23.9.2019 | Svátek má Berta


EVROPA: Otevřená EU

28.12.2015

Dezintegračný program je spustený!

Imigračná kríza predstavuje závažný spoločenský fenomén, ktorý nastoľuje otázku existencie i samotného prežitia mladého projektu, akým je EÚ. Ukazuje sa, že zakladatelia tohto projektu chceli, aby bol tak široko poňatý, aby mohol vyhovovať čo najväčšiemu počtu občanov i štátom a aby každému, kto chcel podliezť túto závoru, to bolo umožnené. Názorným príkladom je vstup Grécka do EÚ, ako aj niektorých ďalších krajín.

Spravidla je to ale vždy tak, že ak chceme vyhovieť všetkým, skončí to tak, že nevyhovieme nikomu.

Odmietli sme sa nielen prihlásiť k židovsko-kresťanskej tradícii, ale chceli sme eliminovať aj etnický, či národný charakter štátov, ktoré sú hlavnými subjektmi tohto projektu. Od samého začiatku sme sa pokúšali nevzťahovať tento projekt iba na európsky kontinent, ale prostredníctvom Turecka chceme vstúpiť aj do Ázie.

Aby sme eliminovali potenciálne spory s mimoeurópskymi kultúrami a náboženstvami, boli sme ochotní postaviť sa proti našej kultúre, náboženstvu i vlastným zvykom. Bruselskí politici s ideovou výbavou politickej korektnosti, ktorí sa ujali tohto projektu, chceli vytvoriť novú, modernú spoločnosť, nezaťaženú žiadnymi národnými, či náboženskými tradíciami. Aj dnes chcú nového európskeho človeka, ktorý má svoje vlastné individuálne práva, ktoré neobmedzujú žiadneho iného na jeho právach, a to, či je to vo veciach viery, politiky, sexuálnej orientácie...

Snaha zbaviť európskeho občana jeho národného, či náboženského rozmeru sa však ukazuje z dlhodobého hľadiska ako problematická a nebezpečná hra, na ktorú, slušne povedané, nie sú ešte všetci dnešní občania pripravení. Sociálni inžinieri s duchovnou výbavou a presvedčením, že jediným správnym postojom je osvojiť si zásady politickej korektnosti, prišli s programom našej vlastnej, osobnej zmeny a vytvorením nového, kozmopolitného človeka. Nástrojom takejto zmeny je univerzálna etika s veľmi subjektívne poňatými ľudskými právami.

Je pozoruhodné, že napriek tomu, že táto ideológia vznikla v ľavom spektre, tak dnes jej najväčšími vyznávačmi okrem radikálnej ľavice sú politické elity, hlásiace sa k pravici. Jedným z najvýznamnejších predstaviteľov ľavice je Slavoj Žížek, ktorý napr. požaduje, aby bolo zakázané vnucovať druhým svoje vlastné náboženstvo alebo spôsob života. Rešpekt k individuálnej slobode každého musí byť základným našim imperatívom. „Pokiaľ sa žena rozhodne zahaliť si tvár, jej sloboda musí byť garantovaná práve tak, ako keď sa rozhodne si ju nezahaliť.“

Obranu vlastného spôsobu života podľa Žížeka nie je možné zladiť s etickým univerzalizmom, pretože je to zárodok rasizmu a protofašizmu. “Národná suverenita bude musieť byť radikálne redefinovaná.“

Podobne je to aj s názorom Žížeka, že „veľké migračné vlny sú našou budúcnosťou a jedinou alternatívou....,“ pretože jej odmietnutie znamená iba návrat k barbarstvu (Slavoj Žížek – „Žiadne Nórsko neexistuje“, Nové Slovo 29.9.2015).

Úsilie stúpencov politickej korektnosti o dobro pre skupinu a jej individuálnych členov sú ponímané veľmi emocionálne a psychologicky, bez zohľadnení ich povinností a prínosu pre majoritu, resp. celú spoločnosť.

Politická korektnosť, ktorá prevzala heslá francúzskej revolúcie a zároveň i kresťanskú lásku k blížnemu a humanistickú etiku solidarity je presvedčená o svojom dobre v takom stupni, že každý, kto by chcel o týchto otázkach diskutovať, je označený za neslušného človeka a minimálne za potenciálneho rasistu.

