20.10.2019 | Svátek má Vendelín


PSI: Už tretí rok so strakáčmi (1)

13.5.2019

Už tretí rok som vo vlastníctve dvoch strakáčov, Aresa a Hektora, a stále je to rovnaká zábava. Nakoniec, posúďte sami.

Adrenalínová srnka

V našom lese sa to srnami len tak hemží. Sú premnožené, majú dostatok potravy a žiadnych prirodzených nepriateľov. Je ich toľko, že ich na ranných vychádzkach stretávame takmer každý deň, pretože sa v noci chodia pásť až k domom.

Ares, portrét. Český strakatý pes.

Ares, portrét. Český strakatý pes.

Jedno chladné ráno začiatkom roka som sa so strakáčmi vracala od jazera domov, keď zrazu pár metrov pred nami na cestu vyšla srna. Nemohli sme si ju nevšimnúť, stála v strede širokej cesty určenej pre poľnohospodársku techniku a zvedavo na nás pozerala.

Rada by som tvrdila, že moji strakáči si už zver nevšímajú, ale nie je to tak. Vďaka intenzívnemu výcviku, ktorému ich od malička podrobujem, ich dokážem od zveri odvolať, to áno, ale špeciálne srnky pre nich stále predstavujú vítaný zdroj zábavy. Ak nejakú vidia stáť vo vzdialenosti dvadsať a viac metrov, už neštartujú, ale jasne mi dajú najavo, že tam tá srna je, že o nej vedia a že som úplne nemožná, keď ju nejdeme ponaháňať. Pokiaľ im ale nejaká srna vyskočí priamo pred nosom, poľový pud v nich prevládne a oni vyštartujú, zrejme dúfajúc, že tentokrát im to prejde a konečne sa budú môcť s niekým poriadne prebehnúť.

Inak to nebolo ani v to ráno. Srna vyšla na cestu, strakáči pozreli na seba, na mňa, na seba, pokrčili plecami a raketovou rýchlosťou sa pustili za srnou. Srna nelenila a skočila naspäť do lesa. Ja som hlasom najvyššieho zákonodarcu zahulákala na psov. Oni poslúchli a vrátili sa, nabudení, plní adrenalínu a rozčúlení na mňa, na srnu aj na celý vesmír, že im to zase neprešlo.

Chlupatá banda.

Chlupatá banda.

Človek by si myslel, že tým to celé skončí. Ale nie. Srna sa totiž behom pár sekúnd vrátila naspäť na cestu, postavila sa čelom ku nám, hlavičku naklonenú na bok a zízala. Normálne som jej v tvári videla výčitku. Ona sa očividne tešila na rannú hodinu aerobiku, ktorú som jej trápne prekazila. Tak mi aspoň prišla pantomimicky vynadať.

Strakatí ochrancovia

Koncom minulého leta som si bola so strakáčmi zabehať. Vonku bolo príjemné počasie, vzduch voňal, vtáky spievali, strakáči mimoriadne uvedomelo behali okolo mňa. Ako som si tak spokojne bežala úzkou cestičkou medzi stromami a obzerala som sa po okolí, nevenovala som dostatočnú pozornosť tomu, čo je predo mnou. Takže som až na poslednú chvíľu zaregistrovala pavučinu tesne pred mojou tvárou a – ako inak – obrovského pavúka sediaceho uprostred a čakajúceho na mňa. Zabrzdiť som už nestihla, a tak som vletela tvárou do pavučiny a strhla som si jej obyvateľa na hlavu.

Ako som tu kedysi dávno v istom článku opisovala, som jedinec silno postihnutý arachnofóbiou, takže obrovský pavúk niekde na mojej hlave mi kompletne vypol mozog. Začala som jačať ako posadnutá a mlátiť sa rukami hlava – nehlava.

Hektor. Český strakatý pes

Hektor. Český strakatý pes

Zaujímavá bola reakcia strakáčov. V okamihu som ich mala tesne pri nohách, zadkami sa mi takmer opierali o kolená a zúrivo štekali na všetky svetové strany. Trvalo im pár sekúnd, kým zistili, že necítia nič, čo by z ich pohľadu predstavovalo hrozbu. Obaja mi do tváre upreli udivený pohľad: „Panička, pred čím ťa vlastne chránime?“ Oboch som ich veľmi pochválila a odmenila. Odvtedy viem, že moji strakáči ma budú brániť do posledného dychu. Sú to moji superpsi.

Ako si ustelieš...

Naši strakáči do postele nesmú a obaja to vedia a rešpektujú. Ale... To som sa tak jedno zimné ráno zobudila a niečo bolo inak ako obvykle. Totiž ten pocit pod hlavou – môj vankúš bol teplý, chlpatý, a keď zistil, že som hore, začal nadšene plieskať chvostom. Hektor. Po normálnom vankúši ani stopa. Kým som sa snažila vyhnúť rannému preplesku od Hektora, došlo mi, že Aresa počujem nahlas chrápať v pelechu – obvykle sa dobehne pozdraviť hneď, ako sa zobudím. Správne, dôkladnejší prieskum ukázal, že chrní vykotený na mojom chýbajúcom vankúši. Ako strakáči túto rošádu zvládli, keď inokedy ma zobudí aj to, že sa niektorý z nich v pelechu pretočí na druhý bok, to netuším. Ale myslím si, že sa proti mne spikli.

Pokračování příště :-)

Foto: Katka

Katka Neviditelný pes


KRUTÁ REALITA: První měsíce po porodu byly peklo
KRUTÁ REALITA: První měsíce po porodu byly peklo

Měli jste možnost si přečíst o mém porodu a o pobytu v porodnici na šestinedělí. Nyní bych chtěla rozvést poslední a nejtěžší část mého příběhu. První půlrok mého mateřství.