Dlho, veľmi dlho nebolo u nás zvykom, že tí, čo sú pri moci, sa pravidelne striedajú. Že po voľbách nastupujú víťazi a odchádzajú porazení. Tak to v demokracii je. Hoci to môže byť niekedy nepríjemné prekvapenie.

Churchill. Vyhral Britom druhú svetovú vojnu. Bol odvážny v čase, keď boli všetci preľaknutí. Sľuboval iba pot a slzy. Vydržal bombardovanie Londýna a obyvatelia Londýna to vydržali spolu s ním. A keď už bolo v štyridsiatom piatom všetko vyhraté, britskí voliči ho pre istotu nezvolili. Hovorí sa, že ich k tomu viedla obava, aby sa z neho nestal diktátor. Aby nezneužil svoj obrovský úspech. Aby nezaspal na vavrínoch. A možno ho jednoducho považovali za muža do zlého počasia a keď sa po rokoch konečne vyjasnilo, vybrali si iného. Muža do pohody. Churchill bol jedným z tých, ktorí chápali nebezpečenstvo komunizmu. Ocitol sa v ťažkej dileme. Neznášal Hitlera, považoval ho za zločinca. Ktorého treba poraziť a zničiť. A v mene toho bol nútený spojiť sa so Stalinom, hoci komunizmus mu bol rovnako protivný ako fašizmus. Tak nejako vyzerajú politické kompromisy. Nič príjemné, nič ušľachtilé. Jednoducho realita, tá večná škvrna na bielom šate ideálov.

U nás, a to Churchill predpokladal už začiatkom štyridsiatych rokov, to bolo za komunizmu tak, že členovia vlády sa striedali iba vtedy, ak niektorý zomrel. Alebo ak vyviedol niečo ešte horšie. Ale nikto z tých, čo odišli, neodišiel preto, že by sme ho neboli zvolili. Vladimír Škutina, ktorý po šesťdesiatom deviatom sedel päť rokov za tzv. protištátnu činnosť, v druhej polovici sedemdesiatych rokov emigroval do Švajčiarska. Keď sa po osemdesiatom deviatom vrátil, počul som od neho takýto príbeh.

Bol na návšteve v nejakej slušnej švajčiarskej rodine, väčšia spoločnosť, zvedavci ho vyzvali, aby rozprával o živote v komunistickom Československu. Škutina sa rozhovoril, vyrozprával svoj príbeh politického väzňa, opísal antipatie a odpor našich ľudí k vládnucej moci, spomenul živoriacu ekonomiku, cenzúru, ktorá znemožňuje nezávislú žurnalistiku atď. atď., vyrátal všetky negatíva spoločnosti, ktorú vedie komunistická strana. Keď skončil, bolo chvíľu ticho, a potom sa jeden z prítomných opýtal: Ak je to také strašné, prečo ich potom volíte? Škutina to vzdal, pretože toto sa ľuďom žijúcim v demokratickom systéme vysvetliť nedá.

Sám si dobre pamätám, ako bol Viliam Široký premiérom asi desať rokov bez prestávky a súčasne bez rozpakov. Takisto Štrougal. Ten tam vydržal oveľa dlhšie. A čo je najpodstatnejšie, stále vládla jedna strana. Chcel som napísať rovnaká, ale ona predsa len rovnaká nebola. Bola vždy trochu iná. Iná v päťdesiatych, iná v šesťdesiatych, iná v sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch. Ale vždy vládnuca. Takže kto chcel byť v komunistickej strane po všetky tie roky, musel sa poriadne obracať, aby odtiaľ nevypadol. To boli tie našské kompromisy. A tak to tu bolo aj preto, že sa Churchill musel spojiť so Stalinom. A máme vinníka.

(Psáno pro Týždeň)