Intelektuálna výbava politických elít, založená na hľadaní utláčaných minorít (gayovia, ženy, chorí, postihnutí, mladí, starí, tlstí, väzni...) nie je ničím iným, iba oslabovaním štátu a odmietnutím práv väčšiny. Politika väčšiny, podľa stúpencov politickej korektnosti, je založená na ich moci a zneužívaní svojej sily. Čo je však najvážnejšie, že táto ideológia sa však nemôže postaviť zoči-voči bojovnému islamu a jeho požiadavke expandovať za každú cenu.

Organizátori minorít, ktorí usilujú o dobrá svojich členov, nepredpokladajú, že za našimi hranicami môže existovať nejaká globálna väčšina s úplne odlišnou filozofiou k väčšine. Pre našich „skupinárov“ je nepochopiteľné, že niekto môže obetovať aj vlastný život za väčšinu. Rovnako, zdá sa im absurdné, že by ich nedajbože mohol niekto obrať aj o ich individuálne či skupinové práva... Jednoducho zlo a zlé veci môžu existovať iba v podobe nekultúrnej a sebeckej väčšiny, ktorú však stačí iba zahanbiť tým, že im povieme pravdu o nich samých. Toto poznanie musí byť aj dostatočným impulzom k ich zmene. Podľa ich predstavy väčšiny, celospoločenské, štátne, či náboženské dobrá nemôžu existovať, lebo už zo svojej číselnej prevahy sú mocenské, a tým i zlé. Dobrá sa môžu skrývať iba v jednotlivcoch, či v minoritných skupinách, ktoré sú utláčané. Všetci ostatní musia mať „ruky od krvi“.

Je paradoxné, že tieto názory si osvojila aj pani Merkelová, pre ktorú tiež práve „historická nevyhnutnosť“ a „láska k blížnemu“ sú tým, čím zdôvodňuje požiadavku permanentného príchodu tisícov či miliónov ľudí z rôznych kútov sveta do EÚ. Migrovanie občanov planéty a hľadanie lepšieho života považujú za ľudské právo a ako pani Merkelová hovorí: „právo na azyl nepozná limity“.

Tento prístup však nemožno označiť inak iba ako príklad revolučného práva, ktoré je založené na porušení, resp. odmietnutí existujúceho práva. V zmysle tejto revolučnej paradigmy je nielen všetko dovolené, ale úplne automaticky vznikajú aj záväzky pre majoritnú časť spoločnosti.

Vpádom tejto mnoho tisícovej, či miliónovej „menšiny“ vyvstáva povinnosť majoritnej spoločnosti vytvoriť rovnaké podmienky pre ich život. Politická korektnosť zavádza k tomu aj systém postupov založených na pozitívnej diskriminácii, t.j. vytvára situáciu, kedy sa väčšina vzdáva svojich racionálnych procedúr za rýchlejšiu integráciu menšiny a tým naplnenia jej dobra.

Ak sa pozrieme na projekt EÚ z určitého nadhľadu a širšej časovej perspektívy, sú pre toto spoločenstvo iba dve možnosti: integrácia EÚ, alebo jej dezintegrácia a ukončenie tohto projektu.

Tretia možnosť, uchovať minimálne aspoň dnešný stav, sa ukazuje ako vysoko rizikový scenár s krátkou dobou životnosti. Preto posúdenie stavu vývojových tendencií EÚ je kľúčovou otázkou pre jej ďalšiu budúcnosť.

Hlavný cieľ vytvorenia EÚ, t.j. jej premena na štandardného globálneho hráča, ktorý by efektívne mohol presadzovať jej záujmy v svetovej politike, je však ešte pomerne vzdialený. Premena EÚ na federatívny štát so silnou centrálnou vládou a úplnými kompetenciami nemá ešte dnes dostatočnú podporu, a preto je táto úloha formulovaná iba ako jedna z možností. I napriek všetkým ťažkostiam môžeme tvrdiť, že do vypuknutia gréckej krízy integračný smer vývoja EÚ bol prevládajúci a jeho najväčším úspechom bolo vytvorenie eurozóny.

