28.11.2020 | Svátek má René


MÉDIA: Laskavý český mýtus

20.9.2006

Konečne to niekto napísal! Konečne niekto vyslovil to kacírske slovo o cisárových šatách. V prípade state „O škodlivosti televizních pondělků“ je to slovo objavne výstižné. Ešte za socializmu som zažil nasledujúcu scénu. V pražskej vinárni si k nášmu stolu prisadol mladý pár. Bolo to evidentne posledné rande, pretože tá slečna hľadala slová ako tomu svojmu Honzovi vysvetliť, že ona nie je preňho tá pravá Káča. Nám s priateľom to bolo trápne a tak sme sa snažili nevšímať si ich a baviť sa o tom, čo nás vtedy zaujímalo najviac – študentské divadielko, ktoré sme spolu hrali. A stalo sa neuveriteľné. Neznámy sa chytil aj tejto biednej slamky a obetavo sa rozhodol, že nám s tým divadlom poradí. Mal to byť asi posledný pokus oddialiť nevyhnutné finále ich vzťahu so slečnou a prípadne mu dokonca aj predísť tým, že by sa ukázal ako divadelný expert. Táral ale také nezmysly, že som na záver, už pri platení, tej slečne na revanš ja poradil, aby s tým rozchodom určite neotáľala. A o tomto to je. V Prahe je aj zametač vo voľnom čase riaditeľom zemegule. A keďže svet vo väčšine ignoruje to, čo si myslí pražský zametač, obracia sa na jediné možné obete – a to sú Slováci. Poradiť Slovákovi v čomkoľvek je český národný šport. Zažil som aj chlapíka, ktorý ma v pražskej krčme ubezpečoval, že nám praje kráľovstvo, lebo až potom budeme poriadny národ. Pri tej nadmiere rád a poučení z českej strany kultivovaného človeka (a pražská, ergo česká, politická scéna nepochybne vyznáva istú kultivovanosť, ktorá u nás po roku 1989 evidentne chýbala) nutne napadne, či toho nie je trochu primnoho z jednej kapsy. Priam sa ponúka nutnosť niečo tým Slovákom aj uznať. A tak vznikol mýtus televíznych pondelkov...

Začalo to nepochybne dobrým úmyslom, keď si niekto naozaj vzdelaný a kultivovaný uprostred tej jednostrannej poručníckej českej rétoriky voči Slovákom a Slovensku, spomenul na iste kvalitné výkony prednovembrovej slovenskej televíznej produkcie práve v pondelkových inscenáciách. A ono sa to ujalo! Každý v Čechách si totiž aspoň matne pamätá, že také niečo existovalo a je rád, že môže pochváliť. Zvlášť, keď nehrozí, že by to malo akékoľvek následky, alebo, že by to ubralo na istej nadradenosti českej kultúry. Skrátka, z minulosti ostali v českej mysli ako pozitívne prvky Slovenska hlavne pondelkové televízne inscenácie, no a ešte „ty bačí výrobky“. Z tých inscenácií sa stal mýtus, fenomén, floskula, fráza, ktorá nemôže nič pokaziť. Ak český politik alebo novinár vymenuje sto slovenských chýb, pokleskov a nedostatkov, tak nakoniec (aby to až tak nebilo do očí) použije toto osvedčené „cukrátko“. A vzdychne trpkobôlne: „Ach jo, kdyby sa dal vrátit čas.“ A vie, že sa nedá...

