobným šteniatkom, ktoré nedosahovalo ani tretinu jeho váhy, bol neskutočne smiešny. Ale pokiaľ si ho Iris nevšímala, tak sa sem tam za ňou zakrádal a sledoval, čo to vlastne vystrája. Našťastie Viking absolútne nie je agresívny a konfliktný. Jednoducho je toho názoru, že kto utečie, vyhraje. A čo sa toho týka, tak víťazom je neprekonateľným, zdrhal odušu :-) .

Dnes musím s potešením konštatovať, že jeho mozgové bunky sa konečne spojili a zistil, že s Iris sa dá senzačne naháňať, podstatne lepšie ako s ostatnými kocúrmi. O tom by najmä Filip mohol rozprávať, pretože obľúbenou zábavou Vikinga je naháňať Filipa, takže Iris mu to len vracia, keď sa občas – pôvodne na Vikingove zdesenie, dnes na jeho radosť – do hry zapojí.

Dnes je spolužitie Iris s mačičkami také pokojné a vyrovnané, ako som dúfala.

Iris

Iris je šťastná voľba. Brabantík je plemeno veľmi výhodné pre chov v paneláku, je pokojný, malý a neštekavý. A vďaka chovateľke sme do našich neskúsených rúk dostali vyrovnané, šťastné šteniatko, plné radosti zo života a rozdávajúce ju plnými hrsťami. Iris vďaka svojej vyrovnanosti a dobrej socializácii nemá problémy s malými ani veľkými psami. Dokonca má medzi svojimi psími priateľmi aj pár dosť veľkých psov, ktorí vraj malých psov neznášajú, ale pri Iris si zrejme neuvedomujú, že má sotva 4 kg. Asi preto, že Iris nemá chovanie typického ustrašeného, uštekaného, hysterického malého psa, ale jej tolerantné, vyrovnané správanie dáva najavo každému psovi, že v tom malom tele je schovaný pokojný veľký pes. Pravda, ja si Iriskinu krehkosť uvedomujem a veľkých priateľov prísne selektujem, s väčšinou sa môže len pozdraviť.

Za tých skoro 10 mesiacov, čo je Iris u nás, nám úplne zmenila život. Určité veci som očakávala a stali sa, niektoré očakávané sa nestali a sú veci, ktoré nás zaskočili.

Mačky sa podstatne ľahšie naučia čistotnosti ako pes, ale to som vedela a Iris sa čistote naučila rýchlo. Očakávala som v prvých dňoch a nociach uplakané šteniatko, ale hneď v prvú noc, potom ako sa prepracovala do mojej postele, spala spokojne v podstate celú noc. Takisto som očakávala ožužlané a rozkúsané topánky, ale Iris to ani nenapadlo, topánky a papuče sú úplne v bezpečí, ale to sa nedá povedať o našich hojdacích kreslách, ktoré vyzerajú, ako keby sme mali doma stádo škrečkov. A každý kúsok papiera, k ktorému sa dostane, je okamžite a dokonale skartovaný.

Nikdy som nechápala ľudí, napr. rybárov, ktorí dobrovoľne chytali do rúk dážďovky a podobnú háveď. Celý život sa mi darilo tomu vyhýbať a teraz ťahám Iris z papuľky dážďovky v rôznom štádiu rozkladu, prípadne mumifikácie.

Priniesla nám radosť a zábavu. To, čo som od spolužitia so psom očakávala, splnila nad všetko moje očakávanie. Vďaka nej som spoznala mnoho príjemných ľudí, získala nových priateľov, nehrozí mi vysedávanie doma, ale trávim niekoľko hodín denne na vychádzkach v každom počasí. Rozhodne je život s Iris omnoho zábavnejší, niekedy až nečakane vzrušujúci. Aj vďaka nej si užívam dôchodok tak, ako som si vždy predstavovala.

Foto: autorka