ČLOVĚČINY: Dovolenka z hororu

A ak tých maznáčikov predstavuje 6 mačiek vo veku od 4 mesiacov po viac ako 16 rokov, tak dovolenka vyžaduje dôkladné plánovanie a povahu hazardného hráča. Pevné nervy, kalkulované riziko a schopnosť odpísať straty - dovolenku.

Pri plánovaní našej dovolenky je základnou podmienkou možnosť jej zrušenia respektíve okamžitého návratu. Z toho dôvodu v prvom kole vypadávajú všetky ponuky cestovných kancelárii na dovolenky pri mori či iné zájazdy. Našťastie dovolenka s povaľovaním na pláži by pre mňa bola skôr trestom než odmenou a na dovolenky v horách mi bohato postačuje to, čo poskytuje Slovensko a aj manžel hory miluje, tak aspoň toto nie je problémom.

Problémy začali, keď sa dcéra odsťahovala do svojho bytu a hlavne keď sa ujala úbohého utrápeného kocúrika. Zo zbedačeného Montyho dnes vypiplala luxusného snehobieleho maznáčika, ale, bohužiaľ, je pozitívny na FeLV, preto nesmie prísť v žiadnom prípade do styku s naším osadenstvom. A plánovanie našej dovolenky sa tak dostalo na ešte vyššiu úroveň, pretože dcéra musí pendlovať medzi našim a svojím bytom a obstarať 7 zvierat, takže musí tomu prispôsobiť svoje dovolenkové aj pracovné plány.

Napriek všetkému boli naše doterajšie dovolenky v pohode. Najčastejšie sme ich trávili vo Vysokých Tatrách, obľúbeným časom je polovica septembra a počasie aj mačacia bohyňa nám žičili a z dovolenky sme sa vracali oddýchnutí a k zdravým mačičkám.

Toho roku sa to všetko nejako zvrtlo. Veľmi mierne povedané. Začalo to tým, že ma asi 2 týždne pred dovolenkou začalo pobolievať koleno. Občas sa ozývalo aj predtým, ale teraz to nechcelo prestať, takže som nejako strácala chuť na dovolenku. Samozrejme to, že Bony a Benji mali v marci 16-te narodeniny a najmä Bony začal mať toho roku zdravotné problémy, mi na nálade nepridávalo. Začalo to na jar prechladnutím a slabým zápalom priedušiek. Pokračovalo v lete zápalom močových ciest, takže už bral druhé antibiotika a mal ich 6 týždňov. Na poslednej kontrole ho veterinár dôkladne prezrel, prehlásil za zdravého, predebatovali sme našu dovolenku, uistili sa, že na lekár bude v dosahu a predsa len sa začali chystať do Tatier.

V piatok po príchode z práce ma manžel privítal oznámením, že Bony nemá hlas. Panovačný Bony, ktorý sa vždy s hulákaním domáhal večere pre seba aj ostatných teraz len otváral papuľku a nevydal ani hlások. Pretože lekár už neordinoval a jesť mu chutilo, tak dostal vitamíny s tým, že ráno uvidíme. Bohužiaľ, ráno sme uvideli, ale nič, čo by nás potešilo. Bolo zrejme, že nás neminie návšteva u veterinára a asi ďalšie antibiotika. Takú plnú čakáreň ako v tú sobotu som už dlho nevidela. Ale predsa len som tam zažila niečo príjemné, aj keď to tak zo začiatku nevyzeralo.

Tesne predo mnou tam prišli manželia s chorou dogou. Mala problémy s nohou, ťažko chodila, museli je pomáhať, vlastne ju skoro niesli a keď som pozrela do jej tváre, bolo jasné, že ide o staré zviera. Vzhľadom na vek a skoro chromú nohu som sa obávala, že prišli na uspatie a zbabelo som sa neodvážila spýtať. Len som dosť nešťastne sledovala oddaný pohľad dogy a ani láskavý pohľad jej majiteľky ma nepovzbudil. Našťastie po mne prišiel pán so šteňaťom, ktorý tieto zábrany nemal a dozvedela som sa, že milá doga má 13 rokov, deň predtým operovanú nohu a jej zlepšený stav pri vstupe do ordinácie lekára očividne potešil. A mňa doteraz hreje spomienka na tolerantného starého gentlemana a jeho starostlivých majiteľov.

Po poldruha hodine sme sa konečne dostali do ordinácie a moje najhoršie tušenie sa potvrdilo. Antibiotika, ktoré bral predtým sú určené len na močové cesty, infekciu utlmili ale nevyliečili, a tak vzhľadom na zapálené hrdlo a zdurené uzliny musí dostať tretie. Dostal injekcie a tabletky na doma, ale aj tak sme sa rovno v ordinácii rozhodli, že v nedeľu prídeme na ďalšiu injekciu, aby sme podľa možnosti šetrili Bonyho tráviaci trakt.