Trúfam si tvrdiť, že „kdyby sa dal vrátit čas“, tak nielen český, ale aj slovenský divák by si spomenul na kopu iných vydarených programov, ktoré bežali na federálnom, aj národných televíznych kanáloch. Zo Slovenska napríklad na „Okná vesmíru dokorán“, ktoré ale robil Čech Grygar a takmer dve stovky podobných pozoruhodností, ktoré na Slovensku v tvorivom exile vyprodukoval Vladimír Železný, tiež Čech. Samozrejme, že by bolo zaujímavé urobiť anketu, na čo si nielen českí, ale aj slovenskí diváci vlastne z tých dôb pamätajú. A je celkom možné, že aj v prípade slovenských divákov by sme sa zase vrátili k televíznym pondelkom. Má to len malú chybičku, takmer nikto na Slovensku si nepamätá, čo sa vlastne v tie slávne pondelky konkrétne hralo. A v Čechách už vôbec nikto. Skrátka, mýtus slovenských televíznych pondelkov prežil aj ich reálnu životnosť. Na Slovensku sa v bežnej konverzácii slovenských divákov prakticky nevyskytujú. Žiadny z už takmer pätnástich riaditeľov slovenskej televízie si tiež nespomenul na to, že by ich mal obnoviť. A to ani ako „retro zadarmo“. Nevysielajú sa dokonca ani v tomto roku, kedy Slovenská televízia slávi práve svoje okrúhle jubileum.

Ešte smutnejšie je, že aj nápad vysielaním týchto inscenácií napomôcť znalosti slovenčiny u českej populácie, je čisto utopický, ako správne upozorňuje Petr Žantovský. Imperializmus českého jazyka (myslené ako technicus terminus, nie ako vedomá ideológia) zašiel za pár rokov nášho odlúčenia tak ďaleko, že Česi slovenčine nielen nerozumejú, ale ani nechcú. Je to zbytočná záťaž. A tak sa pani domáca v Prahe bez rozpakov opýta svojej slovenskej podnájomníčky, čo je to tá „Veľká noc“, hoci v češtine sú tiež „Velikonoce“. Ona to proste nemusí vedieť a pýta sa zo zdvorilosti. Pripomína to trochu sovietske Rusko, kde ma jedna veľmi vnadná slečna presviedčala, že oni majú všetky druhy filmov – aj vojenské, aj historické, aj smutné, aj veselé – takže žiadne cudzie nepotrebujú. Ale buďme úprimní, aj v našich bratských vzťahoch je to tak! Český čitateľ nepotrebuje čítať po slovensky, lebo všetko, čo za niečo stojí má v češtine. Český divák nepotrebuje pozerať slovenské filmy, a už vôbec nie televízne inscenácie, pretože má dosť svojich, alebo aj iných, ale v češtine. Jedine slovenské pesničky, hlavne svojou melodickosťou, pripomínajú českému občanovi v bežnom živote, že také niečo ako Slovensko existuje a dokonca sa tam aj občas niečo vytvorí. Ale, medzi nami, aj bez tých slovenských pesničiek by prežil. A nie je nič špatného na tom, ak si nalejeme čistého vína – česká kultúra sa bez slovenskej zaobíde. Naopak to nejde.

V deväťdesiatych rokoch mal v Slovenskom PEN klube autorskú besedu Ludvík Vaculík. Áno, ten čo spáchal ten blábol o jeho „slovenskej otázke“. Keď sa zjavil na pódiu, bolo vidieť, že si uvedomuje svoj „hriech“ a predpokladá, že to nebude mať ľahké. Opak bol pravdou. Bol prijatý nielen srdečne, ale až servilne. Ku koncu si dokonca furiantsky trúfol vyzvať prítomných k zaspievaniu slovenskej hymny, čo bolo zjavne vhodnejšie pre iné, viac národne orientované publikum. Ale aj to mu prešlo. Čo neprešlo, bola moja otázka ako vníma fakt, že české knihy sa na Slovensku bežne predávajú, tvoria dokonca takmer tretinu knižného trhu, kým v Čechách sa v bežných kníhkupectvách neobjaví ani jedna. Vaculík bol ochotný zamyslieť sa nad vecou tak evidentne nevyváženou. Ale vôbec nemusel. Martin Šimečka to prekričal tým, že vraj sa o tom nemáme baviť, lebo sa to nehodí. Inými slovami, fakt českej kultúrnej nadvlády sa aj na slovenskej strane (hoci Šimečka má české korene a o slovenčine sa vyjadril, že je „jazykom obesenca“) prijíma s rozpačitým mlčaním. A verím, že sú takí, ktorých pochvala za dávno vyvanulé televízne pondelky uteší.

