Bol som jedným z iniciátorov petície za zachovanie viacerých zdravotných poisťovní. Keď píšem viacerých, musí byť jasné, že súkromných. Viacero štátnych poisťovní si ťažko predstaviť. Azda len vo viacerých štátoch.

Tým je povedané o trhovom systéme viac-menej všetko. Viaceré súkromné zdravotné poisťovne jestvujú preto, aby boli alternatívou tej štátnej. Aby jej konkurovali a aby si konkurovali navzájom. Hovorí sa tomu konkurenčné prostredie. Také má fungovať v každej zdravej ekonomike. Presnejšie, zdravá ekonomika je tá, v ktorej to funguje. Konkurenčné prostredie, to je možnosť výberu. To znamená, že zákazník je pánom. Ak existuje len jedna možnosť, zákazník je vazalom.

Treba povedať, že možnosť výberu nie je najjednoduchšou záležitosťou. Niekedy to klienta môže dokonca znervózňovať. Ak máte len jednu možnosť, nemusíte uvažovať, ktorú si vyberiete, lebo vám je daná. Vybrali ju za vás. Takže sa poddáte (stáva sa z vás poddaný), v podstate je to jednoduchšie, ako vyberať si. Pri výbere musíte zháňať informácie a do istej miery riskovať, či vaša voľba bola správna. Lenže, ak sa ukáže, že nebola, môžete si vybrať inú možnosť. Ak je možnosť iba jedna, tak vlastne nie je žiadna. Lebo možnosti, ak sa chcú tak nazývať, musia byť najmenej dve. Vtedy to začne zaváňať demokraciou.

Za komunizmu existovala iba jedna politická strana – komunistická. A predsa okrem nej figurovalo v parlamente ešte pár satelitných straničiek. Prečo? Aby to vyzeralo ako demokracia. Ak ste sa chceli dostať do komunistickej strany, museli ste podstúpiť kalváriu previerok a kandidatúr a odporúčaní a ručiteľstiev, komplikovanejších, ako keď ste chceli dostať pôžičku. Ale do malých strán ste sa mohli dostať len vtedy, ak niektorý ich člen zomrel. Počet členov bol limitovaný. A možnosť výberu prakticky nulová. Predstieranie plurality.

Prirovnanie poisťovní k politickým stranám za komunizmu nie je až také za vlasy pritiahnuté. Stále tu ide o možnosť voľby. Ale aj o čosi iné. Zdravotné poisťovne majú zisk. Zisk je slovo, ktoré sa v očiach niektorých ľavicových politikov rovná zločinu. Z toho logicky vyplýva, že kto má zisk, je pre ľavičiara zločincom, ktorý ešte nesedí.

Takže sa na to dá ísť aj takto, humánne. Ponecháme viacero súkromných zdravotných poisťovní, ale neponecháme im zisk. Predpokladá sa, že to vzdajú a ostane len jedna, štátna poisťovňa, so ziskom všetkých doteraz existujúcich. V tomto prípade, zaujímavé, zisk už prestáva byť neslušným slovom. Neslušné by bolo, keby sme sa pýtali, kam pôjde. Ale nepýtame sa, pretože to tušíme. Pôjde tam, kam sa zachce tým, čo o ňom rozhodujú. Ak by toto malo byť pravidlom tzv. karpatského kapitalizmu, potom navrhujem, aby o svojich ziskoch nerozhodoval nijaký súkromník. Ani, napríklad, taký majiteľ reštaurácie.

Iste viete, kam mierim. Všetok zisk nech sa sype do jednej veľkej kade stojacej na námestí a kto potrebuje, nech si vezme. Ale, upozorňujem, len ten, kto potrebuje. A nech si vezme len toľko, koľko mu chýba.

Fordovci, Baťovci a ostatní darmožráči, zaobídeme sa aj bez vás!

(Psáno pro Týždeň)