RUSKO: Dále v autoritářských stopách...
Najčerstvejším je prípad Michail Chodorkovský. Tento človek (nech si už o jeho ceste medzi ruských oligarchov myslíte čokoľvek) nedostal šancu na spravodlivý proces. Bol odsúdený v štýle Slánskeho v zmanipulovanom monstrprocese, ktorý poslúžil ako varovanie ostatným občanom Ruska, aby nestrkali nos za kremeľskú oponu a nevytŕčali z radu. O tom, že v tomto procese nebolo ani kúsok spravodlivosti netreba viesť debatu: potvrdila to napr. poslankyňa nemeckého Bundestagu Sabine Leutheusser-Schnarrenberger ako vyslankyňa Rady Európy a očitá svedkyňa procesu a naposledy Európsky súd pre ľudské práva, ktorý skonštatoval porušenie základných práv v podobnom monstrprocese s Platonom Lebedevom, ďalším členom vedenia firmy Yukos.
Tým však príbeh nekončí. Ruská ústava umožňuje požiadať pri vypršaní polovice trestu o podmienečné prepustenie. Podmienkou je dobré správanie vo väznici, čiže žiadne napomenutie či trest počas väzby. Aby sa ruské súdy nemuseli v prípade Chodorkovského zaoberať jeho žiadosťou a zbytočne víriť publicitu, vyrobili proti nemu niekoľko umelých trestov napr. za to, že sa s ďalšími väzňami podelil o ovocie od svojej rodiny, respektíve že prišiel zavolať bacharov, keď sa pokazil stroj na šitie rukavíc, ktorý mal za úlohu obsluhovať. Všetky tieto tresty právnici na miestnom súde napadli a vyhrali. Teraz, týždeň pred vypršaním polovice trestu prišiel presne načasovaný pokus: Chodorkovský si pri odchode z dvora väznice do cely nedal ruky za chrbát, za čo dostal napomenutie správy väznice. A prekážka „v pravý čas“ je na svete. Aj keď sa proti trestu bude brániť, momentálne s podaním žiadosti nemá žiadnu šancu. Aká náhoda, že rovnako týždeň pred vypršaním polovice trestu dostal napomenutie aj Platon Lebedev.
Chodorkovského právnik Jurij Schmidt situáciu komentoval slovami „Nemám najmenšiu pochybnosť, že v tom je jasný zámer. Štátne orgány očividne nemajú miestne súdy, ktoré môžu rozhodnúť o jeho predčasnom prepustení plne pod kontrolou. Dokazujú to tri spory, ktoré sme vyhrali na súde v Krasnokamensku proti väzenským trestom a zamietnuté odvolanie väzenskej správy na súde na súde v Čite. Samozrejme, proti novému obvineniu sa budeme brániť.“
Za Chodorkovského sa už tradične prihovárajú ľudskoprávni aktivisti, naposledy skupina 40 ruských aktivistov na čele s Ľudmilou Alexejevou z Moskovskej Helsinskej skupiny. Tí hovoria, že jeho proces je hanbou ruského súdnictva a celého Ruska. A majú pravdu: podobné politické procesy nemajú v modernej Európe čo hľadať. Kremeľ sa však nedá obmäkčiť: najnovšie obvinenia proti Chodorkovskému ho obviňujú z krádeže sumy, ktorá prevyšuje 3-ročný obrat spoločnosti z posledných rokov činnosti. Ak by ho obvinili napr. z čoraz častejšieho vzniku hurikánov v Karibiku, nebolo by to o nič absurdnejšie ako spomínané „defraudačné“ obvinenia. Myslia si to aj samotní Rusi: iba 14% z nich podľa prieskumov movského Levada Center týmto obvineniam verí, zatiaľ čo vyše 30% ich vníma ako jasnú snahu nepustiť Chodorkovského nikdy z väzenia. Aj v tom je paradox dnešného Ruska: rovnakí respondenti jasne vnímajú štátnu propagandu, ale nebráni im to zároveň milovať a obdivovať novo-cára Putina. Skrátka, Rusko je dnes krajinou, ktorú treba brať vážne a byť vo vzťahoch k nej veľmi obozretní, pretože potenciálne „partnerstvo“ by mohlo otvoriť ešte viac dvere do Európy putinovských praktikám, ktoré k nám už dnes nebezpečne prenikajú napr. cez tichú snahu o skupovanie energetických sietí.