Pri ceste domov sme sa rozhodli, že necestujeme v nedeľu, ako sme plánovali, ale najskôr v pondelok. Je šťastím, že do Tatier chodíme už niekoľko rokov do rovnakého penziónu a domáci patria do starej školy, takže si vážia stálych hostí.

V nedeľu sme boli na druhej injekcii a na kontrole. Už doma mi bolo jasné, že stav sa Bonymu zlepšil, čo potvrdil aj lekár, dal nám injekciu aj na pondelok a zaželal nám šťastnú dovolenku. V pondelok ráno ma zobudil Bonyho zvučný hlások, ktorým sa domáhal raňajok. Bolo jasné, že jeho zdravotný stav je uspokojivý a nemám žiadne výhovorky na rušenie dovolenky, najmä pri pohľade na manželov sklamaný výraz. Tak som si dobalila zvyšok vecí, pichla Bonymu antibiotika, napísala dcére siahodlhý elaborát pokynov a pred obedom sme vyrazili. Počasie bolo škaredé a na Slovensku bol štátny sviatok, takže smerom z Bratislavy do Tatier skoro nebola premávka, ale Tatry nás privítali počasím, aké som tam v septembri dávno nezažila. Dážď, zima a silný vietor, len privítanie domácich bolo hrejivé ako vždy.

A podivná dovolenka začala. Vybrali sme sa na večeru do Starého Smokovca, ale už v Novom Smokovci sme si to rozmysleli a zamierili do najbližšej reštaurácie s vidinou vareného vína a zapáleného krbu. Oheň bol príjemný a varené víno dobré, večera už pomenej. Slepačia polievka bola varená zrejme podľa receptu známej slovenskej herečky, ktorá sa chválila, že uverí slepačiu polievku za 1/4 hodiny a medailónky mierne nedopečené. Ale oči sa mi pretočili nad účtom, keď som zistila, že za dve deci vareného vína účtovali po 90 Sk. No, možno bolo z francúzskych viníc. Jedno bolo jasné, tu si už varené víno nedáme.

Ráno nás potešilo podstatne príjemnejším počasím a hneď z balkóna som si vyfotila Slavkovský štít. Bohužiaľ, naša radosť bola predčasná, kým sme sa naraňajkovali, tak štíty zmizli v hmlách a viac sa Tatry neukázali po celý čas nášho pobytu. Začalo mrholiť a vzhľadom na stav môjho kolena a počasie, rozhodli sme sa len pre prechádzku do Tatranskej Lomnice a späť.

Ešte sme sa motali po Starom Smokovci, keď mi zazvonil mobil a rozčúlená dcéra sa ma spýtala, či sme niekedy dávali Bonymu tabletky Baytrillu. Nedávali, mal ho prvý krát a tabletky mu dávala až ona. Bola to nečakaná komplikácia, pretože doteraz každé tabletky bral bez problémov, ale tentoraz sa vzpriečil, bojoval a nakoniec v zápase o tabletky zvíťazil 2:0. Mal dostať dve tabletky, jednu po odchode dcéry vypľul a druhú vyvrátil. Tak som sedela v daždi na námestí v Smokovci a zháňala nášho veterinára (v jeho voľnom čase). Našťastie zobral situáciu s nadhľadom, dohodli sme sa, že Bonyho podvečer dcéra prinesie na injekciu a zároveň ju vyškolia, ako mu ich má pichať.

Pobavene nám zaželal peknú dovolenku a ja som pustila z hlavy myšlienku na okamžitý návrat a konečne sme zamierili do Lomnice. A podivnosti pokračovali. Za Tatranskou Lesnou som začula zúfale mačacie mraučanie. Začala som sa po mačke zháňať a naozaj sme našli motať sa pri ceste asi 4-mesačnú bielo-korytnačinovú mačičku. Bola krotká a bez problémov sa mi usalašila v náručí. Mača spokojne priadlo a ja som zúfalo rozmýšľala, čo s ním. Prvý impulz bol, zobrať ho zo sebou, ale nebol dobre realizovateľný, neboli sme doma, ale v penzióne. Tak sme sa vrátili do Tatranskej Lesnej a namierila som si to do najbližšieho penziónu, dúfajúc, že mi aspoň poradia, odkiaľ by mohlo byť. Našťastie sa k nemu prihlásili, s tým, že sú tam vlastne dve a toto chúďa asi hľadalo svoju spoločníčku a zatúlalo sa. Naozaj, za penziónom mi zoskočilo z náručia a pobralo sa za kamarátkou. Zároveň z mačaťom mi zo srdca odpadol kameň.

