19.9.2019 | Svátek má Zita


SPOLEČNOST: Havel je nahý

23.8.2011

Havel je najznámejší autor na svete, ktorého divadelné anekdoty sú omylom považované za regulárne dramatické dielo. Ku koncu života sa to pokúsil napraviť divadelnou hrou „Odcházení“. Ale len potvrdil tušenie, že svoju dramatickú nahotu ani týmto fi(n)govým listom nezakryje.

Nechajme o tom prehovoriť osobnosť na výsosť povolanú, Jiřího Voskovce, ktorý o tom svojmu druhému „ja“, Janovi Werichovi, napísal (cit. Jiří Voskovec & Jan Werich, Korespondence II, Akropolis, 2007):

„Četl´s nebo dokonce viděl´s Zahradní slavnost od mladého Havla?... Připadá mi to chytrý a sranda – ale něco mi vadí – nevím přesně co. Ňák je to moc cerebrální, symetrický, suchý. A snad taky jednotvárný, ne?“

Voskovec vytušil, že Havel naozaj nie je „poeta natus“, ale veľmi „poeta doctus“. Niekto, kto nedostatok spontánneho talentu nahrádza úporným, naštudovaným, mechanickým napodobovaním úspešnejších vzorov. Ja som v tej dobe čítal aj Havlove eseje (ďaleko najlepšie texty, aké kedy napísal, lebo tam sa to samovzdelanie plne uplatnilo) a táto kŕčovitá nespontánnosť, až intelektuálne pózerstvo ho nikdy, ani v tých najlepších chvíľach, neopúšťalo.

Voskovec sa k charakteristike Havlovej tvorby v korešpondencii s Werichom opakovane vracal a tu je výsledok: „Ačkoli uvažuju o off-Bway vlastní produkci, já, co réža Havlova Vyrozumění, mám čím dál větší obavy, že je to věc lokální, která, bez každodenní zkušenosti s byrokracií a se zákruty a zlomy ´dialektiky´, bude pro Newyorčana jen jakýmsi vzdáleným absurdním vtipem, který omrzí ještě před koncem prvního aktu...“

Dramatik cez politiku...

Ako sa teda mohol lokálny anekdotický dramatik stať svetoznámym? Na logickú odpoveď sme skoro už zabudli. Veď bola tzv. Studená vojna a vtedy sa nástrojom diverzie stávali aj umelecké diela. V roku 1996 to v dánskom Elsinore potvrdil vtedajší medzinárodný prezident PEN International Ronald Harwood, sám významný dramatik, slovami povzbudenia pre PEN aktivistov WiPC (Writers in Prison Committee): „Príkladom významu vašej práce je Václav Havel. Vy ste z neho urobili svetoznámeho dramatika!“ Bol som jedným z nich, ale nováčik, a preto ma toto prehlásenie prekvapilo. Až dodatočne som si uvedomil, že nevýhoda Havla, ako „krátkometrážneho“ divadelného autora sa tu stala výhodou. Jeho hry sa ľahko inscenovali nie primárne divadelnými, ale ľudskoprávnymi organizáciami. Takéto agitky sa teda šírili svetom bez ohľadu na kvalitu takto šíreného diela. To je normálne. To neuveriteľné na tom je to, že komunistický režim na tejto kampani bez protestov spolupracoval. Veď je známe, že počas komunizmu Václav Havel naozaj netrpel núdzou a môžeme sa len dohadovať, odkiaľ sa bral vytrvalý finančný tok tantiém z celého sveta, a tiež ako je možné, že vtedajší režim tento tok peňazí pripustil.

Richard Král v článku „Václav Havel aneb Disident v mercedesu“ dňa 13.5.2005 napísal: „Václav Havel jako jedna z hlav disentu žil za komunismu životem, o kterém se drtivé většině tehdejších občanů ani nesnilo. Již v sedmdesátých letech jezdil v novem Mercedesu z Tuzexu, vlastnil rozlehlý byt v Praze na nábřeží, stejně jako usedlost Na Hrádečku.

