Nemôže na útoky nereagovať. Núti ju k tomu roztrpčenosť a utrpenie obyvateľov, ich delegácie a demonštrácie, nátlak opozície. A predovšetkým: je ťažko mysliteľné, že suverenný štát ponechá státisíce svojich občanov na pospas systematickému ohrozeniu bez toho, aby sa nejakým spôsobom pokúsil o ich ochranu. Nie je ľahké odpovedať na argument: „Keby šlo o Tel-Aviv, už dávno by ste niečo podnikli.“
Ale ako reagovať?
Môže sa reagovať leteckými a delostreleckými útokmi na raketové základne. Pretože však ide o primitívne rakety, ktorých „základne“ možno behom niekoľkých minút previesť z miesta na miesto, táto metóda nie je príliš efektívna. Okrem toho, keďže Hamas vystreľuje rakety schválne z husto obývaných štvrtí (a v Gáze skoro nič iného neexistuje, iba husto obývané štvrti), letecké a delostrelecké zásahy majú vždy za následok aj smrť civilných obyvateľov, často žien a detí, v mnohých prípadoch celých rodín. Následuje (nie neprávom) odsúdenie Izraela svetovou verejnosťou a tlačou.
Bol návrh, aby po každom raketovom útoku Izrael upozornil obyvateľov štvrti, odkiaľ bola raketa vypálená, že majú hodinu-dve-tri aby svoje domy opustili a potom celú štvrť divokou paľbou zrovnať so zemou. Medzinárodné právo to kvalifikuje ako kolektívny trest a vojnový zločin, páchaný na civilnom obyvateľstve a Izrael – v protiklade s Hamasom – je právny štát a nie teroristická organizácia, nemôže si dovoliť vedome páchať vojnové zločiny.
To isté platí o obmedzeni alebo zastavení dodávok elektriny, pitnej vody a pohonných hmôt. Je zaiste paradox, že elektrinu, pomocou ktorej Hamas vyrába svoje rakety, dostáva Gáza z väčšej časti z Izraela. Predsa však, ponechať občanov Gázy bez elektriny, znemožniť činnosť operačných oddelení v nemocniciach, zastaviť dopravu – to je podľa medzinárodného práva vojnový zločin, bez ohľadu na okolnosti. A je to aj neefektívny krok: skúsenosti dokazujú, že takéto opatrenia vyvolávajú všeobecnú nenávisť nie voči Hamasu, ale práve voči Izraelu.
Radikálna možnosť by bola obsadiť celé pásmo Gázy. Má to niekoľko „háčkov“. Snáď by to zmenšilo počet vypálených rakiet, ale husto obývané územie je natoľko nekontrolovateľné, že raketové útoky by predsa pokračovali. Takáto vojenská akcia by mala ďalej za následok veľmi veľké straty na strane Palestínčanov, i na strane izraelskej armády. Počíta sa, že za sedem rokov raketových útokov neutrpel Izrael také straty, aké by utrpel v jedinom týždni bojov s Hamasom; ani nehovoriac o stratách v podmienkach dlhodobej okupácie. Okrem toho, plná zodpovednosť za zásobovanie, za sociálne služby, za fungovanie municipálnych služieb by po obsadení Gázy padala na Izrael.
To znamená – a to hovoria všetci zodpovední vojenskí odborníci – že vojenské riešenie situácie je nemožné. Čo teda zbýva? Je možno pokúsiť sa dohodnúť sa s Hamasom o prímerí. Takáto dohoda nie je nemožná – Hamas sa v Gáze potýka s veľkými ťažkosťami a odpor proti jeho vláde rastie, preto by za určitých podmienok s prímerím súhlasil. Malo by to však dva dôsledky: z vojenského hľadiska by prímerie pravdepodobne umožnilo Hamasu prísun veľkého množstva modernejších zbraní, ktoré by potom použil v budúcom kole nepriateľských zrážok (pravda, aj Izrael by sa mohol lepšie pripraviť); z politického hľadiska by dohoda s Hamasom upevnila jeho legitimitu a mimoriadne otriasla pozíciou legálnej Palestínskej správy a jej predsedu Mahmuda Abbasa (Abu Mazena) – a predsa práve s Abbasom má Izrael nádej dospieť k mierovej dohode a politickým cieľom raketových útokov Hamasu je takúto dohodu zmariť. Hamas by sa teda priblížil k dosiahnutiu svojho cieľa.
Takže, ako priznávajú aj podporovatelia aj realistickí odporcovia vlády – izraelská vláda musí voliť medzi zlou a ešte horšou možnosťou. Alebo si niečo nečakaného vymyslí. Ale čo?
Tel-Aviv