Ja v tom zmysel nevidím. Ako autor, ktorý debutoval v češtine a vydal v tomto jazyku už päť kníh, považujem za omnoho rozumnejšie vecne konštatovať fakty – slovenský intelektuálny život je bez českých zdrojov (už len slovníky, historické publikácie, dokonca aj etnografické doklady o Slovensku) takmer nemožný. Hneď môžem citovať z recenzie Bohuša Bodacza, ktorú som nedávno čítal (Slov. pohľady č. 4/2006): „Tyldesleyová je v Európe známa ako zasvätená autorka literatúry faktu venujúcej sa starovekému Egyptu – viaceré jej diela vyšli aj v češtine; pokiaľ viem, v slovenčine ani jedno.“ A takých príkladov sú stovky! Už roky máme z poľštiny preloženého nobelovského básnika Czeslawa Milosza a nikto to nechce vydať. Poľského autora Ryszarda Kapuścińského, ktorého dielo sa predalo vo svete v celkovom náklade takmer milióna výtlačkov, sme takmer tridsať rokov (od roku 1977) čítali len v češtine! A nebyť tak preklínaných slovenských nacionalistov, drvivú väčšinu filmov zo zahraničia by sme vnímali len v českom dabingu.

V 90-tych rokoch mali niektoré slovenské vydavateľstvá tendenciu vydávať slovenských autorov rovno výhradne v češtine. To všetko nie pre nejaké nacionálne, či ideologické dôvody, ale jednoducho kvôli bežným komerčným počtom. Český dabing a aj vydania slovenských kníh len v češtine boli skrátka rentabilnejšie. Ale deficit záujmu Slovákov o vlastné slovenské reálie a históriu ide tak ďaleko, že Česká televízia za peniaze českých poplatníkov točí aj televízne dokumenty o pozoruhodných udalostiach slovenských dejín (napr. vzácne archívne dokumenty o požiari v slovenskej obci Važec v tridsiatych rokoch), čím supluje to, čo by mala povinne robiť Slovenská televízia. České cykly „Nevyjasněná úmrtí“ a „Předčasná úmrtí“ nemajú na slovenskej strane obdobu, hoci pamätníci, ktorí sú ich nevyhnutnou súčasťou, vymierajú. Mimochodom, keď Česká televízia nakrúcala dokument o Radošinskom naivnom divadle a najmä jej zakladateľovi Stanislavovi Ščepkovi, dobové zábery čerpala z vlastného a súkromných archívov. Slovenská televízia totiž žiadala za ich poskytnutie nehorázne premrštené sumy. V duchu logiky, nech to radšej nie je, ak si nemáme namastiť kapsu. A to by sme mohli s úspechom pohybovať, či má vedenie STV vôbec právo takto arogantne nakladať s národným kultúrnym dedičstvom. Vo vzťahu k českej kultúre nám snáď môže byť útechou aspoň to, že slovenskí umelci sa v ére biedy slovenskej kinematografie vracajú cez českú filmovú produkciu aj na rodné Slovensko, alebo vyrážajú do sveta. Nemení to však nič na fakte, že do sveta umenia sa chodí zo Slovenska väčšinou cez Čechy a nie naopak.

Ak si teda dokonca aj český premiér spomenie pri návšteve svojho kolegu v Prahe na slovenské televízne pondelky, je to od neho láskavosť. Nezáväzná a nepodstatná. Televízne pondelky to nevzkriesi. Už aj preto nie, že nebyť tejto českej mytológie my sami na Slovensku by sme si na ne už vlastne vôbec nespomenuli...



Akční letáky
Akční letáky

Prohlédněte si akční letáky všech obchodů hezky na jednom místě!






 Neviditelný pes
Toto je DENÍK: do sítě jde obvykle nejpozději do 8.00 hod. aktuálního dne. Pokud zaspím, opiji se, zešílím nebo se zastřelím, patřičně na to upozorním - neboť jen v takovém případě vyjde Pes jindy, eventuálně nikdy.
Šéfredaktor Ondřej Neff (nickname Aston), příspěvky laskavě posílejte na adresu redakce Jiřímu Wagnerovi, redaktorovi NP (nickname JAG). Rubriku Zvířetník vede Lika.