Tehdejší režim měl bezpochyby možnosti, aby se Havla zbavil nebo umlčel a přestěhoval do hlídané garsonky v paneláku. Neučinil tak. Ponechal mu jeho nemovitosti, ponechal mu tuzexové konto, nechal ho stýkat se zahraničními osobami. Pro vytvoření disidentského mýtu si odseděl i nezbytné roky ve vězení, které však připomínalo podle vypovědí tehdejších spoluvězňů spíše hotel. Zatímco Jiřího Wonku příslušnici StB na vazbě v Hradci Králové ubili, Václav Havel přijímal návštěvy a měl zvláštní stravu...“

Mimoriadne postavenie Havla opakovane potvrdil aj Karel Koecher, v tých dobách dvojitý agent ŠtB a CIA, ktorého v USA zatkla FBI a neskôr bol výmenou za amerického agenta vrátený späť do vlasti a tu odstavený ako nespoľahlivý. Po roku 1989 prehovoril (napríklad na „Salonu kritického myšlení“ v Litoměřicích roku 2006)a odrazu neuveriteľné začalo byť logické. Podľa neho to bol emigrant Pavel Tigrid, kto navrhol vsadiť na Havla ako perspektívnu politickú figúru v prípade budúcich politických zmien v Československu. A zrejme na túto radu dali aj organizácie, ktoré vtedy mali k dispozícii na boj proti komunizmu takmer neobmedzené prostriedky. Už tri mesiace pred novembrom 1989 boli vyrobené známe odznaky s nápisom „Havel for president“. Rovnako v Nemecku mal vzniknúť dokumentárny film, ktorý rozohrával asociácie medzi Václavom Havlom a svätým Václavom a jeho Hrádečkom a Hradom. A Havel „hlas ľudu“ počúvol mimoriadne ochotne.

Mimochodom, Havel tak bol paradoxne známy v celom intelektuálnom svete, ale pred svojím škandalóznym zvolením komunistickým parlamentom v decembri 1989 za socialistického (teda vlastne komunistami zvoleného!) prezidenta sa musel občanom predstaviť v televízii. K popularite mu napomohla aj nečakaná a veľmi neobvyklá odbočka prezidenta George Busha seniora v deň prvého výročia Nežnej revolúcie do Prahy na ceste k americkým jednotkám v Perzskom zálive s demonštratívne srdečným zvítaním. To iste nebola náhoda. Veď práve Bush bol v rozhodujúcich rokoch, keď sa rozhodovalo aj o Havlovi, šéfom CIA...

Absurdný dramatik, ešte absurdnejší politik…

Už nekompromisný až bezohľadný ťah Havla po prezidentskom kresle mohol byť varovaním. Svojho najväčšieho súpera Alexandra Dubčeka odstavil bezškrupulóznym nátlakom, ku ktorému sa ochotne prepožičali aj niektorí naivní VPN-kári. Ak Havel ako propagátor „života v pravde” Dubčekovi a aj celej verejnosti tvrdil, že chce byť prezidentom len do prvých slobodných volieb, bola to jedna z ukážkových politických lží. Nakoniec sa nechal zvoliť za prezidenta pôvodným komunistickým parlamentom, ktorý predtým schvaľoval zákony vedúce k niekoľkým Havlovým uväzneniam. Havlovým najbližším politickým spolupracovníkom sa stal komunistický spoluautor „obuškového zákona“ Marián Čalfa, ktorému dopomohol ku kreslu premiéra „vlády národnej obete“, ako to sám nazval. Obeťou sa však stala naša viera v slušných politikov. Havel sa za takého len vydával.

Výpočet Havlových absurdít je pozoruhodný – jeho prvý prezidentský krok, masová amnestia (vraj pomôcka k Nobelovej cene za mier), sa dá prirovnať k tej Berijovskej po smrti Stalina. Z 31 000 väzňov, ktorých Havel v liste oslovoval „Drazí přátelé...“, dal amnestovať 23 260 a to aj tých najväčších zločincov, recidivistov. Vlna kriminálnikov (ako zdôraznil aj Miloš Zeman vo svojich pamätiach) zaplavila krajinu a následná vlna zločinnosti stála do tridsať ľudských životov vrátane detí. Príkladom by mohlo byť malé dievčatko, ktoré na nemocničnom lôžku pohlavne zneužil a zabil opitý amnestovaný deviant v úlohe nemocničného pomocníka. Keď rodičia tejto obete navštívili Havla so žiadosťou o trest smrti pre páchateľa, ten sa ohradil, že ako humanista je zásadne proti absolútnemu trestu. Smrť toho dievčatka ako humanista zniesol vcelku dobre.