Do Lomnice a z Lomnice sme sa už dostali bez ďalších adrenalínových zážitkov, to ale nemožno povedať o situácii v Bratislave. Dcéra si, podľa mojich pokynov, zobrala na návštevu ordinácie taxík. Injekcia aj zaškolenie prebehlo bez problémov, ale taxík na cestu domov nie a nie prísť. Keď jej po trištvrte hodinovom čakaní oznámili, že taxík príde najskôr za ďalšiu štvrťhodinu a žiadna ďalšia taxislužba tiež nebola schopná taxík poslať, tak sa radšej pobrala MHD. To ale znamenalo ísť veľký kus cesty peši v daždi a vetre a s ťažkým a rozčúleným kocúrom. A to ešte nevedela, čo bude Bony vystrájať v autobuse, ktorým ešte v živote nešiel. Našťastie autobus prišiel rýchlo a Bony bol taký prekvapený tým, kde sa dostal, že sa správal vzorne. Ale aj tak si to odniesla prechladnutím.

A aby sme adrenalínových zážitkov neboli celkom ušetrení ani my, tak sme s úžasom zistili, že aj keď je oficiálne v Tatrách ešte 16. septembra letná sezóna, tak navečerať sa v utorok v Smokovci nie je jednoduché. Možno by sme niekde niečo našli, ale pri tretej zatvorenej reštaurácii sme sa na to vybodli, kúpili si jedlo v samoobsluhe a najedli sa v penzióne. Tatry milujem, ale Tatrancov by som občas strieľala. Naozaj predpokladajú, že tam budú donekonečna ľudia chodiť len pre krásnu prírodu a platiť vysoké ceny za mizerné služby?

Samozrejme, že potom Tatranci hundrú na Bratislavčanov, že sú nároční. Z Bratislavy je do Álp blízko a porovnanie je pre Tatrancov tragické. A nebolo to len predražené víno (450 Sk za liter) a nedovarené jedlo v Novom Smokovci, ale aj neochotná a "ksichtiaca" sa servírka v Tatranskej Lesnej, zatvorené reštaurácie v Starom Smokovci, studené pirohy na Štrbskom plese, ktoré nám priniesli skôr ako sme dojedli polievku, síce ich na požiadanie s ospravedlnením zohriali, ale predsa. Možno som bola podráždená pre Bonyho chorobu, a preto aj kritickejšia, ale toho roku sme sa stretli s toľkými lapsusmi, že sa to nedá zvaliť len na moju nervozitu.

A mizerná dovolenka pokračovala. Štrbské pleso sa nedalo vidieť, to že tam je voda sa dalo poznať len podľa kačiek plávajúcich pri kraji, viditeľnosť bola asi 15 metrov. Na fotenie som mohla pokojne zabudnúť, ale aspoň som sa utešovala, že ma nebudú rozčuľovať člnky na plese v národnom parku, kosodrevina vyrúbaná kvôli novým zjazdovkám a šialený stavebný boom, ktorý robí z Tatier sídlisko. Na Hrebienku bola viditeľnosť 10 metrov a nad cenou lístka na pozemnú lanovku som len ohrnula nos. Od vlaňajška stúpla o 50 percent.

Ceny rastú všade, ale že by na Slovensku bola až taká inflácia, tak to mi ušlo. Áno, lanovka je nová, ale to vážne očakávajú, že sa im náklady vrátia za jednu sezónu? Proste to, čo sa teraz deje v Tatrách ma napĺňa smútkom a z národného parku robí niečo medzi lunaparkom a prehusteným sídliskom. Veď aj na pozemku oproti "nášmu" penziónu, kde teraz stojí jeden rodinný dom, idú postaviť 5 štvorposchodových domov s apartmánovými bytmi. Ďakujem neprosím. Cudzím ľuďom do okien sa môžem pozerať aj doma na sídlisku.

Nie, nebolo všetko len zlé a na Tatry sme nezanevreli. Vzduch bol úžasný, aj v hmle zahalené Tatry majú svoju krásu, stretli sme sa aj s príjemnou obsluhou a dostali aj chutné jedlo. Aj moje priedušky sa aspoň trochu spamätali z bratislavského smogu a okamžite som prestala kašľať, dcéra bez problémov pichla Bonymu injekcie a liečenie úspešne pokračovalo. A samozrejme, domáci v penzióne, tak to boli jediné služby, ktoré môžem pochváliť bez výhrad.

Ale keď sme si v piatok ráno prebrali situáciu, teda dcérino prechladnutie, Bonyho zdravie, moje koleno, počasie vonku a jeho predpoveď na ďalšie dni, tak nám z toho vyšlo, že najrozumnejšie bude vrátiť sa domov. Proste toho roku nám bohyňa Bastet dala jasne najavo, že táto dovolenka nebol ten najlepší nápad. Možno o rok bude milosrdnejšia.