Po odklade riešenia gréckej krízy možno konštatovať, že tento proces sa zastavil a diskusia o rozširovaní eurozóny a posilňovaní kompetencií Bruselu sa dostala do mŕtveho bodu. Novým a negatívnym momentom vývoja EÚ je však veľká výzva pre EÚ na prijatie 800 tisíc imigrantov do Nemecka, s ktorou prišla pani Merkelová. Touto výzvou otvorila aj závažnú otázku do akej miery je bruselská politika nemecká a aká je úloha ostatných členov EÚ.

Výzva k prijatiu stoviek tisícov imigrantov z rôznych kútov sveta rozdelila EÚ nielen na západ a východ, ale ukázala aj na škrípanie zubov v západnej časti EÚ. Rozdiely v prístupe ku kvótam sú výsledkom toho, že krajiny východnej Európy, pri svojej relatívne vysokej nezamestnanosti a nízkych priemerných mzdách, ktoré sú na hranici podpôr imigrantov v Nemecku a vo Švédsku... rovnako aj odlišná historická skúsenosť s islamom i s integráciou Rómov sú tými príčinami, ktoré ich vedú k odmietaniu príchodu jedného milióna imigrantov. Príchod imigrantov chápu iba ako vyšší tlak na svoje nízke mzdy a na zvýšenie počtu nezamestnanosti.

Nadšenie krajín z EÚ, ako to bolo vo V4 i v iných krajinách sa oslabuje, čo sa prejavuje najmä v raste významu nacionalistických a radikálnych politických strán, ktoré budú proces integrácie iba blokovať.

Musíme však skonštatovať, že veľká migračná výzva pre EÚ významne narušuje integračné snahy a skôr posilňuje procesy jej rozpadu.

Snaha hlavných lídrov EÚ vidieť imigračný proces cez doterajšiu prizmu tisícov, ktorí prichádzajú každoročne do EÚ a na čom bol postavený celý doterajší systém politických, legislatívnych i pracovných možností a ktorý sa v minulosti ukázal viac-menej ako fungujúci, však príchodom stovák tisícov, či miliónov uprchlíkov kolabuje a stáva sa nefunkčným.

Doterajšia migračná politika bola prirodzenou súčasťou ostatných politík EÚ a nebola ani väčšinou občanov problematizovaná. Dnešná politika otvorenej EÚ a hľadania spôsobov ako zabezpečiť kontinuálny príchod migrantov v miliónových počtoch je však zásadne iným a novým procesom. Dnes ho nemožno posudzovať iba cez prizmu súhlasu, či nesúhlasu jednotlivých občanov a ich skúseností, ale je nutné posúdiť ju v širších súvislostiach ako závažný politický a kultúrno-sociálny problém. Zmena množstva, kvantity, vytvára novú kvalitu, ktorú nemožno posudzovať podľa doterajších kritérií.

Politické elity EÚ rozdeľujú občanov i jednotlivé štáty na solidárnych a nesolidárnych. Toto delenie však vyplýva zo zle položenej otázky. Politické elity sa spytujú, či občan má výhrady proti inej kultúre, rase, či náboženstvu. Odpoveď občana však nie je odpoveďou na vlastnú skúsenosť s jedným, či malou skupinou imigrantov, ale je odpoveďou, čo si myslí o príchode tisícok, či miliónov, ktorí prichádzajú do Európy a prichádzajú z inej kultúry.

70 - 80% občanov, Slovákov či Čechov, ktorí odmietajú masový prílev ľudí z iných kultúr, však nemožno hodnotiť ako prejav ich zaostalosti či rasizmu. Skôr ho treba chápať, ako jednoznačný signál pre všetkých politikov, že je to prejav ich vôle žiť podľa tradícií v súlade s kultúrnym dedičstvom ich otcov a nie podľa sociálnych inžinierov, ktorí chcú, aby sa vzdali svojho presvedčenia či kultúry a osvojili si princípy „najvyššej humanity a ľudskosti“, ktorú predstavuje globálna etika.

Politické elity, ktoré by radi požívaly status slušných ľudí, však konflikt medzi „iniciatívnymi a modernými elitami“ a 80% spurnými občanmi, však nie sú v stave zvládnuť.