Havel oblažil aj Slovákov niekoľkými absurdnými politickými ťahmi. Prvým bol jeho nápad prísť na prvú veľkú demonštráciu ultra-nacionalistov v Bratislave v marci 1991. Tým pritiahol pozornosť svetových médií na inak bezvýznamnú urevanú pouličnú epizódu a významne prispel k dlho umelo tradovanému imidžu Slovákov ako „rodených fašistov“ - podľa vyjadrenia ním menovanej Veľvyslankyne ČSFR v USA a osobnej priateľky Rity Klímovej. Bez jeho účasti by si túto zabudnuteľnú epizódu nikto nevšimol. Ale on svoju politickú negramotnosť a necitlivosť zopakoval opäť, keď na bratislavskej manifestácii ZA SPOLOČNÝ ŠTÁT pri príležitosti 73. výročia vzniku Československa vyzval sympatizujúce zástupy, aby držali minútu ticha. Už to bolo absurdné, lebo takto sa predsa vyjadruje pieta za niečím, čo už je mŕtve! Ale na dovŕšenie všetkej absurdity práve tým dal priestor zopár krikľúňom, ktorí prišli rušiť túto manifestáciu dobrej vôle. A tak zahraničné televízne štáby opäť mohli prezentovať Slovákov ako rozbíjačov spoločnej federácie, veď v danej chvíli bolo naozaj počuť len tých. Havel samozrejme nebol jediný, kto na tomto obraze Slovenska vedome či nevedome pracoval.

Tento výpočet politických absurdít vynálezcu „nepolitickej politiky“ a „života v pravde“ vystihuje už titul jeho anglického životopisu „Václav Havel – Politická tragédie v šesti dějstvích”. Nakoniec sa ciele Havlových snažení celkom zamenili za prostriedky a prezidentské kreslo si v posledných voľbách vďačne udržal aj za cenu toho, že vyhral o jediný hlas a to hlas Miroslava Sládka, ktorého „náhodou“ práve v dňoch voľby zatkli a zabránili mu hlasovať. Havlova žena Dagmar vtedy v parlamente vypiskovala na kriticky sa vyjadrujúcich českých poslancov ako... no ako na absurdnom divadle.

Ešte jeden pokus

Havlove „hry“ hrali aj po roku 1989 hojne po celom svete až kým nežne-politická bublina nespľasla. Dnes sa už nehrajú nielen vo svete, ale ani doma. Ale po odchode na politický dôchodok sa Václav Havel predsa len odhodlal napísať konečne celovečernú divadelnú hru – Odcházení.

Na tejto hre ten, kto ju vytrpel až do konca, môže vidieť márny zápas autora zvyknutého na divadelné anekdoty s veľkou divadelnou plochou. Skúša to, ale sám cíti, že je to na neho priveľa. A vypomáha si absurdnými barličkami. Postavy, ktoré privedie na scénu, nemajú čo robiť. Deklamujú takmer bez pohybu. Sebeväčšie herecké osobnosti to nemajú ako zachrániť. A len čo sa konečne rozhýbu a ne-dej aspoň trochu naberie obrátky, sám Havel (ako „deux et machina“ a demiurg absurdity) sa svojím zadrhávajúcim hlasom ozve odkiaľsi z výšok, aby pridal absurdný, nepotrebný, nešťastný a blábolivý komentár, ktorým akoby svojou nepochybnou autoritou chcel ešte zachrániť nezachrániteľné. To je totiž divadelná ne-hra! Autor je nahý a divák trpí tým, ako sa tristne zakrýva obetovaním hercov. Tí stoja v pozore, keď Havel prehovorí, aby sa takto zrušenú, zničenú ilúziu divadelného predstavenia márne pokúsili vzkriesiť len dovtedy, kedy im to chorobne ambiciózny autor zase skazí. To nemá v divadelníctve obdoby. V každom normálnom divadle, by totiž tieto redundantné, trápne, prebytočné vsuvky dramaturg zrušil. Na to zjavne nemá nikto odvahu a výsledok je tristný. Pri lepšom dramaturgovi by sa možno aj Havlova politická novo-tvorba aspoň trochu v praxi blížila jeho teoretickým sľubom. Takto nám ostáva len smutne konštatovať spolu s tým malým chlapcom z Andersenovej rozprávky – Havel je nahý!



Po operaci mandlí upadl chlapec do kómatu, začalo trestní řízení
Po operaci mandlí upadl chlapec do kómatu, začalo trestní řízení

Policisté na Královéhradecku zahájili trestní stíhání tří lidí a jedné firmy, kteří údajně nesou odpovědnost za tragédii. Ta se odehrála před dvěma lety, jejímž následkem osmiletý chlapec po operaci mandlí upadl do kómatu.






 Neviditelný pes
Toto je DENÍK: do sítě jde obvykle nejpozději do 8.00 hod. aktuálního dne. Pokud zaspím, opiji se, zešílím nebo se zastřelím, patřičně na to upozorním - neboť jen v takovém případě vyjde Pes jindy, eventuálně nikdy.
Šéfredaktor Ondřej Neff (nickname Aston), příspěvky laskavě posílejte na adresu redakce Jiřímu Wagnerovi, redaktorovi NP (nickname JAG). Rubriku Zvířetník vede Lika.