GLOSA: Bodka Milana Lasicu (2)

Čo všetko nám historici z Akadémie vied zatajujú, to sa nedá ani vypovedať. Priznám sa, som šokovaný. Nečakal som to. Doteraz som vždy súhlasil s tými, ktorí hovorievali, keď išlo o neuralgické body našich dejín – to prenechajme historikom.

Pravdaže, pridával som sa. Veď kto iní ako historici, v prítmí svojich pracovní a knižníc, by mohli vydať svedectvo o našej minulosti. Sklamal som sa a som z toho vedľa. To, čo urobili so spismi o Štefánikovej smrti, nemá obdoby. Totiž nemalo by, keby...keby sa takýmto nehoráznym spôsobom neboli stratili písomné dôkazy aj o iných rozhodujúcich momentoch našej histórie. Dlho som mlčal, ale ďalej to už nejde. Takže:

1. Jánošík nebol obesený v Mikuláši, ale v Prahe. Konkrétne na Pankráci. Bolo to v roku 1713, ale presný dátum sa nezachoval. Presnejšie: zachoval sa, ale číslice sú rozmazané pravdepodobne preto, že pisár, ktorý zapisoval tento verdikt, sa rozplakal a slzy kanuli priamo na listinu. Len pre zaujímavosť kat, ktorý vykonával popravu, sa volal Beneš z Jáchymova. Je to, samozrejme, zhoda mien, ale aj tak je to príznačné. Tieto materiály boli odovzdané na vrátnici Akadémie vied vedeckému pracovníkovi, ktorý sa odmietol identifikovať, ale mal okuliare a bradavicu na nose. Bolo to asi pred siedmimi rokmi, myslím, že v utorok. Materiály sa dodnes nenašli, ak sa vôbec hľadali. Chcel som vtedy podať trestné oznámenie na neznámeho páchateľa, ale usúdil som, že je to zbytočné, lebo páchateľ je aj tak neznámy.

2. Ľudovít Štúr sa nepostrelil do nohy nešťastnou náhodou. Vybral sa na poľovačku s Arpádom Kelemenom, ktorý bol zamestnaný ako komorník kancelára Bacha vo Viedni a v Modre sa ocitol celkom nečakane aj s puškou – brokovnicou. Nahovoril Štúra, aby si šli zastrieľať. Štúr pôvodne nechcel, pretože práve dokončoval spis Slovenské slovo – naša zbraň, ale potom sa dal prehovoriť, lebo Kelemen bol neoblomný. Tieto materiály som osobne doručil do budovy Akadémie a odovzdal som ich, už ani neviem komu, ale bolo to v pondelok o 14.16 pred niekoľkými rokmi.

3. Pavol Országh Hviezdoslav sa nevolal občianskym menom Országh, ale Dr. Pavol Púpavka. Meno si musel pomaďarčiť, ak chcel vykonávať advokátsku prax. Dôkaz je v básni Zuzanka Hraškovie. „Zuzanka Hraškuľča, púpavka, žubrienka, /ubije ju matka, poplače, postenká.../ Básnik to vyjadril inotajom, pretože povedať priamo sa to neodvážil. Báseň je zverejnená v Hviezdoslavových spisoch, takže tu je dôkaz neoddiskutovateľný. Lenže historici mlčia...

Zatiaľ len toľko, ale mám toho viac a keď príde čas, ozvem sa.

(Psáno pro Týždeň)