V prípade, že pani Merkelová bude môcť pokračovať v politike „veľkej výzvy EÚ“ a podarí sa jej zabezpečiť každoročne príchod 1 – 2 miliónov migrantov, tak je nutné očakávať, že Európa sa v dôsledku demografického vývoja v arabských rodinách stane súčasťou islamskej kultúry a Európa si osvojí scenár Kosova.

Naivne interpretovaný vývoz populačnej explózie do EÚ, ktorý existuje v arabskom svete ako pomoc pre vymierajúcu Európu, by mohol byť začiatkom deštrukcie a koncom EÚ.

Hnacou silou imigračných výziev je však teológia politickej korektnosti, ktorá je postavená na strate viery v EÚ a vo vlastnú budúcnosť a vyžíva sa vo falošných kritikách a znevažovaní jej vlastnej kultúry a tradície.

O naivite týchto ľudí by sme nemali pochybovať práve tak ako ani o rozhodnutiach pani Merkelovej. Pani Merkelová, s neústupnosťou barana a s neschopnosťou pozrieť sa na reálne fakty a počúvať názory svojich občanov, sa naďalej prepadá do bahna svojich vlastných predstáv. Snaha reinterpretovať svoju vlastnú výzvu k príchodu 800 tisíc imigrantov do Nemecka tak, že sa týka iba tých, ktorí boli bezprostredne postihnutí vojnou, a teda netýka sa ekonomických migrantov, nemožno hodnotiť inak iba tak, že klamala a zavádzala drvivú väčšinu príchodzích.

Oddeliť ekonomických migrantov od postihnutých vojnou bude rébus, z ktorého nie je žiadne východisko. Rovnako jej posledný nápad, urýchliť návrat ekonomických migrantov nastoľuje opäť rad neriešiteľných otázok. Kam a do akej krajiny ich poslať? Do vojnou zmietanej Sýrie alebo do Turecka, odkiaľ väčšina prišla? Opäť neriešiteľný rébus.

Jej posledný návrh, ako vyriešiť jej osobnú výzvu pre 800 tisíc imigrantov a to tak, že uzatvorí dohodu s Tureckom, aby ono zamedzilo príchodu utečencov z táborov na jeho území, nie je ničím iným iba snahou obísť jediné racionálne riešenie a to urýchlené obnovenie schengenského priestoru. Je nedôstojné, že 500 miliónové európske spoločenstvo prosíka Turecko a ponúka miliardy eur, aby nám pomohlo v kríze na ktorej má aj vlastný podiel i záujem. Prečo však EÚ má platiť Turecku za jeho politické ambície v regióne?

Vrcholom tejto ponuky je však záväzok (Nemecka?), že urýchli prístupové procesy s Tureckom v záujme jeho vstupu do EÚ. Je šialené urýchľovať proces prijímania krajiny, ktorá nielenže bombarduje svojich občanov, ale má pochopenie aj pre vznik Islamského štátu.

Zamotávanie sa pani Merkelovej do siete jej šialených predstáv si vyžaduje, aby bruselské politické elity sa vyjadrili k týmto návrhom a zaujali jasné stanovisko, do akej miery sú tieto návrhy nemecké, a do akej miery európske, a teda aj naše. Rovnako aj v Nemecku by mali povedať či hlas pani Merkelovej je hlasom Nemecka, alebo iba hlasom unavenej političky, ktorá už nevie kam z konopí.

Občania EÚ by určite dali prednosť tomu, keby Nemecko ako hospodársky a politický líder Európy, sa ujalo racionálneho vedenia EÚ a svoje hospodárske prebytky by použilo na jej posilnenie ako globálneho hráča a nie aby ich ktosi míňal na šialené a nebezpečné projekty, ktoré nás iba rozvracajú.








 Neviditelný pes
Toto je DENÍK: do sítě jde obvykle nejpozději do 8.00 hod. aktuálního dne. Pokud zaspím, opiji se, zešílím nebo se zastřelím, patřičně na to upozorním - neboť jen v takovém případě vyjde Pes jindy, eventuálně nikdy.
Šéfredaktor Ondřej Neff (nickname Aston), příspěvky laskavě posílejte na adresu redakce Jiřímu Wagnerovi, redaktorovi NP (nickname JAG). Rubriku Zvířetník vede Lika.